Aj keď presný dátum narodenia Ježiša Krista nie je známy, cirkevne stanovený 25. december sa považuje za najväčší vianočný sviatok. Na Božie narodenie u katolíckych veriacich a na narodenie Pánovo u evanjelikov ostávali ľudia doma, „veť každí slušní človek má biť na prví svjatok vjanoční doma“ a nechodiť po susedoch.
Výnimku tvorili koledníci, ktorých naopak, všade netrpezlivo očakávali. V nijakom prípade sa nepatrilo, aby ako prvá prišla do domu nejaká cudzia žena, tú by vari vyhnali aj metlou, pretože by priniesla do domu nešťastie.
Takéto vinše koledníci odriekali v každom dome:
„Vinšujem Vám na tjeto víročité svjatki,
abi Vám dal Pán Boh zdravja, šťasťja,
hojného Božského požehnaňja,
na ďjetkach poťešeňja,
na statečku rozmnožeňja,
na poľi dobré úrodi,
do domu dobré príchodi,
tak vám vinšujem a prajem.“
Skôr, ako sa však po domoch začali otvárať pred koledovníkmi dvere, musel zavčas rána niekto z rodiny ísť po čistú vodu na potok. Do nádoby s čistou vodou zvykli namočiť vetvičku čečiny a pokropiť ňou všetkých členov rodiny aj dobytok. Do nádoby hodili jabĺčko, aby boli v rodine všetci zdraví, peniaz, aby mali bohatstvo.
Cirkev nesúhlasila s vinšovaním po domoch, ale čo by človek neurobil, aby splnil, čo treba, dodržal tradície a zabezpečil sebe, rodine i gazdovstvu lepšiu budúcnosť? Preto v domoch zaránky vďačne prijímali vinšovníkov a potom doobeda vychádzali z domov a smerovali do kostola.
Na Štedrý deň navarila gazdiná toľko, aby bolo čo jesť aj na prvý sviatok vianočný. Preto bola na stole kapustnica, strukovinové polievky, v evanjelických rodinách i mäsové jedlá. V katolíckych rodinách sa o polnoci skončil štedrovečerný pôst, a tak si už domáci mohli na obed po spoločnej modlitbe zajesť uvarené klobásky i pečené mäsko, tí hladnejší sa najedli už po návrate z polnočnej svätej omše.
