Hovorí sa, že príbeh včelárov je spravidla veľmi podobný: včely alebo záľubu vo včelárení zdedili po otcovi či dedkovi. To je aj prípad Tomáš Blaškoviča (41) z Moravského Svätého Jána, ktorý v súčasnosti žije v Bratislave.

Foto: Tomáš Halász, Greenpeace

Vyštudovaný environmentalista po skončení školy pôsobil ako ochranársky manažér a od roku 2011 sa včelám venuje profesionálne.

 

Ako to teda u vás všetko začalo? Platí, že jablko nepadlo ďaleko od stromu?

Určite áno. Keď môj otec začal včeláriť, mal som asi desať rokov, a od začiatku som mu pomáhal. Takže sa dá povedať, že včeláreniu sa venujem už 30 rokov.

 

A čo vaša rodina? Tiež tomu prepadla?

Som ženatý a manželka relatívne dlho odolávala. Nebola pre včelárenie zapálená, no postupom času začala ku včelám chodiť so mnou, keď jej to dovolil čas, a dnes už s tým nemá najmenší problém. Ono je to skutočne tak, že keď v rodine začne jeden včeláriť, chtiac-nechtiac je do toho vtiahnutá celá rodina. Aj chod tej našej sa podriaďuje včeláreniu. Keďže ide o sezónnu prácu, ktorá počas roka kladie na včelára rôzne vysoké nároky, býva obdobie, kedy Bratislavu prakticky vymieňam za Moravský Sv. Ján, kde mám väčšinu včelníc, a k rodičom chodievam na niekoľkodňové „šichty“. Vtedy si ma manželka naozaj veľmi neužije.

 

Máte prehľad o tom, koľko máte včiel?

To sa počas sezóny neustále mení, takže povedať to presne je naozaj ťažké. Keď napríklad niektoré včelstvá zoslabnú, treba ich spojiť, alebo ich naopak rozširujem, tvorím nové rodinky. V súčasnosti je to v sezóne približne 300 včelstiev, s ktorými včelárim.

 

V čom vlastne starostlivosť o včely počas roka spočíva?

V prvom rade, včelársky rok nie je totožný s kalendárnym rokom a začína sa v auguste. Vtedy začína zazimovanie – príprava včelstiev na zimu. Toto obdobie je charakteristické výmenou generácie krátkovekých letných včiel za dlhoveké včely, ktorých poslaním je úspešné prezimovanie a výchova jarnej generácie. Počas jesennej prehliadky zisťujeme silu včelstva, prítomnosť matky a zásoby medu a peľu, a podľa výsledkov potom určíme potrebu zásob na zazimovanie. November až február je obdobím zimného pokoja, kedy sa včelstvo vplyvom zníženej teploty stiahne do chumáča, v ktorom prezimuje. Včelstvo, ktoré je dobre zásobené a ošetrené, dokáže prezimovať aj v najtuhšej zime. V marci a apríli nastáva obdobie jarného rastu s postupným otepľovaním a včelstvá v tomto období výrazne plodujú. Po prvom jarnom prelete treba opäť urobiť prehliadku včelstiev, aby sme zistili stav prezimovania. V druhej polovici apríla včelstvá začínajú silnieť a od konca apríla do júla nastáva hlavná včelárska sezóna, produkčné obdobie, kedy sú včelstvá na vrchole rozvoja. Kvitne väčšina rastlín, prebieha odchov matiek, rozmnožovanie stavov včelstiev, opeľovanie, zber nektáru a peľu, a napokon aj vytáčanie medu. Včelstvá sa v tomto čase zameriavajú na zachovanie rodu a zhromažďovanie zásob, sú v plnej sile a dokážu v krátkom čase nahromadiť veľké zásoby nektáru. Ak sa hlavná znáška vydarila a medníky sú plné zrelého medu, môžeme med vytáčať.

 

Takže práve teraz sa asi veľmi nezastavíte…

Koniec jari a začiatok leta je ten ťažiskový čas, kedy pracujem naozaj takmer nonstop. Je to čas, kedy vytváram tú hlavnú hodnotu. Robí sa každý deň bez ohľadu na to, či je pondelok alebo nedeľa, a spánok si nezriedka doprajem len štyri hodiny denne.  Samozrejme, potom na jeseň príde zasa zvoľnenie a organizmus treba zregenerovať.

 

Mnohí si včelárstvo spájajú s už spomenutým medom. Aký k nemu máte vzťah vy? Ešte ste sa ho neobjedli?

Med používame celá rodina, sladíme si ním dokonca aj kávu. Samozrejme, treba vedieť, aký med použiť – na sladenie je najlepší agátový, pretože nezmení chuť kávy. Aromatické medy by som do kávy nedával. Ja čím dlhšie včelárim, tým menej robím jednodruhové medy a viac sa zameriavam na zmiešané. Aj pri slepých ochutnávkach, ktoré občas organizujem, väčšine zákazníkov chutí predovšetkým zmiešaný med. Určite má bohatšiu, zaujímavejšiu chuť, keďže sú v ňom zastúpené viaceré druhy  rastlín. Obľúbený je aj lipový med, ale napríklad čistá repka sa teší oveľa menšej obľube, ako zmiešané kvetové medy.

 

V poslednej dobe sa hovorí o tom, že by včela mala byť zákonom chránená. Ako to vnímate? Pomohlo by to ochrane včiel, alebo by to naopak mohlo sťažiť prácu včelára?

Teší ma, že sa ochrana včiel dostala aj do programového vyhlásenia vlády, a že ju ako dôležitú tému vníma a akceptuje ministerstvo životného prostredia aj ministerstvo pôdohospodárstva a dokonca aj naša pani prezidentka. Nejde však len o včelu medonosnú, ale všetky opeľovače a hmyz ako taký. Zaradenie včely medzi chránené živočíchy podľa zákona o ochrane prírody však nepovažujem za dobrý nápad. Filozofiou tohto zákona je totiž chrániť divoké druhy zvierat a rastlín, ktoré sú ohrozené priamo v prírode, napr. zmenami biotopov, v ktorých žijú. Včely sú už tisícročia chované človekom, nedá sa hovoriť o trvale sa udržujúcej populácii vo voľnej prírode. Postavenie včiel reflektuje aj súčasná legislatíva – sú zaradené medzi hospodárske druhy zvierat, a tých sa zákon o ochrane prírody netýka. V tomto zákone je úplne iné nastavenie opatrení, zákazov. Chránené druhy je napríklad zakázané chovať, loviť a usmrcovať. To znamená, že ak by bola včela zaradená medzi chránené živočíchy, nebolo by ju možné chovať človekom. Samozrejme, zákon by sa dal upraviť, bolo by možné schváliť výnimky, ale musela by to byť veľmi radikálna zmena. Našťastie si to uvedomili aj na ministerstve životného prostredia, a podľa medializovaných informácií to nebude riešené takýmto spôsobom. Naopak, ochrana včiel a opeľovačov ako takých by mala byť zabezpečená znížením chemizácie v poľnohospodárstve, úpravou používania pesticídov a prípadnými ďalšími úpravami poľnohospodárskych predpisov, po čom my, včelári, už dlho voláme. Sme veľmi zvedaví, aké bude nakoniec výsledné legislatívne znenie.

 

Koncom mája sa včely z vášho chovu ocitli v záhrade prezidentského paláca. Darovali ste ich hlave nášho štátu v rámci projektu Včely v meste, ktorý zastrešuje občianske združenie Živica. Ako vznikla táto spolupráca?  

Moja spolupráca so združením sa začala pred viac než 6 rokmi. Mimovládna organizácia Živica sa zaoberá environmentálnou výchovou a cieľom projektu Včely v meste je ukázať, že mesto nemusí byť odtrhnuté od vidieckeho prostredia, dajú sa tu pestovať potraviny či chovať včely. Nejde o žiaden novodobý vynález, v Bratislave sa včely chovali odjakživa. Projekt má byť skôr motiváciou pre tých, ktorí vždy snívali, že raz budú chovať včely, no nenapadlo im, že sa to dá už teraz a v meste. Mňa táto myšlienka veľmi oslovila, pretože otec začal včeláriť, keď sme bývali v 3-izbovom byte v Petržalke. Skúsenosti ma utvrdzujú v tom, že ľudia, ktorí sa venujú takýmto záľubám, sú vnímavejší aj k svojmu okoliu, majú silnejšie environmentálne cítenie. Okrem toho, projekt prispel k diskusii o spôsobe starostlivosti o zeleň v mestách.  Postupne sa ustupuje od  radikálneho kosenia zelených plôch, nekosí sa tak často a tak nízko, a táto extenzívna údržba šetrí finančné prostriedky samospráv a zároveň pomáha mestám adaptovať sa na zmeny klímy a zachovať biodiverzitu aj priamo v mestách.  Zaujímavosťou je, že keď začínal projekt Včely v meste, práve bežala celosvetová kampaň Greenpeace  „Zachráň včely” ako odpoveď na obrovské úhyny včelstiev v dôsledku používania nových pesticídov na báze neonikotinoidov. Kampaň vytvárala tlak na politikov, aby sa prehodnotilo používanie týchto látok, a výsledkom bolo, že Európska únia používanie najnebezpečnejších neonikotinoidov, ktoré sú chemicky podobné nikotínu, zakázala. V súčasnosti už netrvá akútne ohrozenie populácie včiel, a to je veľmi dôležitý dopad kampane, na ktorú potom projekt Včely v meste akoby prirodzene nadviazal. Veľmi ma teší, že dnes sú včely okrem prezidentskej záhrady už aj na Úrade vlády SR, minister životného prostredia Ján Budaj ich daroval premiérovi k Medzinárodnému dňu ochrany životného prostredia.


Stavex Kúty bytovka