K sviatkom Veľkej noci sa v minulosti viazalo veľké množstvo cirkevných obradov, tradičné obyčaje súvisiace s príchodom jari či magické úkony.
Zdroj foto: www.slovenske-zvyky.webnode.sk
Veľkonočný týždeň, ktorý bol posledným pôstnym týždňom, sa začal Kvetnou nedeľou. Tejto predchádzala tzv. „černá nedzela“, kedy sa vynášala Morena, čo predstavovalo rozlúčku so zimou. Na kvetnú nedeľu, ktorá sa v cirkevnom kalendári nazýva Nedeľa utrpenia Pána, sa chodilo do prírody pre vŕbové prútiky, ktorých pomenovaní je na Záhorí neúrekom. Nazbierané „kočátka“ či „bahniatka“ si chlapci porovnávali – veľkolepo debatovali o dĺžke a pôvode prútov. V kostole sa potom posvätili svätenou vodou. Doma ich zvykli zastoknúť buď za obrázky svätých alebo sa zapichovali do prvej brázdy na roli, aby chránili proti búrke, krupobití či iným nepriaznivým vplyvom.
Počas tohto pôstneho obdobia sa chodievalo každý večer modliť k hlavnému krížu na kostole a modlil sa ruženec. V Moravskom Sv. Jáne bolo zvykom každé ráno, ešte pred svitaním, chodiť sa umývať na potok – „horňané“ na Cigaňu a „dolňané“ k Studienke. Počas cesty tam sa modlil ruženec, pri vode sa pokľaklo, pomodlilo, umyli sa a modliaci odchádzali späť. Tento úkon umývania sa je spätý predovšetkým s cieľom predchádzať kožným chorobám a liečiť sa.
Na Zelený štvrtok si veriaci pripomínajú Poslednú večeru, po ktorej Judáš zradil Ježiša a bol predvedený na súd. Keďže bol pôst a bolo zakázané jesť mäso, chodilo sa na ryby, ktoré boli pripravené k Veľkému piatku. V kostole bol kríž zakrytý tmavým plátnom a všetky dievčence, ktoré bežne chodievali v pestrých krojoch, začali chodiť v čiernom. Tiež sa zviazali sa zvony, aby nezvonili a nahradili ich rapkáče. Tak aj omše, či pozdvihovanie na omši, ohlasovali práve rapkáčom. Rozviazané boli až na Bielu sobotu.
Na Veľký piatok sa najviac snažili dodržovať pôst. Nesmelo sa hýbať so zemou, nič sa nesadilo, v záhradkách sa nekopalo. V kostole bol na Veľký piatok pripravený Boží hrob, ktorý strážili hasiči. Ľudia po kľakačky prišli k hrobu, kde bol kríž, ktorý pobozkali. Pri hrobe mohla byť aj pokladnička, kde sa hodil milodar a kľakačky sa zasa odišlo preč.
Na Bielu sobotu sa konal obrad Vzkriesenia. Pred kostolom sa celý obrad začal pálením Judáša – zvyčajne sa pálili posvätené bahniatka z predchádzajúceho roka. V Moravskom Sv. Jáne sa podvečer začala veľká procesia. Išlo sa od kostola po sochu Panny Márie a späť, cestu lemovali malé brezy. Mladé dievky z Mariánskeho spolku oblečené v bielom s modrými stužkami niesli na podstavci sochu Panny Márie. Mariánky s červenou stužkou niesli bočné stuhy upevnené na podstavci so sochou, hasiči niesli zástavy, pod baldachýnom išiel farár s hostiou. Po procesii nasledovala omša. Kňaz vošiel do kostola v úplnej tme, len za svetla sviece – paškálu, ktorú niesol až k oltáru. Keď sa rozsvietili svetlá a rozviazali zvony, skončil sa pôst. V Závode sa na Bielu sobotu po vzkriesení hrávalo divadlo, ktoré pripravili ochotníci.
Na rannej omši na Veľkonočnú nedeľu sa zvyklo svätiť jedlo: kuglúf, vajcia, soľ a údené mäso, ktoré sa takto posvätené raňajkovalo v nedeľu aj v pondelok. Tým, že sa v noci zo soboty na nedeľu skončil pôst, nedeľný obed už mohol byť bohatý a sýty.
Veľkonočný pondelok začal rannou omšou a rovno po nej chodili mladší i starší chlapci v skupinkách po domoch dievčat. Keď už mal niektorý chlapec frajírku, nechal u nej korbáč. Ostatné dievky viazali chlapcom stužky na korbáče, naliali im vínko, ponúkli údeným mäsom a chlebom, aby sa tak rýchlo neopili. V Moravskom Svätom Jáne a Sekuliach chodili šibači až do večera, lebo obísť jednu aj druhú dedinu bolo na celý deň. Na Záhorí nebolo zvykom sa polievať, len šibať. Troška voňavky bola ešte zaužívaná, ale voda nie. Šibanie sprevádzali riekanky: „Šibi-ryby, mastné ryby, kus koláča od korbáča a vajíčka do košíčka“, a dospelí tento rým ešte doplnili: „šibi ryby, aby nohy dobre bjehali, ruky dobre robili a huba aby nepapulovala“. Za šibanie dostali deti vajíčka, ktoré boli uvarené na tvrdo a zafarbené farbou z krepového papiera, alebo aj čokoládového zajačika či kuriatko.
Na rozdiel od iných kútov Slovenska, kde zvykli v pondelok riadne dievčatá zoblievať, či hodiť rovno do potoka, sú zvyky na Záhorí pomerne jemnejšie. Hoci priebeh Veľkej noci v súčasnosti nie je až tak do hĺbky sprevádzaný úkonmi a zvykmi našich predkov, aj tak sa snažíme čo najviac dodržiavať tradície a odovzdávať ich mladším generáciám.
