Chlapi a mašiny, to je kombinácia, ktorá neodmysliteľne patrí k sebe. Veď srdce ktorého muža by nezaplesalo pri pohľade na krásne fáro či nablýskanú motorku?

Srdcia kamarátov Petra Studeniča a Blažeja Pavelku z obce Závod však plesajú pri trochu inej technike. Ich vášňou sa totiž stali poľnohospodárske veterány. Všetko to začalo asi pred ôsmimi rokmi, keď Peter našiel starý traktor obrastený zelinou. Spolu potom začali pátrať po majiteľovi a keď ho našli, traktor odkúpili.

Zadováženie historickej poľnohospodárskej mašiny je len prvým krokom. Potom nasleduje ďalšia, oveľa zložitejšia fáza – zohnať na stroj súčiastky, opraviť ho a sprevádzkovať. Tým sa mu vráti dávny lesk a sláva. Celý proces trvá nie hodiny či týždne, ale mesiace, ba dokonca aj roky. Dvojica má vo svojom vlastníctve okolo dvoch desiatok kusov poľnohospodárskych veteránov a všetky sú vraj funkčné.

Najstaršou mašinou v ich zbierke je traktor Svoboda 12 z roku 1938. Pre zaujímavosť prezradíme, že tomuto traktoru predchádzala výroba typu DK 10. Stroj bol štvorkolesový s kočiarovou nápravou. Jednoduchá konštrukcia dovoľovala, aby traktor obsluhoval aj úplný neodborník. Traktor bol oslobodený od cestnej dane a nebol naň potrebný ani vodičský preukaz. Jeho cena sa v roku 1935 pohybovala okolo 23-tisíc Kčs, čo sa rovnalo cene dvoch párov koní či malého rodinného domčeka so záhradkou.

Typ 12 znamenal zmodernizovanú „desiatku“ a je to najznámejší výrobok firmy Svoboda. Jeho motor s objemom 1 730 centimetrov kubických má výkon 12 koní. Traktor je vybavený tromi rýchlosťami vpred a jednou vzad, jeho hmotnosť je 1 260 kg. Za prvej republiky boli traktory Svoboda DK 12 u poľnohospodárov mimoriadne obľúbené pre svoju jednoduchosť, spoľahlivosť a malú spotrebu. Nástup komunistov ale ďalšiu výrobu zlikvidoval. Vyrábal sa do roku 1949, kedy bola továreň znárodnená a zatvorená.

Záchrana a renovácia poľnohospodárskej techniky je koníček náročný na čas aj financie. Nezanedbateľná je však aj otázka skladovania objektov tejto záľuby. Kalendáriky, servítky či pivné tácky totiž stačí uložiť do škatúľ, s traktorom či mláťačkou je to však podstatne horšie. „Stroje máme všade, kde sa len dá a je jasné, že naše dvory sú nimi zapratané,“ potvrdzujú zruční kamaráti. Priznávajú, že manželkám sa to nie vždy páči.

Pochopenie rodiny pre túto záľubu však musí byť, bez toho sa to robiť nedá. Zadosťučinením sú potom obdivné pohľady dospelých aj detí na rôznych podujatiach, kde dvojica svoju unikátnu zbierku prezentuje. „Keď ideme niekam na výstavu, normálne sa na tých strojoch privezieme. Len občas sa stane, že niektorý musíme naložiť na auto a odviezť – to však len preto, lebo nemáme toľko šoférov,“ so smiechom uzatvára Peter Studenič.


.