„To najkrajšie, čo v živote môžeme prežiť, je prežiť svoj vlastný sen,“ tvrdí Paul Oravec, ktorý nám poslal nádherné fotografie.
Miluje hory, horolezectvo, turistiku a cestovanie. Učarilo mu spoznávanie miest a krajín, ale aj fotografovanie všetkého, čo má rád. Na niekoľkých jeho záberoch vidno bielo-modro-zelenú vlajku mesta Malacky. S dobrodruhom Paulom Oravcom sa dostala až do talianskych a francúzskych hôr, pod najvyšší vrchol Európy Mont Blanc.
Zradné počasie
Horský nadšenec nám o svojom putovaní ochotne porozprával. „Na chate Victorio Emanuello som bol 16. júla. Ďalší deň skoro ráno sme začali šliapať na Gran Paradiso, najvyšší vrch talianskeho pohoria Grajské Alpy. Počasie bolo vynikajúce, jasná obloha, bezvetrie,“ spomína.
Záver k soche Madonny bolo treba doliezť po skalách. Ide o ľadovcovú túru, ktorá sa robí v lanových družstvách a trvá aj 12-13 hodín. „Vo výškach nad 3000 metrov nadmorskej výšky musíte piť veľa vody, aj nasilu, treba riediť krv, pretože je tam iný vzduch,“ podotkol P. Oravec.
Keď sa vrátili dolu, mali čas pobaliť a premiestniť sa z Talianska do francúzskeho Les Houches, kde je výborný kemp. „Nasledujúci deň sme išli na chatu Refuge De Tete Rousse, ktorá stojí vo výške 3167 metrov nad morom, kde sme prespali vonku v expedičných stanoch. Naším cieľom bol samotný vrchol Mont Blanc. Počasie nás však nepustilo hore,“ priblížil Paul.
Hrdý lokálpatriot
Vlajkou mesta Malacky sa hrdí všade, kam zavíta. Prečo? „Som rodený Malačan a v meste nepoznám veľa ľudí, turistov, ktorí chodia po horách. Chcel som hrdo vztýčiť našu vlajku na miestach, kde ju asi nikto nevezme. Je pre mňa cťou niesť malackú vlajku a ukázať ju celému svetu,“ povedal vzorný lokálpatriot.
Verí, že to bude práve aj na Mont Blancu, kam sa znovu chystá už v septembri. „Budúci rok by som chcel ísť do Ruska na Elbrus alebo do Afriky na Kilimandžáro. Všetky moje víkendy sú o horách – Tatrách, Fatre či rakúskych Alpách,“ vyznáva sa k svojej láske P. Oravec, pričom zdôrazní: „no nemôžem zabúdať ani na naše krásne Malé Karpaty, kde som skoro každý deň.“
Ingrid Sochorová
