Športu sa venuje už od malička a nie len kvôli tomu, že jeho otec je telocvikár. Ako vozíčkar skúšal mnohé športy, ale až cyklistika mu dovolila cítiť sa slobodne a užiť si rýchlu jazdu, ktorú miluje.
Aj napriek úrazu sa nikdy nevzdáva a všetok svoj čas delí medzi štúdium informatiky, svoju rodinu a priateľov a šport. Je vtipný, priamy, priateľský, rád varí a adrenalín má jednoducho vo svojej krvi. Vraví, že po nehode dostal druhú šancu a prehodnotil svoje priority. Viac si váži svojich rodičov, ktorí mu vždy boli oporou a má s nimi krásny vzťah. Najväčšou motiváciou sú preňho priatelia, keď mu odmietnu pomôcť so slovami „to zvládneš sám“. Ani jeho handicap ho nedokázal zastaviť a mladý športovec je pripravený spraviť všetko preto, aby sa jeho sny splnili. Zoznámte sa s Erikom bližšie a pomôžte mu byť Nezastaviteľný.
Erik, čo sa ti vlastne v osudný deň stalo?
V auguste to budú 4 roky, 4. augusta som mal dopravnú nehodu. Sám som šoféroval, nabúral som do stromu vo vysokej rýchlosti. A postihnutie? No zostal som na vozíku. Mal som zlomených 12 stavcov, všetky rebrá, bol som mesiac v umelom spánku, nevedel som dýchať, nevedel som nič. Doktori dávali šancu, že neprežijem, 9 z 10 ľudí to neprežije. Ale ja som prežil, takže mám šťastie. Som silný a musím bojovať stále.
Aké boli tvoje prvé pocity, keď si sa po mesiaci zobudil z umelého spánku?
Nemal som vtedy žiadne emócie, akurát rodinu som chcel mať pri sebe, to je všetko. Keď ma pustili z nemocnice, vlastne po 2 mesiacoch, čo som tam bol, vtedy som si povedal, že: „a čo bude?“, lebo som iba ležal, nevedel som ani sedieť. Prvé, čo mi naozaj išlo hlavou, že ako mi rodina pomáhala. To som myslel, že takto to nemôže zostať. Aj preto ma to tak hnalo snažiť sa sám o seba sa postarať. Na rehabilitácii v Kováčovej som získal také základy, aby som mohol rodičov odľahčiť. Tešil aj som sa aj rodičom som sa chválil, že toto si už vládnem sám, že trošku ušetrím aj ich.
Predpokladám, že na život s handicapom si stále zvykáš?
Na to sa zvyknúť nedá, s tým sa človek len môže naučiť žiť. Ale stále bude dúfať, že sa niečo môže zmeniť, že pôjde medicína dopredu alebo niečo. Ale tak ja to aspoň beriem tak, že som dostal druhú šancu. Nežijem v ničom iný život okrem toho, že sedím, oproti ostatným, akurát, že celý deň sedím a nemôžem sa postaviť aj keď by som sa chcel ponaťahovať ale nemôžem.
Na dno som siahol, keď
Tých momentov keď som siahol na dno vlastných síl bolo veľa. Aj teraz sa stáva, že musím siahnuť na dno a prekonať sa, či už prekonať bolesť alebo fyzické možnosti. Nehovorím, že každý deň, ale často. Niečo sa mi už vrcholne nechce po celom dni, ale musím siahnuť až na dno a dať zo seba aj posledné sily.
Môj handicap mi dal
To je naozaj zaujímavá otázka, lebo dal mi veľa. Prehodnotil som hlavne život, úplne. Nebol som úplne vždy najlepší pred úrazom. Hlavne to, že som si začal vážiť viac rodinu, trávil som s ňou viac času teraz po úraze, aj rád trávim, rozprávame sa o čomkoľvek. Už to nie je tak, ako keď som mal 18-19 rokov – chodil som von a prišiel som domov v noci a naši ani nevedeli, že existujem. Zmenili sa moje rodinné priority a tiež moje správanie, čo mi povedalo aj viacero ľudí.
Sám seba som prekonal, keď
Bolo to možno na druhom pobyte v Kováčovej, keď som sa učil presadať z vozíka na posteľ, ľahnúť si a opačne, do sprchy. Proste kde ti príde, že 5-centimetrová medzera je najväčšia diera, do ktorej spadneš. A vtedy to bolo o psychickom prekonaní. Raz som chcel už celkom rezignovať, že nie, toto nedám, že ten život na vozíku ma baviť nebude, ale zase s podporou kamarátov a rodiny som sa nakoniec prekonal a povedal som, že také zmýšľanie nemôže existovať ani fungovať – šiel som ďalej a som tam, kde som teraz.
Chcel by som byť Nezastaviteľný pretože
Tak ako som sa presvedčil aj tu, čo sme sa tu stretli, že sú aj vozíčkari, ktorí sú na tom horšie ako ja. Chcel by som byť možno aj takou inšpiráciou pre druhých ľudí a ukázať, že na tých kolesách život nekončí. A tiež som chcel zase spoznať ďalších ľudí.
Vysnívané športové vybavenie mi pomôže
Znovu tráviť čas s rodinou a priateľmi aktívnym pohybom. U nás na Záhorí je veľa cyklistických chodníkov, a vďaka handbiku by som konečne mohol vyraziť s kýmkoľvek, kto pôjde na bicykel. Handbike som už raz skúšal a je to strašná voľnosť pre vozíčkara, je to zase iný pohľad pre človeka. A určite mi pomôže v kondícii, aby som sa športu mohol venovať viac.
Spoznaj Erika v skratke
Keď som bol malý, chcel som byť
Doktorom. A ešte smetiarom, tak ako každý malý chlapec.
Som blázon do
Do áut, najmä starších amerických.
Nemám rád, keď
Je niekto nedochvíľny. Meškať do tých 10 minút, to je ešte v pohode, sa môže stať čokoľvek, ale meškať pol hodinu, keď je niekto dohodnutý, to nie.
Najzaujímavejšie miesto, kam by som chcel ísť
Zabicyklovať by som si šiel kamkoľvek, spoznať niečo nové, vidieť krásne miesta. Láka ma Nový Zéland a Austrália. A ešte by som sa rád vydal na trip po Kube.
More alebo hory? Prečo
Hory. Pretože v horách môžem aktívne fungovať. Napríklad ležať pri mori ma absolútne nefascinuje, tomuto relaxu som nikdy neprišiel na chuť. Vydržím tak maximálne hodinu ležať a potom musím ísť niečo robiť.
Zima alebo leto? Prečo
Jednoznačne leto, nemám rád zimu. Po prvé som narodený v auguste, čiže som letný, a po ďalšie zima a zimné športy ma vôbec neberú.
Môj najväčší úspech je
To, že som po úraze ešte stále tu. A to, kde som sa až dostal vlastnými silami – od ležiaceho človeka po nehode až po viac-menej aktívneho vozíčkara.
