Blížiaci sa koniec školského roka znamená pre mnohých zároveň ukončenie životnej etapy. Maturitnou skúškou zavŕšil tento rok štúdium i Dušan Daniel – talentovaný študent, ktorý získal na Festivale vedy a techniky AMAVET prvenstvo a postup na prestížnu svetovú súťaž projektov stredoškolských vedeckých prác Intel ISEF (International Science and Engineering Fair) v Pittsburghu.
Ako sa mu za veľkou mlákou darilo, nám prišiel do redakcie porozprávať už ako čerstvý absolvent Gymnázia sv. Františka Assiského. A neostalo len pri matematike.
„Súťaž v Pittsburghu mi dala mnoho skúseností, zážitkov, ale aj veľa zábavy,“ povedal čerstvý maturant na úvod. Dušan Daniel prezentoval v Amerike svoju prácu v kategórii matematika pod názvom Levi-Civitov symbol v Hilbertovom priestore L2. Čo sa skrýva pod zložitým označením projektu nám už vysvetlil sám autor: „Existuje taká teória, teória Hilbertových priestorov a tá vlastne dokáže zovšeobecniť skalárny súčin od vektorov cez postupnosti až po funkcie. Čiže pre rôzne objekty dokáže zovšeobecniť jednu operáciu. A práve tento skalárny súčin je tou hlavnou definujúcou operáciou v celom Hilbertovom priestore. Jediná operácia, ktorá v tomto priestore chýbala, bola operácia vektorového súčinu zovšeobecnená pre postupnosti a funkcie.“ Výsledkom je všeobecný analytický nástroj na počítanie rôznych, doteraz neriešiteľných úloh, ktoré možno uplatniť v matematike, fyzike, ale aj v bežnom živote. Pomocou neho je možné matematické výpočty zvládnuť veľmi jednoducho v priebehu pár sekúnd len na základe geometrických vlastností v abstraktnom priestore funkcií. Zaujímavosťou Dušanovho projektu je i fakt, že neriešil stanovený problém, ktorým by sa vedci už dlhšie zaoberali. „Ja som si sám v podstate vymyslel cieľ a sám som si ho aj splnil,“ vysvetlil D. Daniel.
Na súťaži Intel ISEF bolo cez 1800 súťažiacich z celého sveta a množstvo zaujímavých vedeckých projektov. Úspešné boli hlavne aplikačné práce z informatiky týkajúce sa technológií, ktoré by mohli byť využiteľné pre spoločnosť. Dušan sa na súťaži síce neumiestnil, napriek tomu môžeme hovoriť o veľkom úspechu a skvelej reprezentácii. Účasť na medzinárodnej súťaži bola pre neho obrovskou skúsenosťou po osobnej i odbornej stránke. „Najväčším zážitkom bola pre mňa prezentácia pred odbornou porotou a prezentácia na Pittsburghskej univerzite. Tá sídli v krásnej historickej budove, kde ma, okrem iného, zaujali univerzitné učebne. Boli zamerané na jednotlivé štáty sveta, pričom naša učebňa bola zariadená v duchu Československa s fotografiami a výrokmi osobností ako T.G. Masaryk alebo Ľ. Štúr,“ povedal D. Daniel a zároveň dodal, že veľkou výzvou bola angličtina. „Vyjadrovať sa odborne a zároveň správne v cudzom jazyku je dvakrát tak náročnejšie ako v slovenčine.“ Ako sám hovorí, cesta do USA bola zážitkom, ktorý mu priniesol mnoho krásnych momentov, možnosť spoznať kultúru i mentalitu tamojších ľudí. Svoj úspech však ani zďaleka neprisudzuje len sebe. S nesmiernou vďakou prízvukuje: „To, že som vyhral na Slovenskom festivale vedy a techniky a že som sa dostal do Ameriky, by sa nestalo, keby som okolo seba nemal ľudí ako je pán profesor Jozef Ondrejka, Michal Zajaček a ďalší, ktorí mi v tom pomohli a ktorí ma podporovali.“
Úspech, ktorý D. Daniel dosiahol v takom mladom veku, sa nevidí často, pritom matematika nepatrila vždy k jeho obľúbeným predmetom. S úsmevom sa priznáva, že na základnej škole mával štvorky a päťky. „V deviatej triede sme začali brať Pytagorovu vetu a mňa to fascinovalo. Začal som sa matikou viac zaoberať a keď som prišiel na strednú školu, dostal som vynikajúceho učiteľa matematiky a fyziky, pána profesora Šefčíka, ktorý ma veľmi ovplyvnil. Spúšťačom môjho záujmu o matematiku bol teda pán profesor Šefčík a Pytagorova veta.“
Nadšenie, s akým Dušan rozpráva o matematike sa nedá prehliadnuť. Zároveň hovorí veľmi pútavým a zrozumiteľným spôsobom, čím neustále udržuje pozornosť a priam núti vnímať matematiku inak ako len vedu o číslach. „Najviac ma fascinuje, že môžem matematicky popísať to, čo nemusím skúmať. Napríklad, ja som nikdy nevidel čiernu dieru. Nikdy som sa v jej okolí nepohyboval a v podstate si ju neviem možno ani dobre predstaviť. Ale matematika je úžasná v tom, že si viem v pohodlí svojho domova vypočítať, ako by som sa pohyboval v okolí tej čiernej diery aj keď som ju v živote nevidel. To je to úžasné, že ja dokážem popísať niečo, čo si neviem predstaviť. Matematika nám vlastne dáva možnosť prejsť cez absolútny vrchol ľudského myslenia. Dáva nám odpovede na to, čo si my ani nevieme predstaviť.“
S Dušanom sme sa rozprávali aj o teórii strún a paralelných svetoch, ale azda najväčší dojem zanechala odpoveď na otázku, ako môže fungovať spojenie vedy a viery. „Úplne jednoducho. Ja by som povedal, že tieto dve veci sa nevylučujú, ale sa dopĺňajú. Jednoducho veda, či už je to fyzika, biológia alebo matematika, má popisovať fungovanie nášho sveta. A čo sa Boha týka, tak ja by som povedal, že v podstate to, ako funguje príroda a všetko okolo nás, sú odtlačky Boha v tomto svete. To, čo tu Boh zanechal. Tieto dve veci jednoducho nie sú opísateľné rovnakým spôsobom. To máte ako maliar, keď maľuje obraz. Je jasné, že maliar, ktorý obraz maľoval musí byť oveľa zložitejší ako namaľovaný obraz. Dokonalejšia bytosť musí stvoriť menej dokonalú vec alebo aspoň tak dokonalú ako je sama. A tak to je aj s nami. My ľudia sme vložení do sveta, ktorý nejako funguje a sme menej dokonalí ako je Boh. Nevieme si napríklad predstaviť život bez času a priestoru, pretože sme boli vložení do sveta, v ktorom plynie čas a existuje priestor,“ odpovedal Dušan.
Slová plné nadšenia a pokory vyvolávajú zaslúžený obdiv. My ďakujeme za príjemný rozhovor, ktorý v nás zanechal silný dojem, prajeme veľa šťastia pri skúškach na vysokú školu a skvelý štart do ďalšieho „pomaturitného“ života.
N. Bednáriková
