Šaštínska Partička, skupina divadelnej improvizácie, vznikla v Šaštíne-Strážach pod vedením Juraja Mitra. Túto jedinečnú spoločnosť tvoria až na Juraja samé ženy od 20 rokov vyššie. O skupine, ktorá sa už úspešne prezentuje v rôznych kútoch Záhoria, sme sa dozvedeli viac v rozhovore s jej zakladateľom.
Kedy a s akým cieľom vznikla vaša veselá skupina?
Šaštínska Partička vznikla ako krúžok pre dospelých pred tromi rokmi v CVČ Šaštín-Stráže, kde pracujem. Keď som otváral tento krúžok, volal sa Divadelná improvizácia pre dospelých. Keď sme sa rozrástli a začali myslieť na vystúpenia, chcelo to nájsť názov. Televízna Partička je niečo, čo poznajú všetci, ale divadelná improvizácia je niečo, čo nepozná skoro nikto. Aby ľudia hneď pochopili, čo môžu od nás očakávať, zvolili sme názov Šaštínska Partička.
Znamená to, že vašou inšpiráciou bola televízna Partička?
Ja osobne vlastne Partičku nesledujem. Študoval som herectvo v ČR a som odchovaný na českej improscéne, ktorá sa od Partičky dosť líši. Je to skôr ľubová záležitosť, menej výpravná. Nepoužívajú sa kostýmy ani veci, herec musí pantomimicky vytvoriť prostredie a rekvizity, viac sa pracuje s divákovou fantáziou a je tam bezprostredný kontakt s publikom. Obecenstvo určuje témy pre scénky, niekedy vyberá, kto bude hrať alebo spievať. Existujú aj improvizačné zápasy, kde po každej scénke diváci hlasujú, ktorá skupina sa im viac páčila. Ale základné princípy sú podobné ako pri Partičke, dostanete tému a nejaké mantinely, napríklad repliky musia nasledovať v abecednom poradí, a hneď bez prípravy hráte.
Predstavte vašu aktuálnu zostavu bližšie.
Sme skupinka dospelých od 20 do približne 70 rokov. Okrem mňa sú to samé ženy, takže budeme radi, ak sa k nám pridajú aj nejakí muži. Stretávame sa každú stredu v CVČ Šaštín-Stráže a trénujeme divadelnú improvizáciu. Je to špecifické skúšanie, nenacvičujeme divadelnú hru, neučíme sa texty, ale skúšame si rôzne improvizačné kategórie. Učíme sa pohotovo reagovať, pracovať s chybou, partnerom, rozvíjať fantáziu, herecké a pantomimické schopnosti, odbúrať svoj strach a vlastnú cenzúru.
Po akom dlhom čase ste sa odvážili predstúpiť pred publikum?
Ja osobne robím divadelnú improvizáciu už vyše 10 rokov a prvýkrát som hral po roku tréningov. Pri Šaštínskej Partičke to bolo podobne. Prvýkrát sme vystupovali na konci prvého roka nášho fungovania.
Zažili ste už aj nespokojných divákov a pomyselné „lietajúce paradajky“?
Samozrejme! Myslím, že niektoré naše herečky z toho majú doteraz menšiu traumu. Pri vystúpení v kúpeľoch Smrdáky sme hrali tzv. „Rozhlasovú hru“. Je to formát, keď sa zhasnú svetlá, v sále je skoro úplná tma. My si vytiahneme tému od divákov a následne začneme iba zvukom a slovom vytvárať celú scénku na štýl rozhlasovej hry. Témou bolo niečo ako pokazený semafor a my sme rozohrali love story medzi zelenou a červenou na semafore. Bolo to trochu krkolomné a dlhé. Keď sa svetlá znovu rozsvietili, v sále značne ubudlo divákov…
Ako sa na javisku zbavíte niečoho, čo by vám mohlo pripadať ako chvíľková trápnosť?
Ľudia sa radi pozerajú na druhých, ako sa im niečo nedarí, ako robia chyby. Hlavne, keď to aj ten človek, ktorému sa nedarí, vie prijať a užiť si svoju chvíľku trápna. Na tom je postavené aj celé klaunské umenie. Je krásne sledovať, ako človek prekoná sám seba, je to jedna z najkrajších vecí na improvizácii, srší z toho sviežosť a prítomnosť. Herci v divadelnej improvizácii by mali byť ochotní ísť do rizika, že budú trápni, že nevedia, ako to dopadne. Vtedy je to živé, vtedy sa na to dobre pozerá. Inak je to len opakovanie naučených vtipov.
Kto najčastejšie chodí na vaše improvizácie?
Improvizácia si žiada trochu odvahy, a to nielen od herca, ale aj od diváka. Pretože nie vždy dopredu vie, čo na scéne vznikne, ani divák netuší, do čoho ide. Preto stále hráme za dobrovoľné vstupné alebo vstupné, divák nemusí platiť dopredu za niečo neznáme. Je super vidieť, že niektorí diváci sa k nám vracajú. To znamená, že ich to bavilo a že sa neopakujeme, že naše divadlo skutočne vzniká priamo na mieste spolu s nimi a je živé. Naše predstavenia veľmi bavia aj deti. Tie sú prirodzene spontánne a je im táto forma blízka. Takže pokojne môže na nás prísť aj celá rodina.
Nahrávate si vaše vystúpenia na záznam?
Nie, kamera nie je kamarát spontánnosti. Navyše, nenacvičujeme žiadne hry. Aspoň zatiaľ…
Spomeniete si na vtipný zážitok počas improvizácie?
Improvizácia je komediálny žáner, takže vtipných zážitkov máme dosť. Rád spomínam na kategóriu „Mikrofón“, ktorú sme hrali v Smrdákoch. V tejto kategórii môže divák hocikedy vykríknuť „Mikrofón!“, vybrať herca a ten musí o svojich pocitoch zaspievať pieseň. Scénka sa odohrávala niekde na vidieku, kde muž dvoril žene. Po nejakej chvíli sa do scénky pripadala tretia herečka v roli býka. Samozrejme, diváci si vyžiadali pieseň od býka. Bolo to veľmi jednoduché, býk proste iba bučal, ale všetci sme sa na tom nasmiali.
Kde ste mali doteraz najväčší úspech?
Na poslednom Cibulafeste. Bola tam výborná atmosféra a bezprostrední diváci. No asi najpodarenejšia improshow sa nám vydarila na valentínskom špeciáli v Smrdákoch. Vymysleli sme si špeciálne pre toto vystúpenie nový improvizačný tvar v štýle telenovely, milostný štvoruholník, na ktorom sme sa veľmi zabavili.
Kde vás najbližšie uvidíme?
V piatok 15. mája sa predstavíme v Hlbokom a už sa tešíme na festival Deň zdravia a pohybu, ktorý organizuje CVČ Šaštín-Stráže 5. júna. To bude veľká akcia, okrem nás budete môcť ísť na hodinu jogy, zumby, bežecké preteky, bubnovú šou, prednášky, atď. V ponuke budú aj zdravé potraviny od stánkov priamo pred bazilikou. Určite si to nenechajte ujsť!
Rozhovor vyšiel v týždenníku Záhorák.
