Bola krásna, bezstarostná, ľudská a vždy pozitívne naladená. Operná diva Lucia Popp bola po všetkých stránkach výnimočná. Ako speváčka, aj ako osobnosť. Pri príležitosti 30. výročia úmrtia jej v Záhorskej Vsi odhalili pamätnú tabuľu.
Svetoznáma slovenská sopranistka, vo svete známa ako Lucia Popp, bola jednou z najvýraznejších osobností operného interpretačného umenia 20. storočia. Bohatú umeleckú činnosť odmenili odborníci aj široká verejnosť množstvom významných medzinárodných ocenení: Viedenská štátna opera jej udelila čestné členstvo, Viedenskí filharmonici Striebornú ružu, v Rakúsku a nemeckom Bavorsku jej udelili titul Kammersängerin. Na jej počesť sa v Bratislave každoročne usporadúval koncert v Slovenskej filharmónii Hommage á Lucia Popp a medzinárodná spevácka súťaž Lucie Poppovej. Tento rok koncert na jej počesť zorganizovalo Slovenské národné divadlo.
Obyvatelia jej rodnej obce, Záhorskej Vsi, na ňu ani po desaťročiach nezabúdajú. Nielenže je po nej pomenovaná ulica Lucie Poppovej, ktorá prechádza okolo jej rodného domu, ale najnovšie bola odhalená aj pamätná tabuľa k 30. výročiu jej úmrtia. Autorkou pamätnej tabule je akademická sochárka Lenka Balleková.
Jánošíková milá, ktorá dobyla operný svet
Lucia Popp sa narodila 12. novembra 1939 v Záhorskej Vsi. Nazývala sa Európankou. Ešte výstižnejšie by bolo označenie kozmopolitka, pretože v speváčkinej krvi kolovali gény štyroch národností starých rodičov.
Otec Rudolf pôsobil v diplomacii a spolu s manželkou a ich jedinou dcérou žili tri roky v Londýne. Pritvrdzovanie režimu v 50-tych rokoch spôsobilo, že stratil prácu a rodina sa musela vrátiť domov. Lucia mala preto sťažené štúdium medicíny a po dvoch semestroch sa ho vzdala. V tom čase už aj tak uprednostňovala hudbu, ku ktorej inklinovala aj mama Milada.
Najskôr študovala na VŠMU herectvo. Predchádzal tomu herecký debut v sedemnástich rokoch vo filme Pavla Bielika Štyridsaťštyri. Legendárny režisér si ju neskôr zvolil do hlavnej ženskej úlohy filmu Jánošík a vyjadril sa o nej, že je „sťaby zrodená z nektáru lúčnych kvetov“. Vo filme hrala Jánošíkovu milú, Terezu.
Talent pre herecký aj recitačný prednes, za ktorý získala dvakrát prvú cenu na Hviezdoslavových slávnostiach, zužitkovala v opere. Na spevácky odbor ju najprv nechceli prijať, ale napokon sa jej v prípravnom ročníku ujala profesorka Anna Hrušovská.
Jej umelecké začiatky sa viažu na Vysokú školu múzických umení v Bratislave, kde ukončila štúdium operného a koncertného spevu. Z viacerých postáv na javisku Divadelného štúdia VŠMU vynikla jej Phillina (Mignon, 1962). Už počas štúdia spolupracovala s Operou Slovenského národného divadla, napríklad spievala Kráľovnú noci v Čarovnej flaute.
Z Viedne do celého sveta
Od roku 1963 začala pôsobiť v Rakúsku vo Viedenskej štátnej opere, kde sa preslávila podobne ako v Bratislave interpretáciou Kráľovej noci v opere Čarovná flauta. Okrem Viedne bola členkou operného súboru v Kolíne nad Rýnom a pravidelne hosťovala na mnohých svetových scénach. Bola prvou slovenskou speváčkou v milánskej La Scale, v londýnskej Covent Garden, v parížskom Palais Garnier či v newyorskej Metropolitan Opera, a v ďalších známych operných domoch.
V New Yorku sa stala múzou jedného z najvýznamnejších maliarov Marca Chagalal, ktorý k predstaveniu Čarovnej flauty v Metropolitnej opere vytvoril scénu, kostýmy a masku hlavnej hviezdy – Lucie Popp. So smiechom vždy spomínala, že sa nechcela po predstavení ani odlíčiť – a zmyť cenné hodnotné dielo majstra Chagalla, ktoré jej vždy večer na vystúpenie vytvoril…
Pravidelne pracovala s najvýznamnejšími dirigentmi. Počas svojej kariéry nahrala nespočetné množstvo opier a piesní. Po roku 1989 sa aj jej zásluhou podarilo nadviazať umeleckú spoluprácu medzi Bratislavou a Viedňou. Rok nato účinkovala v Slovenskej filharmónii na Koncerte bez hraníc.
Hoci jej doménou bol najmä repertoár Wolfganga Amadea Mozarta a Richarda Straussa, v druhej polovici 60. rokov 20. storočia ju na najväčších svetových scénach preslávili okrem Kráľovnej noci (Čarovná flauta) aj ďalšie postavy: Zerlina (Don Giovanni), Despina (Cosi fan tutte), Pamina (Čarovná flauta), Zuzanka a neskôr Grófka (Figarova svadba), Sophie (Gavalier s ružou). Poslednú spievala prvý raz vo Viedni v roku 1966. Jej veľmi bohatý repertoár obsahoval ďalšie profilové úlohy, napríklad Eurydika (Orfeus a Eurydika), Anička (Čarostrelec), Manon (Manon) a po roku 1980 aj dramatickejšie postavy, napríklad Tatiana (Eugen Onegin), Marienka (Predaná nevesta), Evička (Majstri speváci Norimberskí), kde bravúrne zvládla Wagnerovský repertoár.
Javiskový šarm, zvonivý soprán, bohatá muzikalita vokálneho prejavu, herecké danosti, ako aj bohatá koncertná činnosť a spolupráca s filmom a gramofónovými spoločnosťami urobili z Lucie Poppovej jednu z najpopulárnejších a najznámejších operných hviezd. Jej hlas je zachytený na 135 dlhohrajúcich platniach.
Zákerná choroba, rakovina mozgu, predčasne ukončila jej úspešnú kariéru. Zomrela ako 54 ročná 16. novembra 1993 v nemeckom Mníchove, kde žila so svojim manželom. Pochovaná je v Bratislave v Slávičom údolí.
Opernú divu Luciu Popp ocenil aj bratislavský župan Juraj Droba a to titulom Historická osobnosť regiónu 2022. Bratislavský samosprávny kraj ho udeľuje v rámci každoročných Ocenení výnimočných osobností kraja, ktoré prispeli k jeho rozvoju, či jeho reprezentácii doma a v zahraničí.
