Vidieť krásu a zachytiť ju pre druhých je poslaním Blanky Minárikovej. Jej zábery pozná celý svet, v súťažiach ju mnohí vnímajú ako silnú konkurentku. Malačianka sa na okolie pozerá cez fotoaparát.

Fotografovanie mnohých fascinuje a baví, prvé zábery sa však málokomu podaria podľa vlastných predstáv. Inak to nebolo ani u Blanky. „Keď som si dala vyvolať jeden z prvých filmov, doma sme s rodinou pozerali na fotky a rozmýšľali, či naozaj pochádzajú z našej dovolenky. Do  žiadneho záberu som nevmestila naše deti,“ smeje sa na prvých pokusoch. Fotografia nie je len o stláčaní spúšte a estetickom cítení, ale aj o technickom spracovaní. Malačianka vo svojich fotografických začiatkoch stavila na samovzdelávanie, čítala odborné časopisy, knihy, internetové diskusie, no predovšetkým veľa fotila. „Chcela som ísť na strednú fotografickú školu, ale v tej dobe nič také neexistovalo, musela som tak začať sama. Potom sme si kúpili malého psíka a pri venčení v Zámockom parku som skúšala fotiť všetko, čo som okolo seba videla,“ spomína na dobu, keď v jej fotoaparáte vznikali obrázky kvetov a krajiny. „Vtedy bolo všetko veľmi farebné, asi ma to omrzelo.“ Množstvo farieb tak vystriedala čiernobiela fotografia.

Veľké fotky ­s malým fotoaparátom

V  portfóliu fotografky dominuje krajina, dokument a street foto (fotografia zo života ulice). Na správny moment často čaká hodiny na jednom mieste, sleduje meniace sa svetlo, tiene či oblohu a snaží sa vybrať z očarujúcej krajiny najpodstatnejšie výrezy. Keď vidí zaujímavé miesto, predstaví si výslednú fotku: „Raz som išla po Bratislave a uvidela, ako na schody dopadalo svetlo do špice, hneď som si tam predstavila nejakú osobu. Kvôli tejto fotke sme šli s dcérou a manželom štyrikrát na to miesto a čakali, kedy bude tieň presne v bode, kde som ho chcela mať.“ Čakať sa oplatilo a fotografia dnes patrí medzi jej najobľúbenejšie.

Tvorba malackej fotografky je ovplyvnená jej jedinečným štýlom. Zväčša čiernobiele snímky sú plné melanchólie i dynamiky. Zahmlené horizonty, zasnežené kopce a skalnaté krajiny z času na čas nahradí detailné makro kvetov. Práce vynikajú dokonalým technickým spracovaním bez nutnosti prehnanej postprodukcie (následných úprav).  „So zložitými počítačovými programami som pracovať nevedela. Snažím sa odfotiť snímku tak, aby si nevyžadovala náročné úpravy. Mením len základné parametre, skúšam, ako sa mi to najviac páči,“ vysvetľuje fotografka.

Blanka Mináriková inklinuje k čiernobielej fotografií, analógový aparát ju ale nikdy nelákal. Obrázky prichádzajú o farby až v počítači. „Raz som si do košíka v Priore nabrala celú výbavu do fotokomory, misky a chémiu… a potom som to radšej vrátila. Digitálna fotografia ma baví viac, aj keď sa snímka nepodarí, mám viac pokusov.“ Ak by ste však čakali obrovskú výbavu a množstvo techniky, mýlili by ste sa. Veľké diela tvorí prevažne s kompaktnými aparátmi. „Začínala som s ťažkými zrkadlovkami, dnes už radšej používam malé digitály. Fotoaparát tak môžem mať vždy poruke.“

Cestuje len kvôli fotografiám

Fotografia ju nabáda cestovať, zájazdy využíva na objavovanie nových miest a dovolenka niekde v rezorte ju už neohúri. Jej dokumentárne zábery z rôznych kútov sveta vyrážajú dych. Málokto by predpokladal, že pochádzajú od slovenskej autorky.  Na cestách ju sprevádza rodina alebo kamaráti, vyzbrojení poriadnou dávkou trpezlivosti. Fotografie, aké Blanka vytvára, vznikajú niekoľko hodín.  Inšpiráciou je najmä Taliansko, kam sa každoročne vracia po nové zábery. V zime ju prechádzkami cez Dolomity sprevádzajú skialpinisti, v lete dokumentuje jedinečnú atmosféru Toskánska. „Keď sme odtiaľ prvý raz prišli domov, našla som na internete ešte jedno zaujímavé miesto. Na jeseň sme sa tam vrátili, aby mohli vzniknúť nové fotky,“ spomína fotografka, ktorá si dovolenky dôsledne plánuje.

Voľná tvorba pochádza predovšetkým hlavne z exteriéru, umelkyňu však nezaskočia ani ateliérové fotenia. Nedávno si zariadila vlastný ateliér a občas fotografuje aj svadbu či portréty. Komerčná fotografia ju však nikdy nelákala: „Práca ma musí baviť, do komercie sa mi veľmi nechce, to už potom nie je koníček.“

Fotografie, ktoré obleteli svet

Malačania ju poznajú ako kuchárku zo Základnej školy Dr. J. Dérera, svet ju uznáva ako výnimočnú umelkyňu. Jej práca zanecháva dojem na výstavách i prestížnych súťažiach. Dôkazom je množstvo ocenení a výhier, ktoré priniesla aj na naše stretnutie. „Ocenenia si už ani nestíham prebrať,“ priznáva s úsmevom fotografka, keď listuje v šanóne plnom diplomov a hoci si váži všetky, niektoré sú predsa len o niečo vzácnejšie. Snímka Minimalizmus sa stala celkovým víťazom súťaže Fotka mesiaca Nikonblogu za rok 2019, zlatú medailu priniesla do Malaciek aj z medzinárodnej súťaže STROM  za fotografiu Voľnosť.  Súťaže si vyskúšala aj z opačnej strany: ako porotkyňa sa zameriavala na splnenie témy, technickú kvalitu aj vlastný pocit. „Nie je to ako hodnotiť šport, že by sme ich odštartovali a víťazom bude ten, kto prvý prejde cieľom. Každému sa páči niečo iné,“ dodáva s tým, že hodnotenie je najmä o subjektívnom názore.

Fotografie Blanky Minárikovej sme mohli vidieť aj na výstave v Mestskom centre kultúry v Malackách, kde prezentovala desiatky čiernobielych i farebných snímok z rôznych období svojej tvorby. „Keď sme pripravovali výstavu, len málokto v mojom okolí vedel, že fotím. Dokonca ani riaditeľka MCK  Jana Zetková si ma najskôr nevedela zaradiť, a to sme skoro susedky.“ Výstavu navštívilo veľa ľudí a stretla sa s pozitívnym ohlasom, aj preto by ju fotografka rada zopakovala. Termín zatiaľ zostáva tajomstvom.

L. Wernerová, foto: archív B. Minárikovej


OchranimTa maj/jun 2020