Závodčan Tomáš Rusňák je na misii v Keni, stará sa o streetboys – chlapcov z ulice a pre čitateľov Záhorí.sk bude pravidelne každý mesiac prinášať report z projektu Sv. Filip Neri z mesta Kisumu (Keňa).

 

Píšem vám report z Kismu, Keňa z projektu St. Filip Neri za mesiac február. V centre sme mali vždy okolo 14 chlapcov. Tým, že boli krátke prázdniny tak sa toto číslo zvýšilo až na 16. V centre sme prijali aj 5 nových chlapcov. Niektorí chlapci ale nevedia, čo poriadne chcú, a potom po pár dňoch utečú na ulicu, kde aj boli.

Niektorí majú strach z toho, že ich zoberiete naspäť domov, a niektorí si potom myslia, že to bez toho fetovania lepu a slobody ktorú majú, jednoducho neprežijú. Niektorí chlapci si myslia, že oni nestarnú, a že budú mať 12-14 rokov navždy. Toto im stále treba pripomínať, že všetko má svoj čas a treba dodržovať určité pravidlá. Život bez pravidiel je možno jednoduchý a lákavý, ale to je cesta do pekla.

Tento mesiac sme šli na štyri domáce návštevy. Najprv to bol chlapec menom Steven, ktorého som našiel na ulici v dedine Luanda. Bol tam s chlapcom menom Morgan, ktorý tak isto prišiel s nami do centra. Všetko bolo dobrovoľné. Nemôžete niekoho do centra priviesť nasilu. Niektorí chlapci sú na ulici už veľmi dlhý čas, až roky. Sú špinaví, sfetovaní a majú kadejaké kožné choroby.

 

Príčina prečo Steven odišiel na ulicu je jeho otec. Otec je alkoholik a občas ho zbije, tak sa rozhodol byť radšej na ulici ako doma. Jeho mama o tom vie, že ho občas jeho otec zbije za nič – pre nič. Problémy má aj v škole. Vystriedal už veľa škôl a akosi sa nevie usadiť. V Afrike v škole je to ako na Slovensku pred veľa rokmi. Fyzické tresty sú tu na dennom poriadku a niektorí učitelia si to bez toho nevedia ani predstaviť. Nespočetne veľakrát som už išiel do školy kvôli takémuto problému, kedy sú chlapci bití, len preto, že nevedia odpoveď.

V centre máme chlapca menom Haji Omar, ktorý mi odmietol ísť do školy, kvôli takýmto problémom. Dokonca sme požiadali o list zo školy, aby mohol odisť začať študovať doma na novej škole. Takto si to Haji poskladal v jeho hlave, aby sa vyhol jednému učiteľovi menom Otieno. Nakoniec sme zo školy aj odišli a šli sme domov. Má otca ktorý žije v polygamii so 4 manželkami. Omarova mama zomrela. Nakoniec sa to doma všetko zvrtlo tak, že Omar súhlasil, že pôjde naspäť do školy odkiaľ sme prišli. Rozprávali sme o tom hodiny. Takých učiteľov, ktorí trestajú deti bez dôvodu je veľa a nájsť školu bez trestov je nemožné.

Podobný pripad je chlapec menom Morgan (13) ktorý nebol doma viac ako rok. Má otca, no mama mu zomrela. Takže má nevlastnú matku. Nuž nevlastná matka je hold nevlastná. Tu to platí na 100 %. Ale hlavným dôvod, prečo nie je doma, je jeho otec. Bíjal ho ako rešeto. Posledne to bolo kvôli kozám a kravám, ktoré nešli na pašu. Jeden čas býval aj s jeho starenkou, ale tá sa sťažovala že kradne. Keď som sa spýtal, čo kradne, povedala, že je stale hladný a kradne jedlo. Chalani v tomto veku naozaj viacej jedia. Všetci si spomíname aké to bolo, keď sme mali 14 rokov. Nuž akurát na Slovensku máme šťastie, že máme čo jesť kedykoľvek máme chuť. Tu decká jedia maximálne dvakrát denne. Vo veľa prípadoch chlapcov ktorých poznám je to len večera. Preto sa občas snažíme zaplatiť aj jedlo v škole, aby mali aspoň obed. Pretože pre niektorých z nich to je prvé a posledné jedlo v ten deň.

Ďalší prípad, ktorý stojí za zmienku je chlapec menom Alvin. Do centra prišiel ešte s jedným chlapcom, ktorý ale na otočku odišiel. Tento chlapec má mentálny problém, ktorý spozorujete hneď ako sa začnete s chlapcom rozprávať. Lenže nebolo tomu tak od začiatku. Mamu ani otca nemá, býval s jeho starenkou. Chlapec sa narodil normálny. Domácemu lekárovi sa zdalo, že ma menšiu hlavu a naordinoval mu 60 injekcii. Takto to povedala jeho babka. Od tejto doby začal byť chlapec iný ako deti v jeho veku. Teraz má 15 rokov, nevie čítať ani písať a ani sa to už nenaučí.

Jeho babka navrhla, aby sme mu kúpili malé guličky na robenie náramkov. V tom je teda odborník. Možno mu mozog nefunguje ako má, ale tieto náramky mu naozaj idú ako po masle. Dokáže pritom stráviť hodiny a hodiny. Za viac ako týždeň sme prišli aj s guličkami, ale chlapca sme nenašli. Len sa tak stratil za pár dní. Našiel som ho až za pár týždňov, keď som išiel do deckej väznice navštíviť jedného chlapca. Táto väznica pre deti z ulice je medzi chlapcami veľmi známa. Nikto sa tam dostať radšej nechce. Disciplína sa ta dosahuje inými spôsobmi ako len rozprávaním, tomu verte. Máme chlapcov v centre ktorý tam už boli, ale spomienky nie sú príliš ružové.

 

Do školy sme dali tento mesiac dvoch nových chlapcov. Roony Otieno (13) má len mamu, otec je neznámy. Mama žije v slame asi 5 km od nášho centra na druhej strane mesta. Na maminej strane by som problém ani tak nehľadal. Problém je na strane chlapca. Snaha, aby sa chlapec usadil a začal konečne normálny život je beh na dlhú trať a treba zápasiť s dennodennými nástrahami, ktoré na chlapca, ako je tento, neustále striehnu. Veľakrát si človek môže myslieť, že už ma vyhrané, ale diabol používa iné taktiky a návnady. Preto sa v centre denne modlíme ruženec, lebo to je zbraň, pred ktorou diabol nemá šancu. Často chalanom rozprávam, že modliť sa a modliť sa sú dve odlišné veci. Nieje to je len otváranie úst. Musí to byť trocha viac. Vždy im poviem, nech si predstavia, ako sa rozprávajú s riaditeľom školy alebo učiteľom. Aký majú rešpekt pred nimi, keď stoja v pozore. Takú úctu by mali dať aj Bohu, aj keď ho nevidia.

Ďalším chlapcom je Wiklif Felix Odiambo (16), ktorý až taký nový pre nás nie je, ale to je iný príbeh. O tomto chlapcovi by sa dal napísať román, ktorý bude na pokračovanie. Ja som si totižto istý, že boj o tohto chlapca ešte neskončil.

Tento mesiac sme mali aj štyri stretnutia v miestnej škole. Máme tam sedem chalanov. Vždy to bolo rozdelené podľa tried. Máme po jednom chlapcovi v triedach 8., 7., 5., 4., 2. a dvoch v 6.

Počas posledných prázdnin sme šli s chalanmi na dvojdňovú stanovačku, ale bez stanov. Vystačili sme si aj s dekami. Boli sme na mieste zvanom Kit Mikay. Je to asi 40 km od Kisumu. Pre všetkých to bolo prvý camping v živote. Keď teda nerátame predošlý život na ulici, lebo keď spíte na ulici, tak kempujete dennodenne. Nedá mi nespomenúť aj exkurziu, ktorú sme mali v cukrovare v Muhoroni.  Myslím, že na to nikdy nezabudnú. V Keňi sa vyrába cukor z cukrovej trstiny.

25. marca odišiel domov dobrovoľník Timotej. V Kisumu strávil niekoľko mesiacov. Ďakujeme mu za jeho pôsobenie v našom centre. Dúfame že nám z univerzity čoskoro pošlú niekoho druhého.

Ďakujeme všetkým za podporu.

Boh Vás žehnaj.

Tomáš       


.
Toto je čítané

Čo prináša 16. číslo Záhoráka

16. číslo najčítanejšieho regionálneho týždenníka opäť prináša udalosti zo Záhoria, ktoré stoja…

BM: Ustekana sobota