24. júna 2011 sme sa my, študenti Obchodnej akadémie v Senici, zúčastnili besedy s pani Helenou Weinwurmovou. Táto dnes už 86-ročná žena (pozn. red. Holíčanka), rodáčka z Bučian, prežila 3 roky v koncentračnom tábore Osvienčim. Prišla, aby sa s nami podelila o zážitky a zverstvá, ktoré vykonávali nacisti počas druhej svetovej vojny. Je jednou z mála, ktorí sa o prežitých hrôzach rozhodli rozprávať.

Dvere sa otvárajú a vstupuje drobná žena… Má už osem krížikov na chrbte, a predsa je plná optimizmu. Začína rozprávať, živo opisuje svoje dni v koncentračnom tábore, výstižnými slovami pomenúva hrôzu, ktorú si my už ani nevieme predstaviť! Hlas sa jej zadŕha – to vtedy, keď nástojčivo apeluje, keď žiada: „Nikdy nedovoľte ubližovať človeku len preto, že je inej národnosti, iného vierovyznania. Je to strašný hriech!“

Boj s osudom sa začal 24. marca 1942, keď 17-ročnú Helenu a jej staršiu sestru odvliekli gardisti spolu s ďalšími stovkami židov do Osvienčimu. Zhabali im všetok majetok, navliekli ich do zavšivaveného oblečenia po sovietskych vojakoch, vyholili im hlavy a vytetovali číslo na ľavé predlaktie. Od tej chvíle, ako hovorí pani Helena, prestala byť človekom – len bytosťou s číslom 2146. Nastalo peklo v podobe neustáleho hladu, ťažkej práce, takmer žiadneho spánku na mieste, kde už nikto nedúfal, že vyviazne živý.

A predsa. Napriek toľkému trápeniu pani Helena unikla niekoľkokrát hrobárovi z lopaty. Najprv sa zachránila pred splynovaním tým, že nákladné autá určené na prevoz odsúdených na smrť potrebovali inde. Vystrábila sa z týfusu, prežila „lekárske prehliadky“ neslávne známeho MUDr. Mengeleho, všeobecne známeho svojimi zverstvami. Pri najmenšej vyrážke posielal ľudí do plynu, robil pokusy na tehotných ženách, a potom ich jednoducho nechal zabiť. Pani Helena prežila i osemdňový „pochod smrti“ bez jedla a pitia v mrazivom januárovom počasí.

Jednoducho, nik z nás si dobre nevie predstaviť, čo musela táto skromná žena vydržať. V tábore stratila rodičov i takmer všetkých súrodencov. No nevzdala sa. Celý život zasvätila službe iným, stala sa zdravotnou sestrou i tajomníčkou Slovenského Červeného kríža.

,,Trpela som len preto, že som židovka. Čo mi pomohlo prežiť? Sama neviem.“ Jej slová mi ešte stále znejú v ušiach. V každom prípade však táto žena môže byť pre všetkých vzorom vytrvalosti, pevnej vôle, silnej viery a trpezlivosti. A hoci nemôže zachovávať svoje náboženstvo, žije mottom ,,…ísť cestou spravodlivosti, pomáhať, kde sa dá a kontrolovať čistotu svedomia…“

Myslím, že svoj údel naplnila do bodky. Veď je to malá žena s veľkým srdcom.

Schody našej školy a špalier, vytvorený mojimi spolužiakmi. Potlesk. A možno a záblesk slzy. Popri nás prechádza pani Helena Weinwurmová. Žena, ktorá zažila zlo na vlastnej koži a toto poznanie ju nezlomilo. Žena, ktorá svoj život prežila naplno. Helena Weinwurmová – malá veľká žena!

Ďakujeme spolužiačkam Klaudii Hrušeckej a Beate Herákovej za zorganizovanie tejto vzácnej návštevy!

Michaela Harnošová, II. CR


.
Toto je čítané

V lesoch Senického okresu platí zákaz zakladania ohňa či fajčenia

V lesoch Senického okresu a v ich ochrannom pásme platí od piatkového…

HAŠŠO 6/2024