…tentokrát v Poľsku. Osvienčim je slovo, ktoré sa v poslednom roku skloňuje viac než dosť. Slovo, pri ktorom mrazí. A k tomu diskusie politikov, že študenti by mali, budú musieť, odporúča sa…
Aj bez týchto odporúčaní do Osvienčimu chodí Súkromná stredná odborná škola VIA HUMANA Skalica už dlhé roky v pravidelných intervaloch, aby sa mohli podľa záujmu vystriedať všetci, ktorí prejavia záujem. Vždy je zájazd rozšírený o nejakú ďalšiu destináciu v Poľsku – soľná baňa vo Wieliczke, Krakov alebo na Slovensku – Orava, Liptov, Kysuce, vzhľadom na to, že jeden z odborov, ktorý sa študuje v našej škole, sú služby v cestovnom ruchu. Tento rok sme uprednostnili Krakov s hradom Wawel a nádherným historickým centrom.
A nechýbali ani selfíčka s najvýznamnejším poľským romantickým básnikom Adamom Mickiewiczom, ktorého socha stojí na Hlavnom námestí v Krakove. Krakov nás očaril nielen pamiatkami, ale aj svojou atmosférou.
Druhý deň bol pre mnohých náročnejší. Čakali nás koncentračné tábory v Osvienčime (Auschwitz) a Brezinke (Birkenau). Čo nás čaká? Je to naozaj také hrozné, ako nás učia v škole? Pocity boli rôzne. Ale ako sa hovorí, treba radšej raz vidieť, ako stokrát počuť. A tieto slová sa opäť potvrdili.
A čo na to naši študenti? Po návrate písali o svojich pocitoch. Veď posúďte sami. Aspoň zopár z nich:
„Moje pocity boli neopísateľné. Po prehliadke tohto koncentračného tábora som si uvedomila, že by sme mali byť vďační za každú maličkosť, lebo to, čo sa dialo tam, bolo niečo hrozné. Najviac ma dojalo to, ako ľudia museli v týchto táboroch pracovať do úplného vyčerpania, ako hladovali a ich hnusná smrť. Je to zážitok na celý život a mal by sa tam ísť pozrieť každý.“
Karolína, II.A
„Pred výletom do koncentračných táborov som mala veľké očakávania, no nevedela som si to predstaviť. Keď sme tam vstúpili, prostredie bolo veľmi deprimujúce. V hlave som mala neskutočne veľa myšlienok, najmä toho, ako mohli niečo také bez ľútosti robiť. Myslím, že to bolo aj veľmi náučné a začala som si uvedomovať a viacej vážiť to, čo máme. Aj to, že sa ráno zobudíme, otvoríme si chladničku a môžeme sa najesť, čo som doteraz brala ako samozrejmosť. Cítila som veľký smútok a určite to vo mne zanechalo silný zážitok do konca života.“
Tamara, II.A
„Osvienčim. Čo o ňom povedať? Bola som zdesená. Nechápem, ako niekto mohol byť tak veľmi krutý k ľuďom. Atmosféra tam bola veľmi depresívna a pochmúrna. Všetko tam bolo smutné, bez duše. To miesto plakalo a mala som chuť plakať s ním. Najbrutálnejší bol pre mňa príbeh o chlapčekovi, ktorý jedol jabĺčko. Keď som to počula, vybehli mi slzy a mala som zimomriavky po celom tele. Nepozeralo sa mi dobre ani na stenu s fotografiami ľudí, ktorí tam zomreli, na vlasy, hrebene, hrnčeky, kufre, kopy oblečenia a topánky. Mám pocit, že toto by mal vidieť každý jeden mladý človek a mal by vidieť, aká je vojna zlá a aké zlo so sebou prináša. Ubližovali nevinným ľuďom. A to celé podporoval systém. Umožňoval takéto zverstvá. Bolo to pre mňa veľmi emotívne a zostane mi to dlho v pamäti.“
Soňa, I.B
„Osvienčim. Vždy som tam chcela ísť, zažiť tú atmosféru, dozvedieť sa o ňom niečo nové. Veľa vecí ma tam zaskočilo. Napr. doktor Mengele. Vedela som, že bol krutý, ale toto ma naozaj zaskočilo. Bola som z toho veľmi rozhodená. Nedokážem pochopiť, ako niečo takéto kruté mohlo človeku nielen napadnúť, ale že to dokázal ešte aj uskutočniť. Je veľmi smutné, že kvôli nejakému tyranovi muselo trpieť toľko ľudí, je to veľmi poburujúce. Dúfam, že sa takáto krutá vec už nikdy nezopakuje.“
Lívia, I.B
„V Osvienčime už som trochu vedela čo ma čaká, keďže som o tom veľa počula, hlavne o tých pozostatkoch ako kufre, vlasy a topánky… No aj tak ma ešte veľa vecí prekvapilo. V Birkenau bol vchod ozaj dosť desivý – tá veža s koľajami. Bolo strašné počúvať, v akých podmienkach museli ľudia žiť a prežiť. To poukazuje na to, akí ľudia dokážu byť, keď chcú niečo až chorobne dosiahnuť.“
Dominika, I.A
„Smutné… Čo k tomu dodať? Choďte sa pozrieť…“
Ďakujeme za uhradenie vstupu do koncentračných táborov Občianskemu združeniu Bez predsudkov k ľudskosti, keďže zo strany Ministerstva školstva, zatiaľ zostáva len pri ambíciách prispieť na takéto akcie.
PaedDr. Adriana Ilčíková
