Trnavský samosprávny kraj už po piatykrát udelil prestížnu Cenu slobody Antona Srholca. Ocenení za mimoriadny prínos k ochrane ľudských práv, k upevneniu demokracie a právneho štátu a za prejavy mimoriadnej občianskej statočnosti boli František Mikloško, František Guldan, Lászlo Nagy, Július Bobovnický. In memoriam bol ocenený Miroslav Cipár. Slávnostný galavečer prebiehal v priestoroch Divadla Jána Palárika v Trnave v predvečer výročia udalostí zo 17. novembra 1989.

Július Bobovnický od roku 1959 pracoval ako lekár v Nemocnici s poliklinikou v Skalici

„Považujem za veľké privilégium môcť najvýznamnejšie ocenenie Trnavského samosprávneho kraja každoročne odovzdávať inšpiratívnym osobnostiam. Keď sa zamyslím, čo spája laureátov, napadajú mi slová ako vytrvalosť, nezlomnosť či inšpirácia. Myslím, že v dnešnej dobe potrebujeme práve takéto osobnosti, ktorých príbehy i postoje sú motivujúcim príkladom pre angažovanosť, občiansku spoločnosť aj výkon verejnej služby na rôznych úrovniach. Laureáti sú symbolom demokracie, slobody a ochrany ľudských práv, rovnako ako bol aj Anton Srholec, po ktorom je ocenenie pomenované,“ uviedol trnavský župan Jozef Viskupič s tým, že k podujatiu župa pripravila aj špeciálny web www.cenaantonasrholca.sk, na ktorom môže verejnosť nájsť všetky informácie o ocenených, a to z aktuálneho ale aj minulých ročníkov podujatia.

Ocenený bol súčasný poslanec Národnej rady Slovenskej republiky František Mikloško. V osemdesiatych rokoch minulého storočia organizoval masové púte veriacich na Slovensku, ktoré boli označované za protirežimové aktivity. Spoluorganizoval tajné náboženské vzdelávanie, mládežnícke akcie na záchranu kultúrnych sakrálnych pamiatok, tlač, pašovanie a distribúciu náboženskej literatúry. Bol hlavným organizátorom Sviečkovej manifestácie v marci 1988, ktorá je považovaná za jeden z najvýznamnejších prejavov odporu voči komunistickému režimu v Československu.

Cenu slobody Antona Srholca získal aj výtvarník a občiansky aktivista František Guldan. Počas totality vystavoval svoje diela v bratislavských podchodoch, pričom viaceré jeho ilegálne výstavy boli predčasne ukončené. Počas revolúcie bol členom koordinačného centra Verejnosti proti násiliu a redaktorom novín Verejnosť. V roku 2018 inštaloval na Primaciálnom námestí v centre Bratislavy Objekt Diagnóza 1968 – 2018, v ktorom upozorňoval na zločineckú komunistickú minulosť, ktorá ani po desaťročiach demokratickej spoločnosti nebola vyriešená. Ako výtvarník a občiansky aktivista sa venuje aj pomoci ľuďom so zdravotným znevýhodnením.

Cenu in memoriam pre grafického dizajnéra, maliara a občianskeho aktivistu Miroslava Cipára prevzala Vilma Cipárová. Po komunistickom prevrate v roku 1948 Cipárovcom ako nepriateľom národa vyvlastnili dom aj obchod. Študoval slovenský jazyk a výtvarnú výchovu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Neskôr absolvoval štúdium grafiky a monumentálnej maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V jeho ateliéri sa 19. novembra 1989 stretli slovenskí výtvarníci a spísali prvé revolučné vyhlásenie. Stal sa jedným zo zakladateľov hnutia Verejnosti proti násiliu. Počas svojho profesionálneho pôsobenia získal mnoho ocenení doma aj v zahraničí, hlavne za svoju ilustrátorskú tvorbu.

Ocenenie si prevzal aj bývalý politik a občiansky aktivista Lászlo Nagy. Počas komunistického režimu patril k skupine dunajskostredských intelektuálov a spisovateľov, ktorí v roku 1970 založili Výbor pre ochranu práv maďarskej menšiny v Československu. Pri príležitosti spomienky na 70. výročie založenia Československa vydali Memorandum Maďarov na Slovensku, v ktorom poukázali na relevantné problémy maďarskej menšiny. Organizoval odborné prednášky o ľudských a menšinových právach na medzinárodných a domácich fórach.

Posledným oceneným bol lekár Július Bobovnický. Vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave a od roku 1959 pracoval ako lekár v Nemocnici s poliklinikou v Skalici. Od roku 1962 začal pracovať na neurologickom oddelení a v roku 1967 sa stal primárom tohto oddelenia. Na tejto vedúcej pozícii pôsobil 30 rokov, až do jeho odchodu do starobného dôchodku. Popri práci v nemocnici pôsobil aj ako pedagóg na Strednej zdravotníckej škole.

Cena slobody nesie meno Antona Srholca, ktorý bol celoživotne spojený s Trnavským krajom. Bol rodákom zo Skalice, štúdium absolvoval na gymnáziu v Šaštíne. Za jeho pokus prekročenia rieky Morava strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe v Leopoldove, neskôr nútene pracoval v uránových baniach. Po Nežnej revolúcii pomáhal ľuďom bez domova. Svojim postojom k životu sa stal symbolom viery v človeka a boja za náboženské a politické práva a slobody.


.