Či chceme či nechceme jar sa pomaličky prebúdza zo zimného spánku, opatrne klope na naše dvere a otvára nám svoju náruč. Prichádza s nádejou a my ju všetci s očakávaním a radosťou vítame. Inak to nebolo ani u našich predkov. Aj oni verili, že s príchodom jari nastane nový život, všetko sa prebudí a znovu zrodí. Preto v jarnom zvykosloví na Slovensku v minulosti zohrávala významnú úlohu voda, zelená ratolesť, vajíčko a oheň.
Vode bola pripisovaná očistná a liečebná moc, bola symbolom čistoty, zdravia a krásy. Zelená ratolesť bola znakom obnovy prírody a jej oživenia po zimnom spánku, ňou sa napríklad pri šibaní prútenými korbáčmi na Veľkonočný pondelok mala preniesť sila z prírody na ľudí. Bola symbolom života, znakom rastu plodín. Prútiky, halúzky alebo i stromy symbolizovali túžbu a predstavy roľníckeho obyvateľstva zabezpečiť dobrú úrodu a tým aj prosperitu. Ratolesťami prizdobovali svoje príbytky, v kostole svätili plodiny, modlili sa za úrodu počas procesií. Vajíčko symbolizovalo plodnosť, znovuzrodenie a kontinuitu života. Oheň mal očistnú funkciu, bol zdrojom svetla a tepla.
Jar vo zvykoch v obci Zohor na Záhorí, na základe spomienok najstarších obyvateľov, začínala symbolickým prinesením „leta“, „letečka“ na Kvetnú nedeľu (v Zohore „Kvjetná ňedzela“) tzn. predposlednú nedeľu pred Veľkou nocou. Kým v mnohých obciach na Slovensku začínala jar vynášaním Moreny (symbolu zimy) alebo jej podobnej figuríny na Smrtnú nedeľu(dva týždne pred Veľkou nocou) von za dedinu, pálením či hádzaním do potoka, na Záhorí prinášali novú jar do domácností prostredníctvom ratolestí . „Leto“ či „letečko“ bola zelená pučiaca alebo lístím pokrytá vŕbová prípadne brezová halúzka, niekedy to bola halúzka z ovocného stromu, prizdobená maľovanými vyfúknutými vajíčkami, ovešaná farebnými mašľami a retiazkami zo slamy a malých kúskov látky. S „letom“ chodili školopovinné deti v malých skupinkách po štyri či päť, najčastejšie dievčence vo veku okolo 10-12 rokov, navštevovali domácnosti príbuzných, ohlasovali príchod novej jari, prebúdzanie prírody po dlhej zime a takto sa prihovárali domácim:
Čí je toto noví dum, nové leto máme
A vám pane hospodáre pjekňe zaspívame:
Leto miue leto,
Des tak duho biuo.
V pivňici na lavici,
V červenej ružici.
Dú dú pod vodú,
Pod zelenú jahodú.
Sedzí pani v koši
A pán sa i prosí:
Daj paničko daj vajíčko,
Jedno lebo dvje,
Šak ti to malunko ubudne
Dajte nam grajcarek lebo dva,
Šak vám to panbúšek požehná.
Dajte nám vajíček!
Za odmenu dostali požadovaný drobný peniaz, surové vajíčka, koláče. Pre deti zo sociálne slabších vrstiev bola táto obchôdzka zároveň príležitosťou ako si prilepšiť. Deti občas aj cielene chodili do niektorých solventnejších rodín so zámerom získať odmenu. Chodenie s letom patrí už dávno minulosti, zaniklo ešte po druhej svetovej vojne. Dnes je už iba súčasťou zvykoslovného pásma, ktoré nacvičujú deti z detskej folklórnej skupiny a vystupujú s nám pred obecenstvom.
Na Kvetnú nedeľu počas omše kňaz svätenou vodou, kadidlom a modlitbou svätil v kostole vŕbové konáriky „kočátka“, ktoré mali ochrániť domácnosti pred bleskom počas búrky. Posvätené ratolesti sa dávali za sväté obrazy alebo ich uložili za drevenú hradu „rošt“ na strope v izbe. Pri veľkej búrke hádzali „kočátka“ do ohňa, lebo verili, že ich ochránia od hromobitia a blesku. Používanie zelených konárikov na jar a na Veľkú noc nielen u Slovanov, ale takmer v celej Európe, priviedlo cirkev už v 7. storočí k sväteniu ratolestí, čím sa pričinila o zachovanie tohto zvyku, pretože vŕbové prútiky „kočátka“ sa v kostole svätia dodnes. Ľudia si nimi zdobia príbytky na Veľkú noc a niektorí ešte veria, že majú ochrannú funkciu, ale väčšinou im už nepripisujú takú dôležitosť ako v minulosti. Kvetnou nedeľou sa začínalo obdobie veľkonočného týždňa, ktorý sa niesol v znamení príprav na najväčšie kresťanské sviatky, Veľkú noc.
Roľnícke obyvateľstvo vítalo jarné obdobie po dlhej zime a čakalo na príhodný čas, aby sa mohli začať poľné práce ako bola oračka, kopačka, siatie jarín a neskôr aj siatie zeleniny, sadenie kukurice, zemiakov a ďalších poľnohospodárskych plodín.
Na sviatok Zvestovania Pána (25. marca), ktorého pomenovanie sa viackrát menilo (sviatok bol známy medzi ľudom ako Zvestovanie blahoslavennej Panne Márii), pričom slávnosť mala mariánsky charakter. Podľa tradičného roľníckeho kalendára sa už môže začať sadiť a siať, pretože zem je dostatočne teplá, aby prijala semienka. Vystihuje to aj pranostika, rozšírená medzi staršími obyvateľmi obce „Panenka Marija strčá huavenku do zemi“( „huavenka“ je horiace drevo, fakľa, ktorá obrazne zohreje zem.) Rovnako je známa aj pranostika, ktorá charakterizuje obdobie ukončenia zimy a počiatok prvých jarných dní a nastupujúcich poľnohospodárskych prác:“ Jozef (19. marca) z Marijú (25.marca), zimu zabijú“. Starší ľudia spomínajú, že niekedy zvyklo byť na jar tak teplo, že na Jozéfka chodili už bosí.
Na deň sv. Marka (25. apríla), ochrancu ozimín, vykonávali v minulosti v Zohore procesie s kňazom do chotára na polia obsiate obilím ku kaplnke patróna roľníkov sv. Izidora, aby posvätili obilie a prosili ho o ochranu úrody. Práca roľníka patrí medzi tie najpotrebnejšie, ale aj najnáročnejšie, závislé plne od počasia. Nepriaznivé počasie často dokáže zničiť roľníkovi celoročnú prácu a úrodu. Preto ľudia svätili obilie ešte na koreni a modlili sa za jeho ochranu.
Ku dňu sv. Marka sa viaže pranostika, ktorá hovorí, že ozimina má byť o tomto čase taká vysoká, že sa už v nej môže schovať poľný zajac . Rovnako na Marka sa mohlo začať so sadením „jáderek“ tzn. semienok tekvíc a uhoriek, ktoré mnohé gazdiné dávali vopred do vlhčenej handričky naklíčiť. Svedčí o tom aj rokmi overený poznatok: „ Na Marka, oharki do járka“.
Tieto predstavené prvé jarné obyčaje, viazané spravidla na cirkevné sviatky a v prevažnej miere súvisiace so začatím poľných prác, so zabezpečením prosperity a ochrany zdravia, boli súčasťou nesmierneho duchovného bohatstva našich predkov. Mnohé z nich už padli do zabudnutia. Je preto našou povinnosťou ich aspoň v takejto podobe uchovať pre nasledujúce generácie.
Oľga Drahošová
