V polovici augusta sa v Ostrave uskutočnili majstrovstvá sveta v hasičskom športe, na ktorých sa stretlo vyše 400 športovcov a športovkýň zo 14 krajín sveta. V slovenskom reprezentačnom tíme mali zastúpenie aj Záhoráci – medzi ženami členka DHZ Senica Andrea Trimlová a v družstve mužov členovia DHZ Kúty Jakub Pavelka (profesionálny hasič OR HaZZ Senica) a Michal Režný.
Obe družstvá dosiahli najväčšie úspechy v posledný deň, keď súťažili v požiarnom útoku. A sú to úspechy fenomenálne: reprezentácia žien si vybojovala bronzovú medailu a muži v tejto disciplíne dokonca získali zlato!
Dvadsaťpäťročný Jakub Pavelka z Kútov nereprezentoval Slovensko na majstrovstvách sveta po prvý raz. „Súťažne sa hasičskému športu v DHZ Kúty venujem od šiestich rokov. Hasičskú stovku som začal behať v roku 2008 a v roku 2010 som vyhral ako dobrovoľný hasič krajskú súťaž profesionálov a následne aj majstrovstvá Slovenska v Nitre, ešte ako dobrovoľný hasič. Keď ma prijali k profesionálnym hasičom, dostal som sa do reprezentačného výberu Slovenska a na prvé majstrovstvá sveta som išiel v roku 2012 do tureckej Antalye, odkiaľ máme striebro z požiarneho útoku. V roku 2013 sme boli na hasičskej olympiáde CTIF, ktorá sa koná raz za štyri roky, a v Mulhouse sme si v požiarnom útoku vybojovali zlato. Vyhrali sme pred Bielorusmi o dve stotiny, tak ako teraz na MS v Ostrave,“ hovorí Jakub.
Veľa úspechov zažil mladý hasič aj s členmi DHZ, stanicu v Kútoch už zdobí viac ako 500 pohárov zo súťaží. „Venujeme sa požiarnemu útoku, kde teraz súťažíme v Záhoráckej hasičskej lige, ale aj v hasičskej stovke a výstupu do 4. podlažia cvičnej veže, a to na celoslovenskej úrovni. Sme výborná partia kamarátov a hasičský šport nás veľmi baví,“ dodáva Jakub. Sympatický Kúťan si ani iné smerovanie, než k hasičom, nedokáže predstaviť. V Dobrovoľnom hasičskom zbore Kúty je totiž celá jeho rodina. „Dobrovoľných hasičov v Kútoch viedol ešte môj starý otec Milan Orel. K „hasičine“ mňa aj mojich súrodencov viedli rodičia už odmalička. Mama, otec, priateľka a kamaráti boli celú dobu s nami aj na MS v Ostrave a držali nám palce. Poďakovanie však patrí tiež starostovi Kútov Branislavovi Vávrovi a veliteľovi DHZ Kúty Jurajovi Bílkovi za vytvorenie podmienok pre hasičský šport v obci,“ zdôrazňuje Jakub. Príprava na majstrovstvá znamená veľa práce aj odriekania. Reprezentácia SR máva sústredenia, absolvuje náročné tréningy. Tréner reprezentácie sleduje svojich zverencov aj na súťažiach a radí im, čo treba zlepšiť, čomu sa treba venovať viac. Každému individuálne tiež zostavuje tréning na zimnú prípravu. Byť najlepší chce byť každý – z pätnásťčlenného reprezentačného družstva sa totiž na majstrovstvá sveta dostanú len desiati.
Je to úžasný pocit a stojí to za tú drinu, vypočuť si slovenskú hymnu na stupni víťazov…
Lepší ako profesionáli
Tento rok sa majstrovstvá sveta mali konať v tureckom Izmire, no na poslednú chvíľu prišlo k zmene a súťaž zorganizovali Česi. Podľa Jakuba si však na organizácii dali naozaj záležať. Hasičský šport má štyri disciplíny a reprezentačný tím každý deň absolvoval jednu z nich. „Súťažný deň sa pre nás začal výstupom do 4. podlažia cvičnej veže. Táto veža bola postavená na námestí, kde vládla skvelá atmosféra, o ktorú sa postaralo publikum a pretekári svojimi výsledkami. Nasledovali hasičská stovka a štafeta, no a v posledný deň prišiel na rad požiarny útok. Táto disciplína nám ide, keďže sme všetci z reprezentácie u dobrovoľných hasičov. Aj tentoraz sme si na útok verili a vyšlo nám to parádne,“ spomína Jakub. Dodáva, že všetci súťažiaci majú rovnaké podmienky a súťažia s rovnakým strojom. Požiarny útok plní 7 pretekárov a pravidlá sa od našich veľmi nelíšia. „Musíte vodu čo najrýchlejšie poslať dopredu a čo najskôr nastriekať 10 litrov do dvoch terčov. Čas sa ráta v okamihu, keď je v oboch terčoch 10 litrov vody a počíta sa ten horší terč, kde bol u nás minimálny rozdiel len dvoch stotín,“ vysvetľuje Jakub. Po eufórii zo zlatej medaily zažili Slováci ďalšiu radosť, keď ženy získali bronz a dorastenky zlato z požiarneho útoku. Dorastenci, ktorých trénoval Jakubov brat Denis, skončili na peknom 5. mieste, a to len preto, lebo im nešiel naštartovať stroj. „Keďže stroje na majstrovstvách sú iné, než používame my, a prakticky nikde na Slovensku ani také nie sú, ani jedno družstvo sa nemohlo dôkladne pripraviť. Rozhodujúce však je, že úspech sa predsa len dostavil. Je to úžasný pocit a stojí to za tú drinu, vypočuť si slovenskú hymnu na stupni víťazov. Rusi, Bielorusi, Ukrajinci alebo pretekári z Kazachstanu sú za tento šport platení, je to ich práca. Nás tento šport baví, a o to viac si ceníme, keď predbehneme profesionálneho športovca,“ dodáva sympatický hasič z Kútov.
Boli sme skvelý tím, medaila bola pre nás už len taká čerešnička na torte…
Najrýchlejšia „prúdarka“
Pocity radosti a šťastia zažívala na majstrovstvách sveta v Ostrave aj Seničanka Andrea Trimlová. Devätnásťročná absolventka Gymnázia Ladislava Novomeského sa od septembra chystá študovať na Fakulte telovýchovy a športu v Bratislave a hasičský šport je jej veľkou vášňou. „Hasičskému športu sa venujem už od roku 2008. Priviedla ma k nemu moja vtedajšia učiteľka na I. ZŠ v Senici Mima Žáková, ktorá bola so svojím mužom Ľubom zároveň mojou trénerkou. Práve jej vďačím za veľa,“ hovorí Andrejka. Doteraz najväčším úspechom šikovnej Seničanky je to, že sa stala najrýchlejšou prúdarkou ligy pre rok 2015 a postarala sa tak aj vďaka svojmu tímu o dosiaľ najrýchlejší zostrek na prúde. „Veľmi pre mňa znamená aj to, že sme sa dvakrát po sebe prebojovali na majstrovstvá Slovenska, ktoré sú organizované len každý druhý rok. Samozrejme, osobitnou kapitolou sú majstrovstvá sveta, na ktorých som sa zúčastnila už dvakrát,“ dodáva Andrea. Aj ona, podobne ako Jakub, musela na sebe poriadne popracovať: „S prípravou sme začali každý sám už v zime. Ja som chodila každú sobotu do telocvične do Sobotišťa aj s mojimi kamarátmi hasičmi. Neskôr sme mávali spoločné jednodňové sústredenia. Cestovať skoro ráno a vracať sa domov neskoro večer vlakom, kde bolo len štrnásť stupňov, veru nebola vždy sranda,“ s úsmevom konštatuje Andrejka. Samotnú atmosféru na MS v Ostrave však označuje za úžasnú: „Každému by som to priala zažiť. Ten pocit je na nezaplatenie. S mužmi a ostatnými družstvami slovenskej reprezentácie sme sa navzájom podporovali a držali sme si palce. Úspech pre nás znamená veľmi veľa, zvlášť keď sme v tomto zložení bežali po prvý raz. To, že sme boli po prvom kole na prvom mieste, bolo priam neuveriteľné. Za úplne najdôležitejšie však považujem, že sme boli skvelý tím a tá medaila bola pre nás už len taká čerešnička na torte,“ dodáva Andrejka.
Článok vyšiel v partnerskom týždenníku Záhorák.
