„V centre mám teraz 18 chlapcov. Je tu aj 10-ročný Felix. Nevlastná mama našla preňho zvláštny trest za neposlušnosť – strčila mu pravú ruku do hrnca s vriacou fazuľou. V nemocnici ležal na lôžku s ďalším chlapcom. Málo miesta, pacienti sa tiesnia na posteli po dvoch.“ Keď Tomáš Rusňák (38) opisuje svoje zážitky z Afriky, poslucháčovi sa tají dych. Závodčan je na misii v Keni, stará sa o streetboys – chlapcov z ulice.
Prvá misia v roku 2010 ho priviedla do Južného Sudánu. Pôsobil v saleziánskom centre v dedinke Gumbo, kúsok od hlavného mesta Juba. V roku 2013 putoval do horskej dediny Bigugu v Rwande. A teraz je už štvrtým rokom v Keni. Začínal v nemocnici Sv. Vincenta De Paul v Muhoroni, Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce Sv. Alžbety tam má projekt pre podvyživené deti. Ďalšia skúsenosť viedla cez centrum Sv. Terezy v meste Naivasa, kde sa venoval sexuálne zneužívaným deťom a Malindi, tam robil osvetu medzi ľuďmi s AIDS. V súčasnosti je jeho domovským prístavom mesto Kisumu. V centre Sv. Filipa Neriho sa venuje chlapcom z ulice. Naplno. Dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni.
Boj o dedičstvo
Felixa, o ktorom bola reč v úvode, najprv odmietli operovať. Báli sa, že nebude mať kto zaplatiť operáciu. Chlapec nemá zdravotné poistenie. Obväzy, skalpel a ďalšie potreby na operáciu musel kúpiť Tomáš. Za čo? To nik neriešil. Chlapcovi sa napokon dostalo zdravotníckej pomoci, operácia trvala tri hodiny.
„Chalani z centra si návrat domov nevedia ani len predstaviť,“ opisuje Tomáš.„Doma niet jedla, zato tam vládne alkoholizmus. A chýba rodič, matka alebo otec. Alebo aj obaja. Nestarajú sa o deti. Po smrti niektorého z rodičov príbuzní jednoducho vyhodia chlapca na ulicu. Stáva sa to najmä miešancom, ktorí niesú z ich kmeňa. Hlavným dôvodom je dedičstvo. Ak je mnoho dedičov, pozostalosť sa musí deliť na veľa častí. Bitka a vyhrážky smrťou. To chlapcov vyľaká a ujdú z domu.“
Pokazené čerpadlo
Ťažký život chlapci riešia ľahkou cestou. Fetujú. Na chvíľu to pomáha zabudnúť. „Chalanom v centre hovorím: diabol vás má najradšej, keď ste na ulici a fetujete lep. Ani o vás nezakopne. Zato keď vás vidí v kostole, ide puknúť od zlosti!“ Roky prežité na horúcom kontinente umožnili mladému misionárovi spoznať mentalitu domácich. O prekážkach, ktoré musel zdolať, by dokázal rozprávať hodiny. Spoznáva aj seba, svoje limity. Vyšetroval, operoval, pomáhal rodiť aj zachraňovať život. „S chlapcami sme sa vybrali kúpať. Voda bola veľmi špinavá. Vraj pokazené čerpadlo. Odrazu začali ľudia kričať, že chýba akýsi chlapec. Uistil som sa, že to nie je nikto z mojich. Plavčík vyhlásil: počkáme, kým telo vypláva na povrch. Nepochopiteľné! Ponoril som sa prvýkrát–nič. Druhýkrát – prehľadal som dno a nahmatal ľudské telo. Hneď sme začali s prvou pomocou. Žiaľ, už bolo neskoro. A pokazené čerpadlo sa ukázalo byť klamstvom – nezapli ho, šetrili elektrinu…“
Ako stromy v lese
Niektorí z chlapcov nie sú žiadni anjeli. Jedno ich však spája – rodičia už buď nežijú, alebo zmizli. Misionár často nahrádza rodičov aj v škole. Počúva od riaditeľov ponosy a sťažnosti. „Potom príde na radmoja obhajoba: chyba nie je len v chlapcoch. Veď vyrastali ako stromy v lese! Človek sa formuje roky,“ zamýšľa sa Tomáš. „V triedach je aj 60 žiakov na jedného učiteľa, v celej škole 1600 detí. Učiteľov je málo, vekové rozdiely medzi žiakmi v jednej triede veľké. Vedľa seba sedia 10- a 16-ročný chlapec. Všetci snívajú o profesii pilota, právnika, politika, lekára. Vravím im: a kto bude piecť chlieb a stavať domy?“
Keňu trápia ceny potravín. Aj základných. Cena 2 kg kukurice, ktorá sa denne používa na varenie typického jedla ugali, stojí 140 šilingov. To je asi 1,40 eur. Najviac vyskočila cena cukru, zdvojnásobila sa na 1 euro. V Južnom Sudáne je to ešte dramatickejšie, jedna rajčina stojí rovný dolár!
Pre lepší svet
Prečo muž plný sily vymenil komfort domova za náročnú Afriku? „Napĺňa ma topocitom spokojnosti. Že robím niečo pre to, aby bol tento svet lepší a krajší,“ zamýšľa sa Závodčan. „Aby aj chalani z ulice mali pocit, že nie sú svetu ukradnutí. Denne mám pred sebou mladých ľudí, ktorí sú v koncoch. Hovorím im, že nastal čas zanechať život založený na závislosti od fetovania a drog. Niekedy musím aj zvýšiť hlas či dať jednu „otcovskú“, naučil som sa to. Snažím sa im dať nádej.“
Ivana Potočňáková
