Naša najstaršia skautská sestra oslávila v máji 91 rokov. Skautka Mária Harmaňošová, rodená Bakičová, sa narodila Malackách, kde prežila svoje detstvo, mladosť a prvé dotyky so skautingom.
Navštevovala Základnú školu Dr. Jozefa Dérera, neskôr chodila do Dievčenskej školy rádu sv. Vincenta v Malom kaštieli. Po II. svetovej vojne sa ako 20-ročná sa vydala za doktora Harmaňoša zo Sniny, ktorého spoznala počas jeho štúdii v Bratislave. V Malackách žili spolu ešte 5 rokov a v roku 1952 sa odsťahovali do manželovho rodiska. Sestra Mária žije v Snine dodnes v zariadení pre seniorov.
Ako sme Máriu spoznali? Náhody neexistujú. V jeden marcový deň sme s Gordonom cestovali vlakom na Liptov, a prekvapenie bolo na svete. Sprievodca – skaut z východného Slovenska – nám prezradil doteraz neznáme fakty o našej rodáčke. Bol to historický okamih pre náš 69. zbor M. R. Štefánika.
Cestu za pani Máriou do Sniny sme začali v jeden deň skoro ráno, ešte za úsvitu. V Domove pokojnej staroby, kde Mária žije, vládla slávnostná atmosféra. Vrúcne privítanie s našou najstaršou skautskou sestrou prevýšilo všetky očakávania. Milá, usmievavá žena, matka, skautka žiarila úprimnou radosťou z nášho spoločného stretnutia. Pri tejto milej príležitosti sme pani Márii zablahoželali k narodeninám kyticou červených ruží. Odovzdali sme jej pozdrav od zástupcov mesta Malacky, ako aj drobné spomienkové predmety a knihu o jej rodnom meste. S radosťou prijala aktuálne vydanie mestského dvojtýždenníka Malacký hlas a naše výročné skautské tričko. Naše stretnutie sa nieslo v duchu spomienok, pani Mária sa rozhovorila o svojom detstve a rokoch prežitých v skautingu a zároveň sa veľmi živo zaujímala o aktuálne dianie v našom meste.
Skautské začiatky
V roku 1938 ako 11-ročná vstúpila do Slovenského katolíckeho skautingu. „Bola som v oddiele najmladšou členkou. Prijali ma, ale rok dopredu som tam musela chodiť a museli sme sa naučiť Morseovu abecedu. My sme sa vtedy baterkami morzeovkou dorozumievali. Po skúškach sme skladali slávnostný skautský sľub pri Lurdskej kaplnke na Hlbokej ceste v Bratislave. To je úžasné miesto, také premodlené. Čo som tam sľúbila, to som dodnes aj dodržala,“ spomína Mária. Skauting fungoval do roku 1942, keď ich rozpustili a oddiel prešiel pod Hlinkovu mládež spolu s duchovným, františkánom pátrom Silverom. So smútkom v srdci si sľúbili, že budú pokračovať: „My, ktorí sme boli skautmi, sme zostali vždy dobrou partiou.“
Pani Mária s úsmevom spomína na udalosť súvisiacu so skautským pozdravom: „Tri prsty, tri skautské cnosti a palec na malíček – to znamená, že silnejší pomáha slabšiemu. Mali sme takú jednu maličkú dievčinku, ktorá na skúškach pekne vymenovala tri skautské cnosti, avšak nemohla si spomenúť na prsty, a tak vyhŕkla tlstý tlačí chudého,“ povedala Mária a podelila sa s nami o úprimný úsmev.
Spomienky stále žijú
Spomienky sa vyjavujú postupne. Aj na vodkyňu Slovenského katolíckeho skautingu pre dievčatá – skautky bola Angeliku Némethiovú a vodcu skautov – chlapcov pána Jakubca. Krstné meno si už nepamätá. „… ale boli to ozaj krásne časy. Táborové ohne sa robili v lete v parku na ihrisku pri kaštieli a vždy bol aj kultúrny program. Raz som tam recitovala a s veľkou vážnosťou som začala: Pavol Országh Hviezdoslav – Idú čierne mraky a ja idem tiež. Odišla som,“ smeje sa Mária. Svoj jediný skautský tábor prežila pod hradom Korlátko. „Strážili sme v noci, mali sme hliadky. Hej, to bolo to najstrašnejšie, čo mohlo byť, keď len niečo niekde šuchlo…“ Počas vojny chodili na zimnú pomoc: „Plietli sme ponožky pre vojakov na front.“ V aj v tých krutých rokoch sa ukázalo, aké je dôležité, že vedeli viazať uzly a ovládali Morseovu abecedu. „Cez vojnu nesvietili večer vôbec svetlá a ulice boli tmavé kvôli bombardovaniu. Vtedy bolo treba signalizovať baterkou. Neskôr už zakázali aj tie. Od roku 1944 až do konca vojny už bola tma, ani zápalkou sa nemohlo škrtnúť…“ Pani Mária sa po vojne už do činnosti skautingu nezapojila. Na obdobie, ktoré s ním strávila, však dodnes s vďakou spomína. Ako skautka spoznala aj svojho manžela a spolu vychovali 5 detí.
Okrem spomienok nám Mária ukázala výsledky svojej zručnosti – háčkované obrúsky a anjelikov. Naše stretnutie bolo mimoriadne príjemné. Jej životná energia a húževnatosť, jej pozitívne a veselé myslenie, jej láskavosť, o ktorú sa s nami podelila, v nás zanechali hlboké a vrúcne spomienky. Spoznali sme výnimočnú osobnosť.
Naša najstaršia skautka Mária posiela z východu veľa srdečných pozdravov do Malaciek. Radi ich aj touto cestou odovzdávame.
Text a foto: Marika, 69. Zbor M. R. Štefánika, Slovenský skauting Malacky
