Chvíua po Záhorácky: Pejo Vidlár dnes o vlajce.
Mám vlajku
Su Záhorák, aňi Maďar, aňi Rus,
mám domof, aj hrdosťi kus.
Mám hymnu, znak aj ústavu,
su Slovák, nepatrím do ústavu.
Mám reč aj históriju,
slivovicu, né rakiju.
Halušky aj žinčicu,
klobúk, širák, pod čepicú.
Prezidenta, prezidentku,
do Evrópy permanentku.
Nerobím si srandu z vlajky,
pjekná jak na kroji krajky.
Hromy do ňí ďivo bijú,
hej Slováci v krčmňe pijú.
Splachujú tam štátnosť našu,
chlípú horkú horkú kašu.
Co napísat, jaký apel,
kolik že má zahrát kapel?
Zamysli sa čovjek Boží,
jakého ščascá sa´s po ťisíc rokoch dožil!
dedo Pejo
Emeritňí Doc. Ing. Štefan Vidlár, CSc. alias dedo Pejo, rodák z Holíča ze severňího Záhorá (67, 176, 120, 591 – vjěk, výška, váha, dúchodek v euro), odejdúc na penziju z Prešporku žit na Záhorí tentokrát s ozajstnýma zvírencama, aby mu čekáňí na pravdu Boží lachší ubíhalo, insitňe píše a veršuje vážňe aj ze srandú s chybama v zmuchlanej Záhoráčťině a ňekedy aj po slovensky. Politická satira mu neňi cuzí. (Sem tam pridá aj fotku.) Velice nekriticky a neskromňe túží po tituli: Záhorácký Hvjezdoslaf, prípadňe: Homér ze Záhorá. Jak Jarek Nohavica by prijal aj ňejakú Puškinovu cenu od Vovu Puťina.
