Štefanovčan Radovan Horný je vyštudovaným záhradníkom a pestovateľom, ktorý na lokálnom trhu predáva svoju domácu, ekologicky dopestovanú zeleninu. Zároveň sa však rozhodol svoje vedomosti, cit a lásku k pestovaniu rastlín odovzdávať iným. Na sociálnej sieti založil skupinu PestujemČoJem, kde podporuje, motivuje a inšpiruje podobne zmýšľajúcich ľudí.
„Som tu pre tých, ktorí chcú viac – chcú poznať svojho pestovateľa, pôvod svojho jedla,“ hovorí Radovan Horný zo Štefanova, ktorého životný príbeh je mimoriadne zaujímavý.
Od detstva ste sa pohybovali v poľnohospodárstve a to akoby predurčilo vašu ďalšiu cestu.
Každému začína život inak. Každému z nás je odovzdaná výnimočnosť. Mne tú moju odovzdal dedo. Od čias, na ktoré si ani nespomínam. Spával som pri ňom v traktore či kombajne. Pozoroval som každý jeho pohyb a cit k tomu čo robí. Mal obrovské srdce, z ktorého lásku dával nie len blízkym ale aj rastlinám, poľnohospodárskej technike, či domácim zvieratám. Svoj život oddal poľnohospodárstvu. A presne to naučil aj mňa. Z lásky k prírode, ktorú som dostal od neho a môjho otca som sa rozhodol pre štúdium na strednej záhradníckej škole v Piešťanoch.
Jedného dňa sa však „bezstarostný“ život skončil a nastúpila ozajstná tvrdá práca…
Jedno ráno sa stalo niečo, čo ma poznačilo na celý život. Oznámili mi, že otec v noci zomrel na infarkt. Mal som 18 a v hlave už len spomienky na otca, s ktorým som v ten večer telefonoval.
A tak to prišlo. Jeho povinnosti prešli na mňa. Nie len práca okolo domu, opravy, ale rovnako pomoc dedovi. Dedovi, ktorému pribúdali roky, ubúdalo síl a hospodárstvo bez náznaku zmenšenia sa. Mne nadišiel čas výberu. Ozvala sa vo mne tá láska, akú som v detstve videl u deda. Láska k poľnohospodárstvu. Životné priority sa zmenili a musel som ich prijať. Zo školy som ,,utekal“ vždy ako som mohol, zábavu s priateľmi som odsunul na vedľajšiu koľaj. Svoju dušu a silu som venoval rastlinám a strojom. Čo som nestíhal cez deň, doháňal som v noci. Napríklad nočnou orbou. Vznikol mi životný kolotoč, ktorý ma učil viac, ako škola.
V tom čase ste boli vyštudovaný záhradník a rozhodli ste sa pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Zladiť štúdium a prácu na hospodárstve, kde sa nič nedá oklamať, však muselo byť veľmi náročné. eď ste nespomalili sám, prišlo varovanie osudu. A dokonca nie jedno.
Štúdium na vysokej škole bolo úmorné a chuť pokračovať v štúdiu ustupovala. Priznám sa, ešte len vtedy to začalo byť „husté“. Školské povinnosti sa hromadili a doma s prácou to nebolo o nič lepšie. Prišlo obdobie veľkého vnútorného boja, či skončiť zo školou alebo vytrvať a úspešne doštudovať. Vedel som však, že nechcem len bezhlavo tvrdo pracovať. Túžil som vedieť o všetkom viac. Ako sa rastliny navzájom ovplyvňujú. Vedieť čo v nich prebieha, poznať ich fyziológiu do hĺbky. Vo všetkom tom zhone čas bežal veľmi rýchlo. Nastalo obdobie žatvy. Mal som hektáre s obilím, ktoré som z poľa potreboval dostať domov. V ňom bola moja láska k rastlinám. Moja chuť a vášeň k strojom bola a je odzrkadlená v jazdení na kombajnoch. A vtedy to prišlo. Práve v čase, keď som potreboval zožať úrodu, pracovať ešte tvrdšie, ako inokedy, prišla stopka. Či znamenie? Jednoducho som dostal po prstoch, a to doslovne. Na železnom sklápacom rebríku som prišiel o dva prsty na pravej, dominantnej ruke. Po náročnejšom zákroku, teda navŕtaní drôtov do kostí, mi prsty prišli. Mal som pocit pohody a zranenie ma príliš nebolelo, tak som neprestal pokúšať šťastie. Bol čas uskladniť obilie. Nemohol som len pozorovať, ako to mojim blízkym ide, musel som sa aktívne zapojiť. Blížila sa búrka a ja som mal strach o svoju celoročnú snahu, produkt, ktorý som vtedy miloval viac ako seba. Zapojil som sa ale do toho procesu príliš horlivo a námahou, ktorú som vynaložil, som dal, nič netušiac, zbohom jedného z prstov. Nasledovala ďalšia operácia, väčšia bolesť, výčitky, hnev. Spočiatku som nechápal. No čím viac som rozmýšľal, tým viac som o sebe pochyboval. Utiahol som sa. Hoci s ranou na srdci, z hospodárstva som ustúpil. Pestoval som len v malom, iba pre radosť a domácu spotrebu, bez cieľa.
Po skončení vysokej školy ste išli zbierať skúsenosti na farmu do Rakúska. Čo vám to dalo?
Za rozhodnutie a odvahu pracovať na farme v Rakúsku som nesmierne rád. Bol som takpovediac „sám vojak v boji.“ Všade okolo mňa bol len nemecký sleng. Prirovnal by som to k spisovnej slovenčine a záhoráčtine. Vtedy som bol jediným zamestnancom na rodinnej farme. Našťastie, majiteľ, môj šéf, bol veľmi chápavý a komunikoval so mnou v spisovnej nemčine. I keď občas sa stalo, že sa pozabudol a vychŕlil na mňa nárečím. Mal som možnosť jazdiť na vytúženej modernej technike a spoznať veľmi milých, ľudských a úprimných ľudí. Avšak chytiť so šéfom krok nebolo jednoduché, jeho presnosť a zároveň rýchlosť ma ešte dnes sprevádza v spomienkach. Uvedomil som si tu veľa, no najpodstatnejšie bolo pre mňa pripomenutie dôležitosti a výnimočnosti tejto práce. Našiel som si opäť svoju cestu a stratenú chuť. Moja láska vštepovaná k poľnohospodárstvu od detstva sa zo mňa nikdy nevytratila. Je to láska a cit k rastlinám. Hrejivý pocit, keď človek vidí, ako z malého semienka, ktoré zasial do zeme, pomaly rastie niečo úžasné – niečo, čo dokáže svoju energiu a hodnotu predať nám, ľuďom. Rastliny obohacujú náš život, prostredie, v ktorom žijeme. Našu psychickú i fyzickú stránku. A to je to, čo chcem. Chcem túto lásku, vedomosti a cit odovzdať ľuďom ďalej. Podporovať, motivovať a inšpirovať. Ukázať, ako správne pristupovať k rastlinám a pôde. Tak, aby ste sa nebáli pestovať. Aby vám zasiate semienka prinášali želanú úrodu a radosť v srdci.
Ako vyzerá váš život dnes? Čomu sa venujete a čo pre vás poľnohospodárstvo znamená?
Po pracovaní na farme a živote v Prahe, kde som dokončil vysokú školu, prišla ešte väčšia chuť pestovať, ale zvoliť niečo zaujímavejšie. Dnes spolu s mojou priateľkou Barborou v Štefanove pestujeme zeleninu pod značkou Zpola. Robíme to ekologickým spôsobom, teda bez používania chemických postrekov a umelých hnojív. Jedným z produktov sú zeleninové debničky, ktoré v spolupráci s lokálnym trhom Zezáhorá rozvážame priamo domov zákazníkom, alebo na odberné miesta. Debnička je každý týždeň aktualizovaná podľa dozrievania plodín. Je to celé veľmi náročné, a zároveň aj krásne. Preto som sa rozhodol veci zjednodušiť, hlavne použitím mechanizácie, a vďaka tomu mať možnosť priniesť ľuďom väčšie množstvo produktov. A nielen to. Vďaka sociálnym sieťam chcem ľuďom približovať náš život. Život rastlín, procesov, výziev či nezdarov. Poľnohospodárstvo je pre mňa fascinujúce. Nikdy nebude hrať podľa našich pravidiel. Nie je to stroj, ktorý keď nastavíme, vyrobí požadované množstvo výrobkov. Bol som veľa krát sklamaný. Prečo? Lebo som tomu obetoval mnoho a niekedy ešte viac, a nakoniec úroda nebola podľa mojich predstáv, výpočtov. Časom som pochopil, kto tu je pánom. Pre mňa je v pestovaní rozhodujúca flexibilita. To, ako sa viem z minúty na minútu prispôsobiť počasiu a využívať čas. Poznáte chuť skutočnej domácej zeleniny? Verím, že mnohí áno, no mnohí ešte ani nemali možnosť ochutnať niečo domáce. Preto chcem a prajem si, aby sme spoločne na Slovensku pestovali viac slovenskú a zdravú zeleninu. Aby sme boli inšpiráciou pre naše deti, vážili si život a starali sa oň kvalitnými potravinami.
