Záhorie je regiónom, ktorý z historického hľadiska formovali blízke moravské hranice. Pre blízkosť Bratislavy a najmä prístup jednotlivých obcí a miest na Záhorí si získal popularitu aj medzi filmármi. Bratislava ako sídlo a centrum filmovej výroby, televíznej tvorby, základný tábor technikov, réžie a mnohých hercov, neraz pre filmovanie hľadá dostupný priestor, ktorý nebude tvoriť ďalšie náklady.
Rozsiahle filmové štáby vyžadujúce širšie logistické riešenia a ďalšie služby ako ubytovanie a stravovanie na Záhorí nachádzajú mnohé typy lokácií a nie sú nútení cestovať ďaleko. Región ponúka dedinské prostredia, mestské lokality, lesné scenérie, vinohrady, aj zrúcaniny hradov. Každé z týchto miest je pre nákladnú filmovú výrobu úsporou, ak ho majú na dosah, dobre prístupný po rýchlostných cestách, alebo diaľniciach a s možnosťou dochádzania do hlavného mesta.
Filmovanie na Záhorí a význam obce Lakšárska Nová Ves
Na Záhorí v minulosti vzniklo, ale aj v súčasnosti vzniká množstvo filmov a seriálov. Z lokalít, ktoré možno nazvať významnými filmovými lokáciami, to sú predovšetkým Lakšárska Nová Ves, Lozorno, Skalica, ale filmári neraz siahli aj po Malackách, Šoporni, Plaveckom Štvrtku a ešte po mnohých ďalších. Z hľadiska najväčšej frekvencie filmárov možno vyzdvihnúť práve Lakšársku Novú Ves. V minulosti predstavovala najmä svojimi pôvodnými drevenými stodolami so stromami unikátny filmovací priestor. Po mnohé desaťročia totiž pôsobil ako dokonalá kulisa dobovej architektúry, nepoznačená výstavbou, elektrickými stĺpmi, značkami, ani asfaltovou cestou v záberoch. Takýto priestor je pre historický film mimoriadne atraktívny.
Najstarším dielom, ktoré sa s Lakšárskou Novou Vsou aj v archívnych záznamoch spája, je Kapitán Dabač (1959) a po ňom film prinášajúci život Ľudovíta Štúra v podaní Štefana Kvietika s názvom Niet inej cesty (1968). Významnou je aj zmienka o nakrúcaní Nevesta hôľ (1971) režiséra Martina Ťapáka. Dnes je však náročné odhaliť presný rozsah podielu miest z Lakšárskej Novej Vsi v daných filmoch. Najznámejším filmom, v ktorom možno tieto stodoly ľahko rozpoznať, je slávny film Pacho, hybský zbojník (1975) režiséra Martina Ťapáka. Stodoly totiž predstavujú domov, rodnú obec Pacha, kde sa nakrúcalo niekoľko scénok. Už na ďalší rok sa predstaviteľ Pacha, herec Jozef Kroner do Lakšárskej Novej Vsi vrátil v celkom inom filme. Televízny Sváko Ragan (1976) použil pohľad na tieto stodoly v scéne s Michalom Dočolomanským a Jozefom Kronerom. Vďaka filmovému strihu si možno sprvu ani nevšimneme, že scéna pokrikovania na jarmoku v Modre, priamo pri starej mestskej bráne s erbom sa po otočení kamery ocitne celkom mimo Modry.
Scénka sa odohráva na improvizovanom filmovom trhovisku. Ďalším významným filmom, ktorý uvádza aj kniha Filmové miesta 1 (2021, Dajama) od Tomáša Galierika, je Letokruhy (1972), ktorý siahol aj po iných miestach obce. Ľalie poľné (1972) režiséra Ela Havettu patria medzi známe filmové drámy, ktoré sa spájajú so Záhorím aj časťou Malých Karpát a Senca. Lakšárska Nová Ves a pôvodná architektúra ponúkla časť filmovacieho priestoru. Zaujímavé je, že sa v ňom v rôznej miere objavuje aj Marianka, Borský Mikuláš, aj mesto Malacky s jeho historickým centrom. Sedem rokov po nakrúcaní Nevesty hôľ sa sem režisér Martin Ťapák vrátil ako na osvedčené miesto a nakrútil drámu Krutá Ľúbosť (1978) a o tri roky znova, pre scény k rozprávke Plavčík a Vratko (1981). Z ďalších rozprávok, ktoré si odskočili do Lakšárskej Novej Vsi sú známe Falošný princ (1984) alebo rozprávka Nebojsa (1988).
Dnes je tiež ťažké celkom odhadnúť, čo všetko z obce sa objavuje v ďalších rozprávkach ako Soľ nad zlato (1982), koprodukčná rozprávka O živej vode (1987) a Mikola a Mikolko (1988), ktorá siahla aj po Orave, Kvačianskej doline a Kráľovej pri Senci. S obcou sa spájajú záznamy o filmovaní filmov Javor a Juliana (1972) Štefana Uhera, Skrytý prameň (1973) Vladimíra Bahnu s príbehom zo starej Levoče, Kto odchádza v daždi… (1974) Martina Hollého ml., Dovidenia v pekle, priatelia (1990) Juraja Jakubiska a ešte mnoho ďalších. Opakovaný filmársky záujem, ktorý prebiehal do 80-tych rokov, je možné nazvať intenzívny a pravidelný. Popularitu Lakšárskej Novej Vsi zrejme medzi filmármi ovplyvnila zástavba a zánik pôvodnej architektúry. Tej, ktorá bola hlavným lákadlom filmových kamier v minulosti. Obci, ale aj rôznym ďalším miestam z filmov sa venuje knižná séria Filmové miesta 1 (2021) a Filmové miesta 2 (2022), prípadne ako spoločný set Filmové Slovensko.
Tomáš Galierik
