Bolo to pred 15 rokmi. Písal sa 30. apríl 2006 a na Mierovom námestí v Malackách sa v daždivom počasí odohrával historický okamih odhalenia zrekonštruovanej sochy Milana Rastislava Štefánika. Hoci 15 rokov nie je príliš dlhý čas, za ten čas dorástla jedna generácia a do mesta sa prisťahovalo veľa nových obyvateľov. Tento článok bude pre nich možno znamenať nové informácie, a pre pamätníkov – veríme – príjemné spomienky.
Štefánik bol na Slovensku aj po svojej predčasnej smrti v roku 1919 veľmi obľúbený. V mnohých mestách a obciach mu stavali sochy, busty či pamätníky. Jeho sochu chceli mať aj Malačania. Ako uvádzajú Malacké pohľady, v našom meste sa v 30. rokoch 20. storočia konala zbierka na pomník, ktorú zorganizovali študenti zo Spolku záhorských akademikov. Počas študentských dní v júni 1932 sa za účasti študentov zo širšieho okolia vyzbieralo 1500 korún. Táto suma tvorila základ fondu pre postavenie sochy.
Socha vznikla v roku 1943 v ateliéri akademického sochára Vojtecha Ihriského, ktorý je spoluautorom aj známej sochy sediaceho Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave neďaleko Slovenského národného divadla. Pieskovcového Štefánika v nadživotnej veľkosti osadili na dnešnom Mierovom námestí. Stál na vysokom podstavci, opierajúc sa o meč. Veľký podiel jej postavení mal aj Spolok vyslúžilých vojenských frontových bojovníkov generála Štefánika v Malackách. Slávnostné odhalenie sochy, ktorému predchádzal sprievod ulicami mesta, sa konalo 7. mája 1944.
Vymazať Štefánika z pamäti sa nepodarilo
Neprežila však ani 10 rokov. Po nástupe komunizmu sa okrem iného likvidovali aj Štefánikove sochy. Jedného rána, pravdepodobne v roku 1953, zostalo priestranstvo v centre mesta prázdne. Malacké pohľady citujú pamätníka: „Nastoupil jsem vojenskou službu v Malackách dne 1. listopadu 1952. Po několika dnech na vojně vybíral dozorčí důstojník několik dobrovolníků na nějakou práci. Tito dobrovolníci odešli po večerce a vrátili se pozdě v noci. Ze zvědavosti jsem se vyptával, co dělali, ale nikdo nic nechtěl říci. Až druhý den mi kamarád zdělil, že sundali a zakopali sochu M.R. Štefánika, která stála u vás v malém parčíku. V tomto parčíku ji zakopali a že o tom nesmí mluvit.“
Ďalší pamätník podľa Malackých pohľadov spomína takto: „Vedel som presne, kde tá socha leží, ešte kým ju našli. Mám v živej pamäti, jak bola vykopaná jama, než to zasypali, a tá socha tam ležala. Mal som 8-9 rokov.“ Iný Malačan o tejto udalosti hovorí: „Sťahovali ho (Štefánika) traktorom dole. Ten traktor mal takú gurtňu, obesili mu ju okolo krku a traktor potiahol a on spadol. Potom sochu zakopali, hlava pritom odletela. To si pamätám, videl som to, ale utekal som jak blázon, lebo som vedel, že je to nebezpečné.“ Aj tento muž tvrdil, že socha tam istý čas ležala zvalená, kým ju zakopali.
Milan Rastislav Štefánik mal podľa predstáv komunistov zmiznúť z našej histórie aj z pamäti. Jeho meno i odkaz sa však potajomky zachovávali v rodinách. Viac-menej potajomky sa chodilo aj na jeho bradliansku mohylu. Mimochodom, okolo nej sa šírila legenda, podľa ktorej vraj istí ľudia liali na travertínový pamätník na Bradle kyselinu, aby sa rozpadol. Našťastie, podľa všetkého to nebola pravda. Jediné vyobrazenie Štefánika na verejnosti počas socializmu sa akoby zázrakom podarilo zachovať v Myjave. Aj dnes nájdete jeho bustu na pôvodnom mieste pri tamojšom evanjelickom kostole.
Dobrodružné hľadanie sochy
Ďalší osud sochy bol zaujímavý, ba až dobrodružný. Podľa jednej z nepravdivých verzií ju dokonca hodili do vody. Pri zrútení sa vraj socha rozdelila na tri časti. Hlava sa niekam odkotúľala, niekto si ju vzal a podľa pamätníkov by mohla byť dodnes niekde schovaná a zachovaná. Istý čas stál v parčíku podstavec bez sochy, neskôr, v 70. rokoch, tu bolo umiestnené dielo Mierové plamene.
Časti sochy sa našli na jeseň 2002 zakopané neďaleko svojho pôvodného miesta. Objavili ich robotníci pri výkopových prácach, keď sa začal stavať Inkubátor. Na verejnosť sa tak znovu dostal podstavec a časť trupu Štefánikovej sochy. Chýbajúce ramená a hlavu sa podujali hľadať malackí skauti so svojím vodcom Gordonom (Kamilom Ftáčnikom). Robili sondy do hĺbky jedného metra, avšak bezvýsledne. Vtedajšie vedenie mesta sa preto rozhodlo investovať financie do chýbajúcich častí sochy.
Opäť na svojom mieste
Vrchnú časť nanovo vytvoril akademický sochár Juraj Gavula. Malacký hlas v apríli 2006 v tejto súvislosti napísal: „Celý rok trávil hľadaním podobného materiálu, z akého bola socha vytesaná. Pieskovec pochádzal z českých lomov a na rekonštrukciu bolo treba nájsť vhodný druh i odtieň. Pôvodný zámer bol taký, aby zrekonštruovaná socha nepôsobila kompaktne, ale aby bola v dvoch podobných odtieňoch. Kritické obdobie zatracovania nášho velikána tak malo zostať zapísané aspoň na vzhľade sochy, aby aj naši potomkovia pri pohľade na ňu hneď zistili, že čosi bolo pôvodné, čosi zrazu chýbalo a neskôr sa dopracovalo.“
Pri dnešnom pohľade na sochu zistíme, že tento zámer nevyšiel a socha pôsobí po farebnej stránke kompaktne. Slávnostne ju odhalili 30. apríla 2006 za prítomnosti mimoriadne vzácneho hosťa – pranetere M. R. Štefánika Tamary Dudášovej. Vtedy okrem iného povedala: „Vzdávam veľkú úctu vám, Malačanom, lebo ste dokázali niečo, čo Bratislave chýba. Odviedli ste kus veľkej práce. Dúfam, že trvalý odkaz môjho predka – Veriť, milovať, pracovať! – bude vzorom aj pre budúce generácie. Bola to osobnosť veľkých rozmerov, ktorá za svoj krátky 39-ročný život stihla to, čo by iní nestihli ani za štyri životy.“
Keď občas pôjdete okolo sochy, spomeňte si na jej pohnutý osud plný zvratov. Presne taký mal aj generál Štefánik.
Ľ. Pilzová s využitím článkov Generál Štefánik sa vracia do Malaciek (Malacký hlas č. 8/2006, autorka T. Búbelová), Dočkal sa! (Malacký hlas č. 9/2006, autorka L. Vidanová) a Socha Milana Rastislava Štefánika (www.malackepohlady.sk, 4. mája 2009, autor M. Macejka).
