Malacká rodáčka, vyštudovaná právnička, cestovateľka a ochotníčka z miestneho Divadla na Hambálku. Sabina Zetková trávi väčšinu dní v roku objavovaním a spoznávaním rôznych kútov sveta. Aj teraz cestuje po Latinskej Amerike.
Čo jej cestovanie dalo, aké sú jej obľúbené zážitky, čo jej chýba zo Slovenska a naopak, čo zo sveta, keď je na Slovensku – to a mnohé iné prezradila v rozhovore.
Cestovateľského ducha mala Sabina už od detstva. „U nás doma sa vždy uprednostňovali zážitky pred materiálnymi vecami a moje detstvo bolo plné výletov a dobrodružstiev. Jedny z mojich najšťastnejších spomienok sú spojené s chodením na výlety, cestou v aute, vlaku, s pozorovaním meniacej sa krajiny, spoznávaním nových miest. Môj tatino hráva so svojim divadlom po celom (bývalom) Československu, a ja som mu od malička rada robila závozníka,“ spomína.
Zo spomienok rodičov na vyrastanie v minulom režime si už v detskom veku uvedomovala, že slobodné cestovanie je privilégium, ktoré nemusí byť samozrejmé. „Treba si ho vážiť a užívať. Ja som sa do tejto slobody zamilovala,“ dodáva S. Zetková.
Začalo sa to New Yorkom
Už od malička bol jej vysnívanou destináciou New York. „Je to ikonické mesto plné príbehov. Je absolútne fotogenické, vyzerá dobre v každom filme, poskytuje ilúzie, že sa tu plnia sny. Je mestom, ktoré má nevyčerpateľnú energiu, unikátnu dynamiku, dýcha diverziou, stretávajú sa tu kultúry, koncentruje sa tu to najlepšie z celého sveta. To najkvalitnejšie umenie, najšikovnejší biznismeni, najchutnejšie jedlá. Je to mesto, v ktorom sa každý tak trochu stratí, aby sa mohol nájsť,“ popisuje, čo ju najviac fascinovalo na meste, ktoré nikdy nespí. Rok tam žila a pracovala ako au-pairka. Mala na starosti tri deti a využila aj možnosť popritom študovať jeden semester kurz filmovej produkcie a ďalší zase kurz produkcie podujatí.
New Yorkom sa však takzvané pomalé cestovanie (pozn. redakcie: spôsob cestovania, pri ktorom cestovateľ strávi na jednom mieste dlhší čas, aby lepšie spoznal miestnych ľudí, ich kultúru a podobne), ktoré Sabina obľubuje, iba začalo.
„Po štúdiu a splnení si tínedžerského sna o živote v USA som sa po návrate domov zamestnala ako právnička, riešila hypotéku a mala som pocit, že toto je konečná zahraničným dobrodružstvám. Po roku a pol mi však mrle nedali pokoja a ja som sa jedného dňa rozhodla, že na takéto ´dospeláčtenie´ mám ešte čas,“ hovorí Sabina.
Pri hľadaní možností dlhodobejšieho pobytu v Ázii jej padlo do oka štipendium na štúdium indonézskej kultúry a indonézštiny na Bali. „Do tohto momentu som nikdy nesnívala o živote v Ázii, ale zároveň ma vždy fascinovali cudzie kultúry a exotika. Neviem, čo za vesmírne sily ma v tom momente ťahali na Bali, ale som si maximálne istá, že ma potiahli tým absolútne správnym smerom,“ priznáva cestovateľka.
Srdcová záležitosť Indonézia
„Táto najväčšia ostrovná krajina, rozmanitá prírodou, náboženstvom, ako aj kultúrami, ma zmenila,“ priznáva Sabina Zetková na margo Indonézie, „Svoj život delím na ten pred a po Indonézii a už navždy bude mojím domovom, schránkou jedného z mojich horcruxov (pozn. redakcie: referencia na predmet zo série kníh Harry Potter, do ktorého čarodejník vkladá časť svojej duše).“
Nečudo, že sa Indonézia stala jej srdcovkou. Strávila tam takmer dva roky. Ročným študijným pobytom sa to ale neskončilo. Sabina sa do Indonézie vrátila neskôr znova. Preto si v nej, ako sama hovorí, vyskúšala aj „život v chudobnej moslimskej dedine na Jáve a rovnako dni pripomínajúce nekončiacu dovolenku na spirituálnom Bali.“
U protinožcov v čase požiarov aj pandémie
Okrem Indonézie ju cesty zaviali aj do Austrálie. Očarila ju jej divoká príroda, ktorá sa tam stretá s fantastickými metropolami. „Je to krajina s vysokým životným štandardom, množstvom slnečných dní a nekonečnými plážami a asi aj v dôsledku tejto kombinácie mimoriadne spokojnými, milými a uvoľnenými ľuďmi, ktorí si vedia užívať život,“ približuje cestovateľka Sabina.
V Austrálii pracovala napríklad v rooftop bare (pozn. redakcie: bar na streche), v organizačnom tíme Australian Open a chvíľu aj na Grand Prix Formuly 1. Neskôr sa stala aj dobrovoľníčkou, kde so skupinou ľudí pomáhala farmárom, ktorých zasiahli požiare sužujúce Austráliu v rokoch 2019 až 2020. „Január 2020 bol na východnom pobreží Austrálie ako nekončiaca sa desivá barbeque párty. Dni, keď sa nedalo kvôli dymovému oparu dýchať boli prvé, keď som v tom roku nosila rúško,“ popisuje Sabina obdobie požiarov v Austrálii. „Keď svet zasiahla pandémia a ja som v istom momente bola namiesto cesty do Ázie na nákupe v apokalypticky vybrakovanom supermarkete v Melbourne, môj plán bol jasný. Mala som chuť byť niekde prospešná. Najmä, keď neďaleko boli stále ľudia, ktorí ešte nemali šancu spamätať sa z predchádzajúcej tragédie,“ povedala Sabina. V tom čase pracovala na Grand Prix Formuly 1, ktorú z hodiny na hodinu zrušili. Z Melbourne odišla do kempu k dobrovoľníkom práve včas. Tri dni po jej odchode išiel Melbourne do tvrdého šesťmesačného lockdownu. Od marca 2020 teda tri mesiace spolupracovala s charitatívnou organizáciou, ktorá pomáhala obnovovať komunity po zničujúcich požiaroch. Pomáhala farmárskym rodinám na obnovení oplotenia a iných konštrukcií, ktoré požiar poškodil alebo zničil.
Väčšina ľudí si Austráliu spája s neustále príjemným letným počasím. Podľa Sabininej skúsenosti je to však len ilúzia. „V zime sú teploty v noci okolo 0 stupňov,“ hovorí cestovateľka. Ako dobrovoľníčka bývala prvé týždne v stane, neskôr spolu s ostatnými prespávala na dlážke v telocvični, pričom toalety boli v exteriéri. Vstávali o šiestej ráno, jedli v provizórnom prístrešku v čapiciach a pri ohrievačoch. „Šoférovala som traktor, ťahala ostnatý drôt a brodila sa trávou plnou pavúkov,“ hovorí o svojom dobrovoľníčení.
Nebolo to však len o manuálnej robote alebo práci spojenej s organizáciou kempu. „Pracovať na zhorenom pozemku bolo spúšťačom emócií a príbehov o utrpení, ktorým si príroda, ľudia a ich zvieratá prešli. Preto bola naša prítomnosť pre mnohých aj mentálnou podporou a akýmsi symbolom nádeje. Medzi farmármi, s ktorými sme sa stretli, boli takí, čo stratili všetok dobytok či majetok, no i takí, ktorí stratili rodinu. Hoci si človek postupne zvykne na všadeprítomné zhorené eukalyptové stromy či obhorené vraky áut a komíny, ktoré boli tým jediným, čo zostalo po zhorených domoch, vždy bolo srdcervúce počúvať od farmárov o pekle, ktoré zažívali, keď oheň demoloval všetko naokolo a obloha bola čierna ešte týždne po požiari,“ popisuje Sabina.
Napálenie do Nadala a iné príhody
Cestovanie jej prinieslo aj zážitky v podobe stretnutí so svetovo známymi osobnosťami. V New Yorku je to podľa Sabiny celkom jednoduché. Natrafiť na niekoho je možné na ulici, kde môže práve prebiehať filmovačka s prvotriednymi hercami, či na párty so športovcami a celebritami. „Raz som bola na párty v klube, kde bola Lady Gaga, no ja sama som sa raz na párty dostala predstierajúc, že som Jennifer Lawrence, tak ktovie, či aj tá Lady nebola len nejaká predstierajúca európska deva,“ rozpráva Sabina.
Nechýbalo však ani narazenie na osobnosti zo sveta športu na tenisovom turnaji v Austrálii. „Aj keď nemám nejaký úzky vzťah k športu, mám šťastie naraziť na nich, či vlastne do nich. Na Australian Open som v zamestnaneckom tuneli bola príliš zamestnaná svojím telefónom. Asi som práve odpisovala mamine, mami čau,“ pobavene hovorí Sabina a pokračuje: „Neubrzdila som a napálila to v plnej rýchlosti do Rafaela Nadala, vracajúceho sa zo zápasu.“
Aj v Hondurase poznajú čemer
„Koncom minulého roka ma absolútne nadchlo Peru. Má všetko – od púšte cez oceán ako stvorený na surfovanie, po ľadovcové jazerá a päťtisícové vrcholy, na ktorých má človek problém dýchať. Jedným zo život meniacich zážitkov bolo nepochybne štvordňové putovanie Andami na Machu Picchu,“ približuje Sabina svoje cesty Latinskou Amerikou.
Pôvodne však, podobne ako v prípade Indonézie, netúžila ani po cestovaní do Latinskej Ameriky. S prestávkou je tam teraz už päť mesiacov a plánuje tam ešte nejaký čas zostať. „V októbri som letela na teambuilding do Kolumbie a momentálne som v Hondurase, na ceste do Guatemaly,“ prezradila.
V porovnaní s inými krajinami, v ktorých strávila istý čas, je pre ňu táto časť sveta vystúpením z komfortnej zóny. „Všade, kde som žila, som bola absolútne slobodná. Precestovala som sama autom východ Austrálie či jazdila na motorke medzi indonézskymi ostrovmi. Tu, z bezpečnostného hľadiska, musím byť ako ´gringa´, ktorá je blondína a navyše ovláda len základy španielčiny, veľmi opatrná. Krajiny sú sužované problémami s narkomafiou, nefunkčným sociálnym systémom a nižšou životnou úrovňou – to ústi do vyššej kriminality, než na akú som bola kdekoľvek inde zvyknutá,“ priznáva cestovateľka z Malaciek.
Sama však vraví, že má aj tu očividne šťastie na ľudí. „Napriek rozdielom verím, že všetci sme si viac podobní, ako by sme si niekedy chceli priznať. Niekedy ma až zaráža podobnosť medzi latinokultúrou a tou našou slovenskou, stredoeurópskou. Tu v Hondurase dokonca poznajú aj čemer,“ hovorí s úsmevom S. Zetková.
Všetko negatívne transformuje do lekcie
Najkrajšie zážitky z ciest má spojené s okamihmi a ľuďmi. „Napríklad taký východ slnka na aktívnej sopke po nočnej túre alebo západ slnka uprostred oceánu na surfe sú moje obľúbené aktivity. Najhorší zážitok asi nemám. Hoci som sa na Bali nevyhla nehode na motorke, zemetraseniu či krádeži v Kolumbii, všetko negatívne sa snažím transformovať do lekcie, ktorá ma posunie ďalej. Úprimne: najťažšie je pre mňa počas ciest spracovať, ak sa doma deje niečo kritické ako pandémia alebo momentálne vojna na Ukrajine, a ja neviem objať svoju rodinu,“ priznáva.
Práve rodina a kamaráti s nedeľnou domácou pohodou a divadlom je to, po čom sa Sabine na cestách najviac cnie. Naopak, keď je na Slovensku, chýba jej „rodina a kamaráti roztrúsení po všetkých kontinentoch, rôznorodosť, tolerantnejšia spoločnosť, uvoľnenosť, pokora a tropické ovocie“.
Výhody práce na diaľku
Sabina dnes pracuje na diaľku pre jednu medzinárodnú mail marketingovú spoločnosť, čo jej umožňuje vziať si prácu so sebou na cesty. „Za posledného pol roka som surfovala na Bali, putovala peruánskymi Andami, tancovala salsu v Kolumbii, strávila Vianoce s rodinou a potápala sa v Hondurase, a to všetko bez čerpania dovolenky.“
Kedysi využívala aj rôzne štipendiá. „V minulosti som cestovala aj takpovediac ´na pankáča´, mala dvestoeurové mesačné štipendium na Bali, smiešne vreckové na život v New Yorku. V Austrálii som prvý mesiac rozposlala asi tristo životopisov. Verím, že keď človek cestovať chce, možností je oveľa viac ako obmedzení, najmä pre mladých. Krajiny ako Kanada, Austrália či dokonca Japonsko majú tzv. work and travel programy – môžete požiadať o víza, počas platnosti ktorých môžete v týchto krajinách legálne pracovať a cestovať,“ hovorí Sabina.
Pandemické cestovanie
Cestovanie v posledných dvoch rokoch prestalo byť len o kupovaní leteniek a balení batožiny, ale aj o sledovaní oficiálnych vládnych stránok, vypĺňaní formulárov alebo rátaní hodín platnosti negatívneho testu. „Moja najdobrodružnejšia pandemická odysea bola v septembri minulého roka, keď som sa presúvala z Bali do Bogoty cez celú zemeguľu. S tromi prestupmi, ešte stále nezaočkovaná s testom, ktorého platnosť mi kvôli tejto 44-hodinovej ceste končila štyri hodiny pred nastupovaním do posledného lietadla, ktoré som skoro zmeškala,“ približuje svoj zážitok z cestovania v čase pandémie Sabina.
Spoznanie sveta aj samej seba
Hovorí sa, že cestovanie rozširuje obzory. Aj Sabine prinieslo množstvo kamarátov a zážitkov. Okrem toho vraví, že cestovaním rúca a konfrontuje vlastné predsudky a vidí viac sivej medzi bielou a čiernou. „Baví ma, ako s odstupom času pozorujem, že vďaka cestovaniu mením názory, a to je dobré. Verím tomu, že ak je po rokoch náš svetonázor rovnaký, tak sme sa nič nové nenaučili. Cestovanie ma stále učí o svete, o druhých, a najmä o sebe samej. Môj život je taká cesta, taká chladnička plná magnetiek, ktorá neustále rastie, a tak ma to teraz baví. Život v zahraničí mi doprial zažiť židovskú Chanuku, moslimský ramadán, balijský sviatok Nyepi (pozn. redakcie: Deň ticha), tradičnú moslimskú svadbu a porozumieť, že tieto unikátne príbehy, tradičné oblečenie, jedlá či tradície slúžia ako rôznorodé cestičky k rovnakej túžbe po dobre, láske a ľudskosti. Cestovanie ma naučilo vážiť si domov, tečúcu pitnú vodu, radiátor, jedlo v chladničke, bezpečnosť a mier, zdravotný a sociálny systém. Aj keď naň všetci tak radi nadávame, máme aspoň nejaký. Myslím si, že je zdravé a žiaduce, aby sme opustili svoju komfortnú zónu a spochybňovali svoje predstavy o svete a živote,“ uzatvára Sabina Zetková.
P. Arpášová, foto: archív S. Zetkovej
