K zlepšeniu klimatických podmienok a k zabráneniu prehrievania zemského povrchu výrazne prispieva aj zadržiavanie vody v krajine. Vrátiť vodu do prírody v mieste, kde spadla a udržať ju tam čo najdlhšiu dobu, je neľahká úloha. Jednou z alternatív zadržiavania dažďovej vody je budovanie retenčných jazierok a výsadba vhodných druhov rastlín.
Žijeme v dobe stavebného boomu, obklopení nespočetným množstvom veľkých spevnených plôch. Je zrejmé, že tieto nepriepustné povrchy zabraňujú prirodzenému vsakovaniu dažďových vôd do pôdy. Počas dažďov je voda vo veľkom objeme odvádzaná kanalizáciami priamo do vodných tokov, kde sa najmä počas prívalových dažďov prejavuje formou povodní. Určitou mierou k tomu prispieva aj voda z ciest.
Porekadlo „všetko zlé je na niečo dobré“ platí aj v prípade našich ciest. Fungujúci systém s prirodzeným odvodnením do priekop alebo priľahlých trávnatých plôch prerábame a vodu odvádzame do kanalizácie, čo vnímame ako zlé. Dôvodom takejto prestavby je hlavne vylepšenie dopravnej infraštruktúry a zlepšenie bezpečnosti cestnej premávky najmä pri rekonštrukciách chodníkov a cyklochodníkov, čo – na druhej strane – vnímame ako dobré. Ako nájsť v tejto problematike kompromis?
Existuje jedno riešenie, ktorým je budovanie zádržných retenčných jazierok pri cestách. Do nich by bola odvádzaná zrážková voda z ciest, čo by výrazne prispelo k protipovodňovým opatreniam, k doplneniu podzemnej vody, k estetike prostredia a v neposlednom rade k dosiahnutiu finančných úspor. Dnes SÚC TTSK zaplatí za odvádzanie zrážkovej vody 258-tisíc € ročne tým vlastníkom kanalizácií, ktorých musíme nespočetnekrát žiadať o opravu kanalizačných poklopov na nami spravovaných cestách, pretože sú prekážkou pri ich údržbe a znižujú komfort užívateľom cesty. Je pre nás výzvou dosiahnuť, aby sme raz mohli všetky dažďové vody z ciest odvádzať a zadržať v okolí miesta, kde padli.
Pri dnešnom rýchlom tempe budovania chodníkov a cyklociest už v mnohých prípadoch technicky nie je možné vodu do priekop a okolitého terénu odvádzať. Cesta pokroku však nie je jednoduchá a neobíde sa bez vynaloženia úsilia a finančných prostriedkov, keďže sa odvádzanie dažďovej vody do zádržných retenčných nádrží ukazuje ako správna voľba. K dosiahnutiu tohto cieľa vedie dlhá cesta, ktorá by si vyžadovala prebudovanie nespočetného množstva systémov uličných vpustí, vybudovanie siete drenážnych kanálov a podzemných potrubí a v neposlednom rade získanie vhodných miest na vybudovanie takýchto zariadení.
Už samotný výber miesta je neľahkým orieškom. Jazierko musí byť navrhnuté tak, aby umožňovalo vstup relatívne veľkému množstva vody, no zároveň musí disponovať takým systémom vypúšťania, ktorý bude regulovaný, obmedzený a fungujúci len počas silných búrok. Prebytočná voda v čase prívalov dažďa musí byť z jazierka odvedená do blízkeho toku alebo širšieho okolia, zároveň musí jazierko okrem svojej primárnej funkcie plniť aj funkciu estetickú a byť prínosom lokality, v ktorej je vybudované. V aglomeráciách, kde sú momentálne vody z ciest odvádzané prevažne do kanalizačných stôk, sú tieto možnosti zväčša obmedzené. Vybudovaniu retenčných jazierok by preto muselo nevyhnutne predchádzať prvotné zmapovanie okolia ciest a lokalít pri cestách, kde je voda odvádzaná do kanalizácií.
Skôr než začneme hľadať vhodné miesta na budovanie zberných jazierok, môžeme túto víziu pretavovať v skutočnosť už pri odsúhlasení podmienok v stavebných konaniach, pri ktorých je stavebným zámerom zrušenie prirodzeného odvodnenia cesty do priekopy alebo okolitého terénu. Musíme apelovať na investorov stavieb, aby aj oni prispievali k záchrane prírody týmto spôsobom. Namiesto plánovaného odvádzania vôd do kanalizácie môžu budovaním jazierok nielen pomôcť svojmu okoliu, ale tiež nás oslobodia od záväzku platiť horibilné sumy za odvádzanie dažďovej vody, vďaka čomu budeme môcť investovať finančné prostriedky do zmysluplnejších rekonštrukcií ciest v našom kraji.
Jana Fodorová, SÚC TTSK
