Centrum voľného času Stonožka v Senici bude oslavovať. V dome kultúry si 5. mája slávnostnou akadémiou pripomenie neuveriteľné 70. výročie svojho vzniku.
„Veľmi si prajeme, aby sa stretli ľudia, ktorí zanechali v našom zariadení stopu. Sú to viac než dve stovky ľudí, ktorí Stonožku významne formovali, dávali jej dušu a pomáhali jej rásť,” konštatuje riaditeľka CVČ Silvia Krišáková. Do budúcnosti má jasnú víziu: udržať status obľúbenej, veselej, všestranne zameranej, priateľskej a otvorenej inštitúcie s kvalifikovanými, pracovitými, neposednými, nápaditými a úprimne ľudskými pedagógmi. Viac prezradila v rozhovore.
Vedela si vždy, že chceš pracovať s deťmi a mládežou?
Ako malé dieťa som chcela byť všeličím – sestričkou ako moja mamina, sprievodkyňou vo vlaku, lebo ocko bol železničiar, sekretárkou, lebo sa mi to zdalo veľmi dôležité… No a samozrejme, hrala som sa aj na učiteľku. Vzhľadom na moju lásku k prírode, najmä zvieratkám, som chcela byť aj zverolekárkou, no myslela som si, že keď sa bojím pavúkov, nevzali by ma. O tom, že sa stanem učiteľkou, rozhodla napokon moja staršia sestra, môj strážny anjel, ktorá chodila na SPgŠ a videla vo mne veľký tvorivý potenciál. A úprimný vzťah k deťom sa tiež nedal prehliadnuť. Na škodu bola len moja introvertná, bojazlivá a uzavretá povaha – no tá sa razom menila, keď sa vzdialili dospeláci a ja som zostala obkolesená deťmi. Keď som sa ako 14–ročná stala šťastnou tetou malej neterky, bolo rozhodnuté. Definitívne, bodka. Za ňu by som aj život dala a tieto ochranárske sklony a materský inštinkt mi zostali. Na konci strednej školy ma spolužiačky nahovorili podať si prihlášku na vysokú školu – vraj tým nič nepokazím. No tým sa vzďaľoval môj sen pracovať s maličkými deťmi. Dodnes si vravím, že práca v škôlke by bola krásna práca pred dôchodkom. Ako rástli moje vlastné deti a pracovala som v škole aj s dospievajúcou mládežou, začala som aj ich vnímať citlivejšie, počúvať ich, snažiť sa porozumieť im a povzbudiť ich.
Pamätám si, že ako mladej mamičke dvoch malých chlapcov ti v Senici veľmi chýbal priestor na stretávanie sa rodičov na materskej dovolenke a detičiek. Prišla si do našej redakcie a vznikol článok, v ktorom si prezradila svoju ambíciu založiť v meste materské centrum…
Dnes sa mi zdá neuveriteľné, že som to dokázala. Ja totiž nie som Seničanka. Ani Záhoráčka. Som hrdá stredoslováčka, ktorá vyrástla v malebnom baníckom mestečku Handlová, obkolesenom kopcami. Manžel je rodený Popradčan a čuduj sa svete, priviedol ma na rovinaté Záhorie. Ešte aj dnes dostávam otázku ako sme sa sem dostali. Jeho sem zaviala hokejová kariéra a ja ako mladá mamička a milujúca manželka som túžila nasledovať jeho kroky. Byť spolu znamenalo opustiť celú rodinu, rodný kraj a začať v neznámom. V Senici som sa ocitla prvýkrát so synčekom v náručí v deň sťahovania. A sme tu dodnes. V tom čase som nikoho nepoznala, blúdila som Senicou a prvé kamarátky som si našla v pieskovisku pri bytovke. Prišla som na to, že deti dokážu neuveriteľne prirodzene spájať. Mamičky nadväzujú prvé nesmelé rozhovory a mne zostali z týchto čias milé a dobré kamarátky dodnes. Som vďačná za to, že ma toto mesto prijalo a dalo mi možnosť dokázať, o čom som predtým ani nesnívala. A tým mám na mysli aj založenie materského centra. Je to už 20 rokov, čo som začala pracovať v senickom CVČ. Po dvoch materských, bez toho, aby ma ľudia poznali, som si ťažko hľadala prácu učiteľky. Pán Ivan Lajda bol prvý pedagóg, ktorý mi dal nádej na zamestnanie. Po pár krásnych mesiacoch v školičke v Šaštíne-Strážach ma kamarát nasmeroval do Stonožky. Ja som ani nevedela, kde to je. No trafila som a od kedy som vstúpila, zostalo tam moje srdce. Prvý človek, ktorého som stretla na schodoch, bola Danka Kopecká, a to si viete predstaviť…. Keď som ticho povedala svoje meno, okamžite začala srdečná reč o hokeji a už ma ťahala za vtedajšou riaditeľkou CVČ Zdenkou Cigánkovou. Asi som sa jej páčila, lebo ma vzali na skúšku. Kanceláriu som vtedy preberala od Rada Gamana, ktorý sa sem tiež teraz po rokoch vrátil ako dobrovoľník. Tvorivá a uvoľnená atmosféra, prirodzená radosť detí, priateľstvo a pohoda tu bola cítiť všade. Ulovili ma, vtiahli dnu a po nesmelom začiatočníckom roku v novej práci som zistila, že toto je ten správny smer. Ľudia ma tu podporovali, povzbudzovali, a keď som potichu vyslovila svoj sen, onedlho sa stal skutočnosťou. Aj s materským centrom to tak bolo. Vedela som, že na Slovensku sa začínajú rodiť takéto zariadenia. Len bolo to v čase, keď som ja už mala synov v škole a škôlke. Vŕtalo mi to v hlave, mala som živé predstavy, vnútorný nepokoj. Vedela som, že by to bola super vec, no bála som sa, či aj mamičky budú chcieť. A či sa to vôbec v CVČ dá. Vtedy mi kolegyňa Olinka Kučková povedala: „Silvi, skús to, za to nič nedáš“! Za tieto momenty v mojom živote som vďačná, lebo ma neskutočne posunuli a formovali. A určite sme boli jedno z prvých materských centier pod CVČ. Na prvé stretnutie prišlo 12 mamičiek. Na ďalšie viac a potom ešte viac. V októbri to bude už 20 rokov. Po roku činnosti nás vtedajší riaditeľ Martin Dudáš na moje prianie presťahoval do domčeka Čajkovcov”, kde sú „Stonožkine slniečka“ dodnes. Tomu však predchádzalo pracovné a dobrovoľnícke leto – vlastnými rukami sme s manželom a niekoľkými rodičmi a starými rodičmi dali dokopy skromný, ale NÁŠ vlastný priestor. Teraz je už modernejší, krajší, ale kde sa pozriem, tam je spomienka. Na prácu, na konkrétnych ľudí, farby, vône. Je to láska na celý život. A teším sa, že stále slúži mamičkám aj ockom. Hoci dva covidové roky materskému centru veľmi ublížili, v týchto chvíľach zažíva vďaka správnym ľuďom znovuzrodenie.
I keď si centrum voľného času na pár rokov vymenila za prácu učiteľky a zástupkyne riaditeľky základnej školy, napokon si sa sem opäť vrátila, tentoraz priamo na riaditeľskú stoličku. Čo pre teba Stonožka znamená a ako by si dnešné CVČ v Senici charakterizovala?
Po piatich rokoch v Stonožke, v čase, keď sa všetko krásne darilo, stala som sa tretíkrát mamou. Svoju prácu som milovala a tak do posledného dňa do pôrodu som vymýšľala v našom materskom domčeku. S trojtýždňovým bábätkom som prišla späť a potom išlo všetko akosi prirýchlo. Dokonca po šiestich rokoch čakania konečne prišla ponuka na prácu v škole. Bolo to veľmi ťažké rozhodnutie – opustiť CVČ, materské centrum, odísť z vytúženej materskej dovolenky opäť do novej práce. Smútila som a aj sa tešila zároveň. Chýbali mi známe tváre, atmosféra, mamičky, sloboda. No rozhodnutie ísť do školy neľutujem. Naučila som sa prijímať veľa kritiky, obrnila som sa, dospela som, získala skúsenosti a čo ma robila šťastnou – nikto mi nebránil v nápadoch. Riaditeľka školy Svetlana Chábelová moje kreatívne nápady a smelé myšlienky veľmi podporovala, prijímala s nadšením, a keď som si neverila, povzbudzovala ma. Veľmi múdro a ľudsky ma usmerňovala, keď som nevedela spracovať niektoré situácie, neúspechy. A naopak, nikdy ma nikto nedokázal oceniť lepšie ako ona. Za to som jej aj mojim kolegom v škole veľmi vďačná. No kus srdca stále bol aj v Stonožke. Keď som dostala ponuku vyskúšať výberové konanie na pozíciu riaditeľky, vôbec som s tým nebola stotožnená. Predsa len, tá zodpovednosť, množstvo papierov, práca s ľuďmi v úplne inej pozícii… Bála som sa a korene som mala v škole už príliš hlboko zapustené. Druhá šanca prišla v čase, keď covid naberal na sile a poriadne to lomcovalo so vzťahmi, istotami, pokojom. Človek mal viac času premýšľať. Povedala som si, že skúsim to len raz. Mám Stonožke čo vracať, treba splatiť dlh. Tak som sa v škole rozlúčila s tým, že som dostala výzvu a idem plniť misiu. Obyčajnú, ľudskú. Netúžim po tom, aby ma bolo vidieť, netúžim po kariére. Tí, čo ma najlepšie poznajú, vedia. Ale dostala som príležitosť niečo zmeniť, posunúť, formovať podľa svojich predstáv. Veľmi dôležité pre mňa je, aby sme súzneli všetci v kolektíve. A tak sa hľadáme, učíme sa porozumieť si, počúvať sa, aj keď to nie je vždy ľahké. Samozrejme, že nie každý je ochotný obetovať svoj voľný čas a čas s rodinou práci. Ja mám veľké šťastie, že sme s manželom podobne naladení. Sme ako jing a jang. On je rozum, ja som srdce. Keď ja príliš horím, on hasí. Ale navzájom sa podporujeme, povzbudzujeme a pomáhame si. Niet divu, sme obaja učitelia, spájajú nás štyri deti a podobné hodnoty.
Tak by to malo fungovať. Aj v našej Stonožke. Snažíme sa. Učíme sa. A občas to aj iskrí ako v každom vzťahu. No ľudia, ktorí v Stonožke pracujú, sú tu radi. V našom zariadení nájdu uplatnenie kreatívni ľudia, ktorí nemajú radi presnú štruktúru, nalinkované plány, jednoznačné výstupy. U nás sú prvoradé zážitky. S deťmi a pre deti. Cesta je cieľ. Preto u nás nájdu uspokojenie všetky deti, mládež, rodičia. Niektorí hľadajú dlhšie, kým nájdu to, čo ich napĺňa, iní akoby sa tu už narodili. Dnešné CVČ je možno trošku viac pod tlakom nedostatku financií. No na prácu s deťmi sa nedá hľadieť cez peniaze. Naša práca je poslaním a má hlboký zmysel. Deti sa učia cez zážitky, nachádzajú tu perfektných kamarátov, učia sa budovať si vzťahy, vytrvalosť. Socializujú sa, učia sa komunikovať, nadobúdajú odvahu a chuť učiť sa a tvoriť. Deti čakajú od nás niečo navyše, čo v škole a doma nenájdu. Dokonca to mnohokrát aj dokážu pomenovať a nahlas vyslovujú svoje priania. A my sa snažíme im ich plniť. Niekedy je to tu poriadna divočina, ale nás to baví! Zamestnanci CVČ nemajú ľahkú prácu a žiaľ, sú nedocenení. Musia byť všestranní, mimoriadne citliví, pozorní, trpezliví. Musia si pomáhať. A tak pani upratovačka občas sedí na dozore, pán údržbár robí táborového vedúceho, sekretárka šije nádherné kostýmy a pomáha nám s prípravou na kreatívne krúžky, ekonómka zaskočí tiež, kde treba. Pedagogickí zamestnanci urobia veľké upratovanie, brigádu na dvore, robia ekonómov, manažérov, predajcov ale aj psychológov, terapeutov, ošetrovateľov, náhradných milujúcich rodičov na táboroch a nocovačkách. Pracovný čas majú od vidím do nevidím, sviatky, prázdniny… Preto tu dochádza k častej obmene zamestnancov a vybudovať stály kolektív je veľmi ťažké. Verím však, že sa to podarí. Potom sa dá budovať vízia a ísť za spoločným cieľom. Možno nám chýba modernosť, digitalizácia, veľké priestory. Ale my dávame pocit domova, tepla a otvorenosti. V Stonožke sú dvere otvorené pre každého. Ak niekto príde s nápadom, pripomienkou, premýšľame ako sa to dá. Pretože kde je vôľa, tam je cesta. Naším prianím je rozvíjať prácu s deťmi, mládežou a rodičmi ako dobrovoľníkmi, spoločne budovať pekné miesto na voľný čas a na spoločné zážitky. Stonožku vnímať, cítiť a žiť s ňou ako svojou komunitou – širšou rodinou. Spája nás spoločné puto a to dáva dobrý základ do budúcnosti.
