Nicol Richterová, ktorú všetci poznáme z televíznej obrazovky, pochádza z Holíča. Študovala na skalickom gymnáziu a následne na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Magisterský titul získala z masmediálnej komunikácie a médiám zostala verná aj po skončení štúdia – aktuálne už viac ako 5 rokov pracuje v spravodajstve TV JOJ.

Ako ste sa k tejto práci dostali?

Úplnou náhodou. Na univerzite sme museli absolvovať povinnú prax v médiách. Na nástenke v škole som našla pracovnú ponuku, ktorá sa týkala stáže v Mestskej televízii Trnava. Po krátkom konkurze ma zobrali a netrvalo dlho a pracovala som tam ako zástupkyňa šéfredaktorky. Z lokálnej úrovne som prešla na regionálnu, kde ma práca v Záhoráckom rádiu pripravila na živé vstupy. Z tejto skúsenosti dodnes čerpám počas živých vstupov v celoplošnej TV JOJ, ktoré využívam okrem večerného spravodajstva najmä v Ranných novinách.

 Je to povolanie, o ktorom ste vždy snívali?

Vždy ma bavilo viac umenie – herectvo, tanec, hudba. Povolanie reportéra bola až druhá voľba. Na univerzite nám však prednášali vynikajúci učitelia, ktorí nás naučili veľa o public relations (PR – práca s verejnosťou, pozn. red.), preto som sa istý čas pohrávala aj s myšlienkou, že skončím na opačnej strane barikády, teda ako hovorca v štátnej, prípadne  súkromnej sfére.

Plocha draka Knihy.Zahori

 Je oblasť kriminality to, čo vás na tejto práci lákalo najviac?

Môj manžel je policajt, preto mi je aj relácia Krimi blízka a dodnes ju považujem za moju stálu základňu. Rada študujem zákony, veľmi ma baví veľmi Trestné právo, z hlavy poznám presné názvy trestných činov, skutkové podstaty, sadzby pre páchateľov a podobne. Redakcia Ranných novín TV JOJ mi preto ponúkla mať na starosti rubriku, ktorá sa volá Právna poradňa. V nej ponúka advokát odpovede na otázky našich divákov, ktoré ich trápia a zároveň prinášame rady na všakovaké témy – od napísania zmluvy cez dedičstvo až po reklamáciu tovarov. S rozširovaním spravodajskej základne sa venujem aj podcastom, ktoré nemusia mať nevyhnutne krimi tematiku. Zaujíma ma aj ekonomika, zdravotníctvo či školstvo. Minulý rok som dostala ponuku moderovať psychologický podcast zvaný Na nervy, kde sa rozoberajú vážne témy ako depresia, samota i úzkosti, ale aj pozitívne myslenie. Nepoznám viac vystresovaného človeka než som ja, čiže to dali tej pravej…

Pri svojej práci určite potrebujete dobrú znalosť spisovnej slovenčiny. My, Záhoráci, sa nezaprieme, ako ste sa zbavili záhoráckeho prízvuku?

Môj dedko bol skvelý učiteľ slovenčiny a cudzích jazykov a po ňom som zdedila prirodzený talent na jazyky. Baví ma učiť sa po anglicky, francúzsky i španielsky. Keďže mi zobák ale „narosteu“ na Záhorí, počas živých vstupov sa snažím „nevyprávjat“. V práci automaticky prepínam do slovenčiny vrátane načítavania komentárov v strižniach do reportáží.

Toto pravidlo poruším vždy len pri stretnutí s mojou kolegyňou a dobrou priateľkou Silviou Mračnovou, ktorá je takisto zo Záhoria. Smeje sa na nás celá redakcia, keď automaticky prepneme do záhoráčtiny… Prejav ako taký vo mne kreovali najmä učiteľky slovenského jazyka na základnej škole, ktoré ma posielali na recitačné súťaže. Hoci ma to vtedy trochu otravovalo učiť sa naspamäť rôzne texty, s odstupom času som im za túto drezúru veľmi vďačná.

Plocha draka Knihy.Zahori

 Denne sa istotne stretávate s množstvom negatívnych informácií. Ako sa zbavujete negatívnych emócií? Kde načerpávate pozitívnu energiu?

Môj tréner sebaobrany ma naučil nebrať si prácu domov, čiže vo chvíli ako zavriem dvere bytu, vypínam hlavu, inak by sa z toho človek zbláznil. Dodnes si pamätám, ako mi počas živého vstupu napísal hovorca polície správu, kde ma informoval o dievčati, ktoré na následky vážnych zranení v nemocnici po nehode Dušana Dědečka, zomrelo. S hrčou v hrdle som informovala o smutnej správe a po vypnutí kamier som sa zrútila. Musela som vyhľadať psychológa. Oporou sú mi však vynikajúci kolegovia, na ktorých nedám dopustiť a dokážeme sa stretávať aj vo voľnom čase, nielen v newsroome.

Každé ráno pred náročnou celodennou prácou vybehnem prevetrať susedke psa, a to ma nakopne energiou.

 Chodíte často na Záhorie? 

Som tu každý týždeň – na Záhorí mám babičku a pochovanú maminku, ktorej chodievam pravidelne zapáliť sviečku na cintorín.

 Čo pre vás znamená publicita? Ako reagujete, keď vás ľudia spoznajú a oslovia?
My, redaktori, nie sme pre verejnosť takí zaujímaví ako moderátori, či herci. Mnohí nás nepoznajú a po pravde si ani nevšimnem, ak ma niekto spozná. Svoju prácu vnímam ako poslanie, v ktorom sa snažím pomôcť ľuďom pri boji s úradmi. Predsa len, médiám pod tlakom odpíšu rýchlejšie než bežnému občanovi.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

V prípade ranného vysielania mám budík o 4:15 h. Po skončení live vstupu letím na poradu, ktorá sa začína o 9:00 h. Na nej sú prítomní nielen redaktori, ale aj vedúci vydania, jeho asistent, produkcia, či webové oddelenie. Našou úlohou je ponúknuť témy, prípadne reflektovať aktuálne dianie v spravodajstve. Počas dňa píšeme e-maily na jednotlivé ministerstvá, úrady, združenia, spolky i firmy a následne ich v teréne nahrávame. Niekedy sa nám podarí dostať sa do strižne až podvečer. Po rokoch je to už príjemný stres, kedy verím, že celú reportáž si stihnem v hlave upratať tak, aby ju aj divák pochopil. Samozrejme, informácie si musíme overovať z viacerých zdrojov. Nestalo sa raz, keď sa podarilo postrihať daný šot až o 18:55 h do finálnej podoby a už o 5 minút išiel ako prvý v poradí v rámci vysielania. Slovné spojenie mať nervy zo železa naberá u nás úplne iné rozmery. Každú reportáž reportéri konzultujú s vedúcim vydania, ktorý môže upozorniť na informácie, ktoré tam chýbajú, prípadne upraví štruktúru textu, aby to malo hlavu a pätu. Približne raz za týždeň máme v Krimi redakcii aj nočné pohotovosti, kedy by sme mali byť na tepe diania a sledovať udalosti, ktoré sa dejú v Bratislavskom a Trnavskom kraji. Častokrát je tak káva mojím najlepším spoločníkom v práci.

Macek Knihy.Zahori

Čo by ste poradili mladým nádejným študentom, ktorí majú záujem o prácu novinára?

Aby boli cieľavedomí, ale zároveň pokorní a nechali si poradiť od starších a skúsenejších kolegov. Nech sa neboja kreativity a majú aspoň štipku odvážnosti. Predsa len, robiť živý vstup v zime po celodennom čakaní na informácie, kedy máte večer v hlavnom vysielacom čase ozrejmiť divákom aktuálne horúce správy, potrebuje aj mentálne nastavenie. Najhoršie je predstaviť si, že sa na vás pozerá v priemere 300-tisíc ľudí. Bežný človek by asi zamdlel a vykoktal zo seba len pozdrav, preto je vhodné trénovať aj prejav. Jednotlivé médiá ponúkajú aj možnosti stáže, ktoré sú výborným krokom na začiatku kariéry. Najhoršie je neurobiť nič a čakať, že študentov po škole oslovia ako prvé samotné redakcie…

Hana Vajdová

Rozhovor vyšiel v partnerskom týždenníku Záhorák


.

BM: Ustekana sobota