S fotografiami Susanny Včelkovej zo Sekúľ som sa po prvý raz stretla na internete. Hľadala som obrázok bociana a natrafila na celú fotoreportáž mladej autorky, ktorá párik bocianov pozorovala niekoľko rokov, a vďaka jej úžasným snímkam tak mohli návštevníci portálu zistiť, čo všetko sa deje v bociaňom hniezde.
Druhé stretnutie so Susanninou tvorbou bolo na jej výstave v My caffé v Moravskom Svätom Jáne, kde prezentovala fotografie zo života na Záhorí. O tom, ako táto 28-ročná absolventka psychológie a mamička dvoch malých detí tvorí a čo jej fotografovanie dáva, sa dozviete z nasledujúceho rozhovoru.
Spomínate si ešte na svoje fotografické začiatky?
,,Prvý fotoaparát som dostala ako 6-ročná, vtedy ešte samozrejme nešlo o fotografovanie, ale iba o ,,cvakanie“ v rámci hry. No už vtedy ma to veľmi bavilo. Trošku viac som sa nad fotografovaním začala zamýšľať až vtedy, keď manžel pred tromi rokmi kúpil našu prvú digitálnu zrkadlovku. Pohľad cez hľadáčik ma uchvátil a odvtedy ju mám problém pustiť z ruky. Časom sa naša fotovýbava rozrastala a objekty, ktoré som fotografovala, sa menili, až som zistila, že najradšej fotím prírodu, a najmä jej najmenších obyvateľov. K tomu bolo, samozrejme, treba prispôsobiť aj techniku.“
Kde všade dnes čerpáte inšpiráciu pre svoje fotografie?
,,Inšpiráciu čerpám všade navôkol. Niekedy stačí vziať do ruky fotoaparát, pozrieť sa cez hľadáčik, a človek si zrazu začne všímať veci, ktoré predtým akosi nevidel. Často sa potom cítim ako dieťa, ktoré objavuje svet. Niekedy si pozerám fotografie profesionálnych fotografov a hovorím si, toto by som aj ja raz chcela nafotiť. No zvyčajne sa mi nikdy nepodarí odfotiť to, čo si vopred naplánujem, vždy je to niečo iné, nové. Rada cestujem a preto nefotografujem iba prírodu, ale občas skúšam aj portréty, architektúru, krajinku, panorámy, astro (mesiac, slnko), a vlastne všetko, čo ma zaujme, v čom vidím v danom momente zmysel a krásu.“
Už tu bola spomínaná príroda. Čo je na svete rastlín a zvierat pre vás také fascinujúce?
,Príroda sama osebe je jedinečným a nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie a námetov na fotografovanie. Takmer každý deň v nej objavím niečo nové. Buď nejakú vzácnu, zákonom chránenú vážku – z takých stretnutí mám mimoriadnu radosť, aj keď bývajú dosť vzácne – alebo krásneho motýľa, lienku či väčšie zvieratká, ako napríklad ježkov, bocianov, labute… Všetko sú to nádherné stvorenia a je vždy krásnym zážitkom môcť ich pozorovať a popritom fotografovať. Je to okrem iného aj skvelý spôsob, ako si trošku oddýchnuť od bežných starostí a načerpať v tichej a krásnej prírode energiu pre ďalšie dni.“
Zachytávaniu života zvieracej ríše obetujete veľa času a elánu, a nepochybne pri tom nie je núdza ani o zaujímavé okamihy či zážitky…
,,V prírode často zažívam pre mňa mimoriadne okamihy a zážitky. Keď človek dlhší čas fotografuje nejaké zvieratá, naučí sa pri tom aj veľa z ich života, ich životný cyklus, zvyky, kde sa vyskytujú, čo ich odplaší. Mám pár zážitkov, kedy mi zvieratko absolútne dôverovalo, napríklad keď si vážka sama sadla na moju ruku, priletela a nechala sa dlhší čas fotiť – nebála sa, hoci vážky sú od prírody mimoriadne plaché a aj najmenší pohyb ich odplaší. Alebo keď sa divoké labute tak naučili na moju prítomnosť, že sa nechali aj pohladkať, sadli si tesne ku mne a tak sme vydržali aj pár hodín.“
Dnes veľa ľudí fotografuje, no nie každý dokáže urobiť dobrú fotografiu. V čom spočíva to ,,tajomstvo“?
,,Keď človek fotí nejaký čas, začne sa nad tým viac zamýšľať, skúša nové techniky, číta literatúru, sleduje prácu skúsenejších fotografov. Veľká dávka trpezlivosti, nejaká tá fotovýbava, aspoň základné znalosti a vedomosti z oblasti kompozície, plus ovládanie nejakého programu na dodatočné spracovanie fotografií – a môže sa stať amatérsky fotograf prakticky z každého. Často sa však stane, že sa pozrieme na nejakú fotografiu, a cítime, že nás mimoriadne oslovila. Je v nej skrytý celý príbeh, môžeme sa na ňu pozerať aj dlhší čas a stále nás oslovuje. To je podľa mňa to tajomstvo, vedieť zachytiť okamih, sekundu (alebo stotinu sekundy), ale zároveň ten okamih pretvoriť na príbeh, často krát aj veľmi silný príbeh, ktorý sa bude pri každom prezeraní odohrávať znova a znova. A to nie každý vie – ja stále dúfam, že sa to raz naučím…“
Máte nejaký nesplnený fotografický sen?
,,Nesplnených snov je veľa, istotne oveľa viac ako tých splnených. No mám jeden veľký sen, fotiť sopky, ľadovce a prírodu na Islande. Tiež by som si raz chcela urobiť nejaký komplexný fotokurz, aby som sa naučila nové techniky fotografovania a získala nové vedomosti o rôznych metódach. A potom veľmi veľa menších snov, ktoré sa mi už postupne aj plnia…“
Keby sme to mali zhrnúť – čím je pre vás vlastne fotografovanie, čo vám dáva?
,,Vďaka fotografovaniu som sa naučila tešiť sa z maličkostí. Tešiť sa z maličkej lienky, pekného západu slnka, krikľavého motýľa či vážky… Človek začne veci vnímať inakšie, viac si všíma, často krát i také veci, na ktoré v uponáhľanom živote akosi nie je miesto. Na chvíľku sa zastaviť, pozrieť a odfotiť, potešiť seba a potom, prostredníctvom fotografie potešiť aj ostatných. To je asi to hlavné, čo mi fotografovanie dalo…“
M. Kovaríková, týždenník Záhorák
