Martin Kollár – kňaz, spisovateľ, redaktor, vydavateľ, prekladateľ, politik a predovšetkým národovec – sa narodil 13. októbra 1853 v Čároch na Záhorí v roľníckej rodine, kde má na rodnom dome aj pamätnú tabuľu, ktorú v roku 1930 odhalil bratislavský kanonik Jozef Šrobár pri príležitosti 60. výročia existencie Spolku sv. Vojtecha.
Jeho otec je Ján Kollár, matka Anna, rod. Vizváryová, patrila k rodu Čulenovcov. Jeho strýko Martin Čulen si ho ako desaťročného zobral k sebe do Banskej Bystrice, keď bol riaditeľom bystrického gymnázia, a tu sa začali roky jeho štúdií. Pri jeho preložení do Levoče išiel tam študovať aj Martin Kollár. Ako gymnazista študoval potom aj v Bratislave, Trnave, Skalici, Nitre, Vacove a Jágri. Teologické štúdia absolvoval v Banskej Bystrici a v Ostrihome, kde bol 28. júna 1879 vysvätený za kňaza. Ako kaplán pôsobil v Suchej nad Parnou, v Čachticiach a Dolnej Krupej a od roku 1891 v Trstíne, kde pôsobil až do svojej smrti 26. januára 1919.
V týchto dňoch si teda jeho rodáci z Jednoty dôchodcov Slovenska, ZO Čáry, pripomenuli sté výročie od jeho smrti a boli na jeho hrob do Trstína položiť veniec, ktorým si uctili jeho život i jeho prínos pre slovenské dejiny. O vybudovanie tohto pomníka sa zaslúžil Spolok sv. Vojtecha v roku 1923 pri príležitosti jeho nedožitých sedemdesiatych narodenín. Čárania sa zoznámili s jeho posledným pôsobiskom, navštívili kostol, v ktorom Ján Kollár pôsobil a prezreli si aj jeho pamätnú izbu, ktorú v Trstíne svojmu duchovnému otcovi stále udržujú v perfektom stave.
Martin Kollár ako kaplán od roku 1882 pôsobil v Dolnej Krupej, kde bol farárom národne uvedomelý kňaz Andrej Kubina z Moravského Sv. Jána, ktorý bol aj správcom Spolku svätého Vojtecha (SSV) i vydavateľom Katolíckych novín, v čom mu Kollár značne pomáhal. Tu sa začala jeho angažovanosť v Spolku sv. Vojtecha a jeho redaktorská činnosť. Keď sa Kubina vzdal v roku 1891 správcovstva SSV, Kollár zobral celý Spolok do svojich rúk, od roku 1879 do roku 1895 pôsobil ako hlavný tajomník a člen výboru a od roku 1895 do roku 1902 ako podpredseda a od roku 1901 do r. 1919 ako správca.
Kollár prispieval do Pútnika svätovojtešského pod svojím menom, pod skratkou MK, alebo pod pseudonymami Bielohorský, resp. Čáran. Podobne i v časopisoch Kazateľňa, Orol, Ruža, Dom a škola, v zborníkoch Mravná čítanka, Zábavné čítanie a Lacné čítanie.
Zostavil desať zošitov almanachu populárno-náučnej a zábavnej literatúry, ktorý nazval Záhradka. Všetko vykonával popri svedomitej pastoračnej činnosti. Dostával veľa listov, medzi inými od R. Osvalda, F. V. Sasinka, A. Radlinského, J. Donovala (Tichomíra Milkina), A. Kmeťa, A. Medveckého, A. Hlinku, J. G. Tajovského, M. Hodžu.
Bol členom Ľudovej strany a od roku 1901 bol jedným z troch slovenských poslancov v uhorskom parlamente za túto stranu. Zaoberal sa otázkami národnými i sociálnymi. V záujme jednoduchého človeka, drobného roľníka, robotníka…
Kollár napísal alebo preložil vyše šesťdesiat väčších i menších kníh, brožúr a stovky článkov. K najznámejším dielam patrí Moderná zásada národnostná a kresťanstvo, Nové voľby a stará viera, Život sv. Cyrila a Metoda, apoštolov slovanských, Ako žijú zlí manželia a ako majú žiť dobrí, Naša dedinka Nádaš, Robotník kresťanský, Manželstvo v Kristu a v Cirkvi.
Napísal a vydal viaceré modlitebné knižky, opakovane vydal Nábožné výlevy od Radlinského. Preložil a do tlače pripravil Vybrané spisy Krištofa Šmida pre mládež a jej priateľov, román od kardinála Wisemanna Fabiola, od Tomáša Kempenského O nasledovaní Krista. Zaslúžil sa o preklad a vydanie celého Svätého písma. Katolícke noviny vydával od roku 1880 do roku 1904, z dvojtýždenníka ich periodicitu napriek mnohým problémom zmenil na týždennú; kalendár Pútnik svätovojtešský vydával v rokoch 1891 – 1919. Dbal o to, aby podielové knihy SSV boli čo najhodnotnejšie. Náboženskú literatúru prekladal z latinského, nemeckého, maďarského, francúzskeho, slovinského a poľského jazyka.
Podľa niektorých má po Radlinskom najväčšiu zásluhu na existencií Spolku sv. Vojtecha a jeho zachovaní v časoch nie priaznivých pre vydávanie slovenskej tlače a zachovanie slovenského jazyka. Keď musel prekonať prekážky kladené tejto jedinej inštitúcii Slovákov zo strany politických i cirkevných predstaviteľov (po zatvorení Matice slovenskej), ba i štruktúrach SSV boli osoby, ktoré ho mali oslabiť a rozložiť zvnútra. Kým pri jeho nástupe do úradu správcu mal SSV asi päť tisíc členov, v roku 1917 mal vyše 34 tisíc členov, čo na vojnové pomery a vtedajšiu situáciu nebolo málo.
Takmer 30 rokov bol farárom v Trstíne, kde je na tamojšom cintoríne aj pochovaný, v blízkosti hrobu biskupa Ambróza Lazíka, ktorého v roku 1897 sám krstil a vplýval na jeho duchovný rast a viedol ho k horlivému kňazskému životu.
V Dejinách Slovenska z roku 1992 sa píše: „Pre katolíkov mala veľký význam Trnava, kde sídlil SSV. Po Radlinskom sa vedúcou osobnosťou stal Martin Kollár. Postaral sa o rozšírenie SSV na východné Slovensko, nadväzoval spojenie so slovenskou emigráciu v Amerike a podporoval jej národné organizácie. Najmä vďaka jeho činnosti sa západné Slovensko stalo najuvedomelejšou časťou Slovenska, kde sa do národnej činnosti zapojili aj širšie masy obyvateľstva.“
