V jednom z domov na Stupavskej ulici, v neveľkej kuchyni, sedia tesne vedľa seba muž a žena a jednostaj sa usmievajú. Štefánia a Jaroslav Danihelovci majú dostatočne veľký dôvod na radosť, veď nedávno oslávili diamantovú svadbu. Brali sa 16. decembra 1956 a k návšteve týchto srdečných Malačanov nás primälo práve ich 60-ročné manželstvo.
„Čo by ste chceli vedieť?“ opýta sa potmehúdsky diamantová nevesta Štefánia a ženích Jaroslav medzitým prinesie balíček fotografií, na ktorých sú zachytené vzácne momenty. „Diamantovú svadbu sme mali na mestskom úrade, bolo to prekrásne, prišli všetky deti, vnúčatá a niekoľko pravnúčat,“ hovorí pani Danihelová. „Je vaše manželstvo šťastné?“ pýtame sa. Pozrú sa na seba a kútiky úst sa im opäť zdvíhajú. „Dá sa to tak povedať,“ odpovedia diplomaticky.
Po učnici vyhlásili pátranie
Spoznali sa už ako veľmi maličké, 3 – 4 ročné deti. On býval na Rádku, ona na Stupavskej, čo je od seba dosť ďaleko, no rodičia pani Štefánie a Jaroslavov otec sa kamarátili a navštevovali sa. Keď chodili na učňovky, začalo to medzi nimi iskriť. „Prišla som domov z internátu v Starej Turej a už bol u nás. Ale to viete, bolo to také oťukávanie, držali sme sa za ruky, nič viac, moja mama na nás striehla na každom kroku,“ spomína Štefánia. „My sme sa spočiatku vlastne ani nechceli,“ smeje sa Jaroslav. Zasnúbili sa, než odišiel na vojenčinu. K tejto skutočnosti sa viaže aj dobrodružstvo pani Štefánie: „Odišla som z internátu a poď ho za vojačikom do kasární na návštevu. Až hen do Čiech. Nikomu som nič nepovedala a keď som sa nevrátila do školy, vyhlásili po mne pátranie. Pristavil ma policajt, ukázal mi fotku a vraví – neviete, či sa už našla táto mladá? A na tej fotke som bola ja!“ Jaroslavovi potom nechceli dávať ani vychádzky, časom sa všetko utriaslo. V jeseni 1956 prišiel z vojenčiny a v decembri bola svadba – občianska. Cirkevná hneď v januári.
V zdraví i v chorobe
Mladí spočiatku bývali u rodičov nevesty, potom u ženíchovho otca, keďže Jaroslavovi rodičia sa medzičasom rozviedli. Štefánia sa ukázala ako žena činu, keď po čase kúpila pozemok na Stupavskej ulici, kde postavili dom, v ktorom žijú dodnes. Spoločne dlhodobo pracovali v Turčianskych strojárňach, Jaroslav celý život. Štefánia však ochorela a v priebehu 20 rokov absolvovala štyri náročné operácie. „Kľačal pri mojej posteli každú noc, ráno išiel do práce. Vydržal to pol roka,“ s láskou sa pozrie na manžela. Po uzdravení sa zamestnala v Kožatexe, odkiaľ ako 54-ročná odišla do dôchodku a zároveň do Rakúska, kde pracovala ako pani domu – varila, prala, žehlila, upratovala.
Všetko robíme spolu
Čomu najviac vďačia za vyše šesťdesiatročný manželský zväzok? „Nášmu porozumeniu,“ odpovie bez zaváhania pani Štefánia a pokračuje: „Obaja sme veľmi tolerantní a vždy sme sa vedeli dohodnúť. Ja som teraz viac chorá ako on – čo sa týka pohybu. No my spolu upratujeme izbu, umývame riad, sedí pri mne, keď žehlím, skrátka my robíme všetko spolu. Idem k lekárovi, manžel ide automaticky so mnou. Ako vravím, treba sa vedieť a najmä chcieť dohodnúť. “ Jedným dychom dodávajú, že si radi aj zaspievajú, zatancujú. „Môj muž je vychýrený tanečník ,“ pochváli dlhoročného partnera aj na parkete Štefánia. Deti a vnuci im všetko zabezpečia, prinesú, zaobstarajú. Aj v čase našej návštevy prišla dcéra s kartónom vajíčok, krátko po nej prišiel vnuk. „Tešíme sa z detí. Takisto im pomôžeme, koľko môžeme, aj z mála. My sme skromní, máme stále dosť,“ povie s úsmevom Štefánia. Neodmysliteľnou a dôležitou súčasťou života Danihelovcov sú kamaráti. Veľká partia, s ktorou sa stretajú už odmlada. Absolvujú spolu všetky akcie a oslavy. „Bez kamarátov by to nešlo,“ zhodnú sa manželia. „Ozaj, a nedáme si spolu vínečka?“ prejaví svoju optimistickú náturu Štefánia. Životný apetít týchto manželov je obdivuhodný.
My sa máme radi
Pýtame sa na nejaký nevšedný spoločný zážitok. „Každý deň je zážitok,“ povie Jaroslav. „Viete, my sa máme radi,“ dopĺňa ho manželka jednoduchým, a pritom silným argumentom. Sprevádzali ich radosti aj starosti. A čo odkazujú dnešným mladým, ktorí vykročili na spoločnú cestu životom? „Buďte trpezliví. Prekonajte aj zlo. Neutečte po prvom nezdare, nechoďte od seba po prvej hádke.“
Znova pozeráme krásne rodinné fotky. „To nám musia takto vytlačiť, počítač nemáme. Sestra mi aj chcela priniesť, ale ja som to odmietla. Načo? Veď my sa chceme rozprávať, nie do niečoho ťukať. Celý život sa rozprávame a toto je dôležité – mať si stále čo povedať. Keď si spolu ľahneme, nezaspíme hneď. Niečo si premietneme, pohovoríme o tom. A ráno takisto,“ dopĺňa k porozumeniu ako receptu na dobrý vzťah aj vzájomnú komunikáciu Štefánia. Čerstvá osemdesiatnička a jej o dva roky starší manžel sa zhodujú aj v záverečných slovách: „Všetko sme prekonali. Najdôležitejšie je, že sme stále spolu.“
Ingrid Sochorová
