Najdrsnejšia turistika, akú možno na Slovensku absolvovať – aj takto je charakterizovaná Cesta hrdinov SNP, najdôležitejšia slovenská turistická magistrála, ktorá siaha od Duklianskeho priesmyku na severovýchode krajiny až po Devín na západe.
Prechádza väčšinou významných oblastí, ktoré zohrali významnú úlohu počas SNP a oslobodzovacích bojov v rokoch 1944-1945. Trasa v dĺžke 765 km ponúka prevýšenie 30-tisíc m, niekoľko týždňov chôdze a rozmanité krásy prírody.
Nečudo, že sa stala snom mnohých nadšencov, ktorí túžia prejsť peši cez celé Slovensko. Jedným z nich je aj programátor Martin Hutta z Cerovej – Lieskového (42), ktorý sa na cestu podujal spolu s kamarátom.
Kedy a ako sa zrodil nápad absolvovať Cestu hrdinov SNP?
Mám rád turistiku od detstva a o Ceste SNP som sa dopočul už v mladom veku. Stretával som sa s ňou takmer celý turistický život, ale nápad na prekonanie celej trasy na jeden záťah sa zrodil asi rok a pol pred samotnou realizáciou. Sám neviem, ako som prišiel k tomuto nápadu, ale hádam preto, že turistiku na Slovensku milujem. Po zdôverení sa so svojím plánom kamarátovi Vladovi z nášho squashového tímu sme zrazu tento plán mali v hlavách dvaja. Dostala sa nám do rúk kniha o zdolaní cesty, ktorú napísal Vladov kamarát a my sme sa iba utvrdili v tom, že to je to dobrodružstvo, ktoré chceme zažiť.
Ako vyzerala vaša príprava na cestu po fyzickej aj psychickej stránke?
Keďže obaja sme ľudia pracujúci v kancelárii – síce viackrát do týždňa športujúci, ale stále len ľudia so sedavým zamestnaním nezvyknutí na každodennú fyzickú námahu – zobrali sme prípravu pomerne vážne. Asi pol roka pred prvým dňom našej cesty sme vyrazili do Volovských vrchov, jednak kvôli už spomínanému fyzickému zdokonaleniu sa a jednak kvôli prejdeniu si tejto časti cesty SNP, o ktorej sme vedeli najmenej, a ktorej sme sa ako veľkej neznámej najviac obávali. Išlo o 5-dňovú úžasnú túru z Košíc do Telgártu. Takisto sme pred SNP-čkou absolvovali jarný prechod Strážovských vrchov. Popritom som často do práce chodieval pešo, čo bývalo denne v priemere okolo 10 km. Keďže som sa na trail veľmi tešil, psychickú prípravu som nemal takmer žiadnu, skôr som sa nevedel dočkať, kedy už vyrazíme. Trasu, ktorú sa dá zdolať za 25-28 dní, starostlivo naštudoval a následne aj naplánoval Vlado. Náš plán znel 26 dní a ten sme nakoniec aj do bodky dodržali.
Počas cesty človek ujde denne desiatky kilometrov. Je preto asi dôležité mať so sebou len tie najnutnejšie veci a nevláčiť zbytočnosti. Ako vyzeral váš batoh? Je niečo, čo ste z neho nevyužili takmer vôbec, resp. bez čoho by ste sa boli zaobišli?
Obaja sme skúsení turisti a vieme sa zbaliť tak, aby sme nebrali so sebou zbytočnosti. Prakticky všetky veci, čo sme mali v batohu, sme na ceste aj využili. Naše najplnšie batohy mali niekde okolo 13-14 kg, ale to iba pred etapami, na ktoré bolo treba zobrať jedlo na viac dní, pre nemožnosť dokúpenia proviantu priamo na ceste. Obsah batohov treba držať čo najjednoduchší a radšej zniesť nejaké to nepohodlie kvôli nedostatku nejakej vychytávky, ako ju zbytočne preniesť a možno ani vôbec nepoužiť. Mali sme so sebou bežné turistické oblečenie a obutie, v ktorom sa človek cíti pohodlne, ja som napr. celú cestu prešiel v nízkej obuvi. Ak to človek preženie s kilami na chrbte, určite si to na trati extra odtrpí, teda minimálne niekoľko prvých dní, kým si na tú záťaž zvykne, alebo to vzdá. My sme si zvykli asi po týždni.
Hovorí sa, že Cesta hrdinov SNP je najdrsnejšie dobrodružstvo, aké môže na Slovensku turista podniknúť. V čom podľa vás spočíva táto drsnosť?
Cesta samotná je taká drsná, ako si ju kto urobí, ako to celé pojme. Rekord je niekde okolo 7 dní, čo predstavuje viac ako 100 km na deň. To je naozaj drsné… Ale viem si predstaviť, že keď má na to celé dobrodruh viac času, dokáže si ju rozdeliť na menšie časti a trpieť menej. My sme mali v práci vybavené voľno na 26 dní, čo vyšlo priemerne na 30 km za deň. Je to veľa, či málo? Náročné na tejto červenej značke sú viaceré úseky napr. v Nízkych Tatrách, sedlo Priehyba s vrchom Kolesárová. Niektoré kopce bežnému turistovi nič nepovedia, lebo sú mimo známych horstiev a trás, ale SNP-čkar sa určite pousmeje, keď spomeniem stúpania na Homôľku, prípadne Smrečinku. Zvláštne, že názvom sú zdrobnené, prevýšením však nie. Na dno som si siahol na kopci Zvolen nad Donovalmi. Všetko by bolo fajn, keby nebolo 10 cm snehu a pod ním blato, takže sa veľmi šmýkalo, čo výstup značne sťažovalo. Inak drsné sme mali aj májové počasie, ktoré sa nedá ovplyvniť, a keď má človek plán, tak si nevyberie a musí ísť v tom, čo vonku je. Z 26 dní nám pršalo asi 20 a 2 dni snežilo, dokonca aj v takej nadmorskej výške, v akej sú Košice.
Na ceste nepochybne číha viacero nebezpečenstiev, od búrok až po možný stret s medveďom. Zažili ste niečo, kedy vám naozaj tuhla krv v žilách?
Krízových udalostí sme nemali veľa, ale boli o to horšie. V deň, resp. noc, keď sme mali končiť poslednou etapou hrebeň Nízkych Tatier, napadalo asi 20 cm snehu, a keď sme z Ďurkovej útulne vyšli na hrebeň, pridal sa ku snehu aj severný vietor, ktorý bol pomerne krutý. Vytváral úžasné zaveje, cez ktoré sa dalo len veľmi ťažko prejsť. Museli sme preto v našom jarnom vybavení zísť z hrebeňa na liptovskú stranu. Aby toho nebolo v ten deň dosť, začuli sme bručanie mladej medvedej rodinky neďaleko turistického chodníka, na ktorom nám mackovia nechali aj pozdrav. Ešte sa z neho hojne parilo! Boli však aj pekné chvíle. Okrem tej pri príchode do cieľa na hrad Devín bol pekný aj finiš etapy deň predtým na Kamzíku, kde nás čakalo kopu kamarátov, s ktorými sme našu cestu oslávili. Mimo týchto krásnych okamihov na konci púte si človek užíval mesiac v krásnej slovenskej prírode, často dosť divokej, bokom od populárnych miest, v májovom čase a osamote na mäkkých lesných cestičkách a chodníkoch vedúcich voňavými zelenými jarnými lúkami, očarený nádhernými výhľadmi na nekonečné more hôr, vrchov a kopčekov.
Celá trasa sa vraj dá vďaka sieti útulní, prístreškov a chát absolvovať aj bez stanu. Ako to bolo vo vašom prípade? Kde ste nocovali a ako ste sa stravovali?
Áno, to bol aj náš plán. Mali sme spacáky, ale nevliekli sme stan. Spali sme vo viacerých úžasných útulniach a turistických chatách, niektoré otvorili chatári len kvôli nám. Skvelí ľudia, zdá sa, že dobrý človek ešte žije. Z mnohých spomeniem napr. Andrejcovu útulňu v Nízkych Tatrách, kde dokonca čapujú kraftové pivo varené výlučne pre nich. Úžasní boli aj na chate Lajoška či Volovec. Niekedy sme však spali aj v penziónoch, keď nám počasie nedovolilo inak. Za posledné roky, po značnej popularizácii cesty, sa situácia s počtom útulni ešte viac zlepšila, čo vytvára väčšie možnosti nocľahu priamo na trase. Pokiaľ ide o varenie, nebrali sme so sebou varič, keďže sme sa rozhodli stravovať kde sa dalo. A keď sa nedá, človek predsa na suchej strave pár dní vydrží. Keď sme mali možnosť najesť sa na chate či v reštaurácii, vždy sme ju využili, lebo náš metabolizmus sa po pár dňoch na ceste značne zrýchlil a zjedli by sme hádam aj slona.
Bolo niečo, čo vás počas cesty prekvapilo a s čím ste nerátali?
Dosť nás zaskočilo májové počasie, ktoré mohlo byť veru trochu lepšie, ale na všetko sa dá zvyknúť, keď človek chce. Nemilým prekvapením bola aj pomerne veľká ťažba dreva, ktorá prebiehala prakticky po celej trase, Slovenský raj nevynímajúc. To spolu s dažďom spôsobovalo značnú neschodnosť rozblatených chodníkov. Pozitívne nás ale prekvapili mnohí ľudia, ktorí sa zaujímali o nás a našu cestu a snažili sa nám akokoľvek pomôcť.
S akými pocitmi ste dorazili do cieľa a ako cestu hodnotíte s odstupom času?
Tie pocity boli úžasné, neopísateľné, aj keď posledné dni na ceste sa niesli aj v znamení smútku z toho, že toto neskutočné dobrodružstvo sa už končí. Tento fakt naznačuje, že tvrdenie, že cesta je cieľom, môže byť založené na pravde…
Miroslava Kovaríková
