Denis Jánošík, 19-ročný študent Strednej zdravotníckej školy v Skalici, pochádza z malebnej dedinky Radimov. Do Fakultnej nemocnice AGEL Skalica prišiel pomáhať minulý rok, keď nemocnica potrebovala každú ruku a aj po uvoľnení situácie sa rozhodol v tejto práci popri škole pokračovať. Čo je jeho motiváciou, aké sú jeho zážitky a ako sa mu v nemocnici páči?
„Keď skalická nemocnica hľadala dobrovoľníkov do červeného stanu na triedenie pacientov, neváhal som ani sekundu. A oplatilo sa. Získal som nové kontakty a vďaka nim som sa potom dostal do ambulancie EKG, na krčné oddelenie, do MOM-ky a neskôr na Oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny. V tomto roku som tiež na ambulancii EKG a tiež na OAIM,“ hovorí Denis, ktorý študuje odbor zdravotnícky asistent a je v 4. ročníku. V nemocnici je veľmi spokojný. „Som tu vo svojom živle. Dennodenne v kontakte s ľuďmi, stretávam sa s rôznymi situáciami a pacientmi. Vždy musím zachovať chladnú hlavu a dobre si premyslieť, čo im poviem a ako to poviem. Máme tu tiež skvelý kolektív a príjemné prostredie,“ chváli Denis svoje pôsobisko.
Podľa jeho slov je preňho táto práca popri štúdiu veľkým prínosom. „Práca v nemocnici mi dala rôzne príležitosti si niečo vyskúšať, vidieť na vlastné oči a hlavne zažiť. Tiež mi dala príležitosti, ako správne komunikovať s pacientom, ako vykonávať rôzne výkony, ktoré síce v učebniciach máme, ale prax je iná. Zažil som rôzne život ohrozujúce stavy, bol som súčasťou problémov, ktoré riešili ľudia,“ vysvetľuje. Každé oddelenie, na ktorom pôsobil, mu dalo iné skúsenosti a pohľad na zdravotníctvo. Keďže študuje počas epidémie koronavírusu, výučba spočívala najmä v online forme. Aj to bolo jeho motiváciou do nemocnice prísť pomôcť. „Najviac skúseností a teoretických vedomostí som získal na OAIM. Poznatky som nadobudol vďaka ich ochote a trpezlivosti, keď mi niečo vysvetľovali, za čo im ďakujem. Ale vďaka patrí všetkým oddeleniam, kde som brigádoval alebo praxoval,“ hovorí študent Denis.
Práca v zdravotníctve prináša denne množstvo situácií, ktoré sú nepredvídateľné a veľakrát aj nové. Na podobné prípady si spomína aj Denis: „Zažil som tu veľa vecí, čo ma prekvapili, ale aj zaskočili. Najsilnejšiu vec, čo som tu zažil, bolo pre mňa, keď som nastúpil na ambulanciu EKG a staršia pani náhle skolabovala a lapala po dychu. V tom momente som zmeravel, ale hneď som sa rozhýbal. Zažil som aj silnejšie veci, ale tie nechcem popisovať, pretože sú to situácie, ktoré sú fakt veľmi ťažké ako aj pre zdravotníka, pacienta, ale i pre bežného človeka.“
Spýtali sme sa ho aj to, čo bolo jeho motiváciou stať sa zdravotníkom. „Od útleho detstva ma fascinovala a stále fascinuje práca záchranárov. Keď som počul sanitku, hneď som sa pozeral odkiaľ ide, aby som ju mohol vidieť. Keď som bol malý, rodičia mi kúpili malý lekársky kufrík. Všade som ho nosil, bol to môj parťák,“ hovorí s úsmevom a pokračuje: „Keď raz k nám prišla sanitka, tak keď si oni roztiahli ten svoj veľký batoh, tak ja som si priniesol ten svoj. Doma som nemal iné hračky ako sanitky. Teraz, keď už som starší, nemám detský batoh, už vo svojom aute vozím veľký záchranársky batoh. Už neraz som ho použil pri poskytovaní prvej pomoci. Ale aj tak najradšej som, keď ho nemusím vyberať z auta a ani volať sanitku. Tiež si viem poradiť i bez neho, nie je to tak dávno a poskytoval som prvú pomoc pánovi v Bratislave. Myslím si, že nejde o to, čo máme po ruke alebo nie, ale ide o to, ako si vieme poradiť s našimi teoretickými znalosťami a praktickými zručnosťami. Jednoducho zdravotníctvo je moja srdcovka. Keď skončím strednú školu, chcem pokračovať na vysokej škole, aby som mohol byť na vysnívanej záchranke a zachraňovať ľudí ako profesionál, spolu s budúcimi kolegami. I dnes, keď vidím ponáhľajúcu sa sanitku, tak jej dám prednosť, aspoň takto im pomôžem, než budem jedným z nich,“ dodáva úprimne Denis.
Záhorí.sk informovala hovorkyňa skupiny AGEL SK Martina Pavliková
