Chlieb má v histórii ľudstva dôležitý význam. Mal svojich predchodcov, ktorými boli rôzne pripečené kaše, nekvasené aj kvasené placky a posúchy, ale až čerstvý domáci chlebík znamenal pre všetkých hojnosť a dostatok. Preto ho mali ľudia vo veľkej úcte.

Hoci sa chlieb na území Slovenska piekol v prostredí bohatých vrstiev už oddávna, ešte koncom 19. a začiatkom 20. storočia boli chudobné oblasti a biedne rodiny, v ktorých sa cez týždeň piekli posúchy a rodina mala chlebík len na sviatky.

Vo vidieckom prostredí sa chlieb piekol obvykle raz za týždeň, pred vianočnými sviatkami sa však muselo napiecť viac chleba, aby vydržal pre všetkých jedákov, veď cez sviatky sa mal každý najesť do sýta. V niektorých oblastiach Slovenska sa piekli aj obradné chleby, známe pod rôznymi názvami. Týmto príležitostným chlebíkom pripisovali ľudia v minulosti kultový význam a funkciu. Pridávali sa do nich rôzne prísady s magickými zámermi.

Omrvinky, ktoré domáci natrúsili počas štedrej večere, sa zhrnuli pod chlieb, ktorý bol na stole počas celých sviatkov, alebo ich prikryli textilným obrúskom, aby ich nenašli strigy. Tieto vianočné omrvinky mali totiž v nastávajúcom roku veľký význam. Sypali ich do záhrady, aby dobre rodili stromy, miešali sa so zrnom, aby bola dobrá úroda. Takmer na celom území Slovenska sa omrvinky používali na liečenie – sypali ich do vody, ktorá tým nadobudla liečivú silu.

V podvedomí väčšiny obyvateľov Slovenska sa lákavá vôňa vianočných sviatkov spájala aj s charakteristickou vôňou medovníčkov. Aká dlhá je tradícia ich pečenia, kto a kedy ich vlastne začal piecť? Za kolísku medovnikárskeho remesla sa pokladá Norimberg. Z kvalitného medu sa piekol medovník. Recepty bývali tajomstvom jednotlivých majstrov, ktorí si ich nepísali, aby im ich nikto nemohol ukradnúť. Syn, ktorý prevzal po svojom umierajúcom otcovi medovnikárske remeslo, sa dozvedel nielen utajovaný recept, ale zdedil aj zopár sudov s medovníkovým cestom. Nemôžeme však stotožňovať cesto na medovníky zo 17. a 18. storočia s tým, ktoré robíme na medovníky dnes. V Poľsku panoval názor, že majster medovnikár má vypracované cesto vtedy, keď sa mu narodí dcéra. Potom ho mal uložiť na povale, nechať zrieť a sekerou z neho odťať vtedy, keď chcel napiecť medovníky na dcérinu svadbu.

Na území Slovenska patrili k najstarším strediskám medovnikárskej výroby Bratislava, Banská Bystrica, Trnava, Levoča a Košice. Prvý medovnikársky cech vznikol v roku 1619 v Bratislave. Medovnikári predávali svoje výrobky po celý rok na púťach, jarmokoch, hodoch. Med symbolizoval u našich predkov pokojný život, bratskú lásku, spolu s jabĺčkami, orechmi a sušeným ovocím bol symbolom zdravia, sily, krásy a preto nesmel chýbať na žiadnom vianočnom stole.


Trnasvke radio – Ranna show