Živôtik, lajblík, rubáš alebo kacabajka – kedysi súčasť odevu, dnes slová, ktorým málokto rozumie. Ich význam a účel priblížila nedávna výstava v galérii MCK s názvom Ľudový odev na Záhorí – tradícia a dnešok, ktorá bola venovaná tradičným i súčasným podobám ľudového odevu ôsmich oblastí Záhoria.
Prostredníctvom obrazového materiálu jednotlivých častí i kompletných odevov vystavených na figurínach mohli návštevníci spoznať skalický, holíčsky, šaštínsky, senický, jablonický, moravskosvatojánsky, malacký a plavecký ľudový odev.
Súčasťou výstavy bola i prednáška kurátorov spojená s prezentáciou fotografického materiálu. Etnologička Dita Csütörtökyová a historik Richard Drška doplnili informácie o ľudovom odeve podrobným výkladom.
„Čo chápať pod pojmom ľudový odev? Je to odev najmä roľníckej vrstvy. Obyvateľstvo bolo v minulosti rozčlenené na viaceré spoločenské skupiny. Roľníci predstavovali v podstate tú najširšiu spoločenskú vrstvu. Hovoríme zhruba o druhej polovici 19. storočia a polovici 20. povedal historik R. Drška na úvod. Roľnícky odev sa rozdeľoval podľa príležitosti nosenia na pracovný (všedný), sviatočný (nedele, výročné slávnosti, hody, Veľká noc, Vianoce, príp. slávnosti rodinného charakteru, najmä svadby) a obradový (odev ženícha, nevesty, krstnej matky, odev do rakvy). Podľa ročných období na letný a zimný. R. Drška postupne priblížil časti mužského odevu a spôsob jeho nosenia. Najtypickejším prvkom oblečenia muža boli hlavne lajblíky teda vesty. Okrem toho vysvetlil, že na podobu ľudového odevu mali vplyv viaceré faktory, predovšetkým geografické prostredie, príslušnosť k roľníckemu stavu, príslušnosť k feudálnym panstvám, dostupnosť materiálov, či blízkosť centier – Viedne a Bratislavy, kde sa dali kúpiť aj drahšie látky.
O ženskom odeve porozprávala návštevníkom etnologička Mgr. Dita Csütörtökyová, PhD. Viete, čo bolo jeho súčasťou? Rubáš (dlhá ženská košeľa), sukne (škrobenice a vrchná sukňa), rukávce, živôtik, zástera, kacabajky (krátky kabátik), čižmy, rôzne šatky a v prípade vydatej ženy aj čepiec. Jednotlivé časti odevu boli bohato zdobené, predovšetkým tie, ktoré boli určené na sviatočné a obradové príležitosti. Farebnosť závisela od funkčného určenia odevu, od veku nositeľky, sociálneho statusu a lokality. „Medzi materiály, ktoré sa najčastejšie používali, patrilo bavlnené plátno, konopné plátno, lanové plátno a súkna. V tej tradičnej kultúre bolo pestovanie konope na Záhorí veľmi rozšírené, aj keď spracovanie na textil bolo pomerne náročné a zdĺhavé.“ vysvetlila etnologička D. Csütörtökyová.
Vplyvom rôznych zmien ako je vynález šijacieho stroja alebo používanie umelých farbív prichádzali nové techniky, farby i materiály – zamat, brokát, satén, bavlnené látky. Ľudový odev sa teda postupne menil, pričom hlavne u mužov sa vytrácala pôvodnosť. Jeho základ je však rozmanitý, pestrý a hlavne jedinečný.
Nina Bednáriková
