Matkou umenia je architektúra. Bez vlastnej architektúry by naša civilizácia nemala dušu – povedal svojho času jeden z najznámejších amerických architektov Frank Lloyd Wright. Mária Dvorská je zo Senice a architektúre a urbanizmu sa aktívne venuje posledných šesť rokov.
Ako ste sa dostali k architektúre? Čím vás zaujala natoľko, že ste ju šli študovať?
Úplne náhodou. Inklinovala som ku kresbe už odkedy som udržala ceruzku v ruke. Chodila som na umeleckú školu v Senici, od škôlky až po prihlášku na vysokú a prípravu na talentovky k architektúre. Na gymnáziu som si overila, že som logický typ. Maturita z matematiky a informatiky mi ukázala cestu smerom k IT grafickému designu, bohužiaľ, alebo skôr našťastie, som sa umiestnila tesne pod čiarou. O architektúre sa veľa medzi laikmi nehovorí, no na výške som sa do nej zamilovala. Kvôli čomu? Výborné prednášky modernej architektúry a zistila som, že architektúra nie je len o designe, ale i o koncepte. Koncept je niečo ako pridaná hodnota – zmysel budovy a verejného priestoru. Na základe svojej skúsenosti sa snažím edukovať a rozširovať obzory o architektúre i vôkol seba a možno to prinesie šťastie do života i iným ľuďom, tak ako mne doslova otvorila oči.
Študujete architektúru a urbanizmus, čo je z tohto zaujímavejšie?
Pre mňa je najzaujímavejšia kombinácia týchto dvoch vecí, pretože ma baví zameriavať sa na človeka ako takého, a čím väčší to má rozsah, tým to má pre mňa väčší význam. Komplexnosť a flexibilita a autentickosť či individualita vo mne vzbudzujú istú dokonalosť – a povedzme si, že architekti sú všetci perfekcionisti. Pekným príkladom väčšieho dosahu na spoločnosť sú občianske stavby, prípadne projekty, kde sa môžem zaoberať novou typológiou alebo prístupmi, ktoré riešia nejaké otázky alebo problémy, ktoré pochopiteľne prichádzajú s novými generáciami a rokmi. Sme ako takí lekári s ceruzkou, teraz s počítačom v ruke. Môžeme reagovať na problémy a liečiť ich.
Máte nejakú vtipnú historku zo štúdia na fakulte?
Som v poslednom ročníku, no za tých skoro 6 rokov štúdia som zažila mnoho vtipných situácií. Profesia architekta je veľmi vážená, aj keď nie každý to tak vníma, no nemôžeme sa brať vážne. Vlastne toto je liek na prežitie architektúry. Napriek odbornosti byť to dieťa a zachovávať si primitívny humor. I v praxi sa mi to osvedčilo, keď nešlo naozaj iba o študentské projekty, že urobiť si srandu, a to i zo seba, pomáha uvoľniť sa a riešiť problémy.
Mali ste založenú živnosť na architektúru a urbanizmus, pracovali ste v troch českých kanceláriách a jednej belgickej, analyzovali ste historické budovy, navrhovali dispozície v historickom bytovom dome, podieľali ste sa na projekte wellness Kraví Hora v Brne, a i na detaile jej „hviezdnej oblohy“… Ktorý z týchto projektov si vás najviac získal?
Mám za sebou viacero spoluprác na skutočných projektoch, nielen tých zo školy. Najviac si ma získali projekty, pri ktorých som mala obrovskú slobodu a dôveru mojich kolegov. Z českých projektov som najviac hrdá na spoluprácu wellnesu na Kraví hore od Drnh Architekti a bavila ma aj rekonštrukcia hotelu v Strážnici s kolegynkami od ChybikKristof architekti či Vila na Podolí v Prahe, tiež tejto kancelárie. No na slobodu a kreativitu, ktorej sa mi dostalo u xdga v Bruseli, nikdy nezabudnem. Bola to veľká škola kreativity a nie málokedy mi vyčarila úsmev na tvári. Brusel a Belgicko nepoznajú hranice, pocítila som tam silný rozdiel v prístupe k navrhovaniu. Najviac ma bavila práca na Univerzite La Cambre v Bruseli. Je to opátstvo, v ktorom sídli prestížna umelecká univerzita. Bolo mi cťou pracovať v xdga napr. i s Marie Pierre Vandeputte, ktorá mi bola úžasnou inšpiráciou, tak ako mnoho ďalších kolegov a úspešných žien v Belgicku. Téma ženy v architektúre a ich postavenie je tiež možno téma na ďalší rozhovor. Taktiež šéf xdga, nie úplne extrovertnej povahy, dokáže byť svetový architekt, a pritom viesť kanceláriu s 50 ľuďmi a mnoho projektov, ktoré zvláda podporovať a konzultovať, pričom je to ten najskromnejší človek.
Chodievate na zahraničné stáže. Aké sú tie krajiny z vášho profesionálneho hľadiska?
Brusel oproti zvyšku Belgicka je taký divoký ostrov architektúry a urbanizmu. Také experimentálne mesto, čo sa týka histórie a jeho vývoja. Veľa sa toho človek vie naučiť aj na tom zlom, aj na tom dobrom, no hlavne nestoja na mieste. Musím povedať, že som nadšenec zahraničnej architektúry. Poznám veľa referencií z kníh, no vidieť na vlastné oči tie populárne stavby, je veľkou skúškou. Zároveň nájdete zaujímavé, nie až tak zdokumentované stavby, ktoré stoja za inšpiráciu. Preto by som radila architektom cestovať a cestovať. Musím povedať, že ma veľmi prekvapilo, ako dokážem nachádzať stavby a potenciál pri cestovaní.
Ako sa staráme o tú našu, slovenskú architektúru a kultúru?
Ako Slováci možno nekladieme dôraz na podstatné, nesústredíme sa na pokrok, spoluprácu a ekonomickosť, či podporu jadra našej identity a kultúry. Čím sme Slováci vo svete a v zahraničí? Čo je naša identita? Na čo môžeme byť hrdí a ideme dopredu alebo dozadu? Otázka i politická, ktorá sa mi točila celý semester v Bruseli, ktorý je skrz na skrz prebraný témami EU parlamentu, Komisie EU a NATO.
Čo najradšej projektujete?
Občianske budovy i urbanizmus, niečo, čo ma väčší význam pre spoločnosť, vzdelanie, zdravie, socio-psychologický prístup. Projektovala som už budovy od škôlok až po univerzitu.
Rada navrhujete z dreva? Ktorý materiál vám je najbližší?
Paradoxne som väčšinou navrhovala z betónu, no aktuálne chcem svoje študentské projekty smerovať a skúsiť si drevostavbu, no je v tom háčik. Bohužiaľ, naša legislatíva na rozdiel napr. od severských krajín, je akýsi pritiahnutá, takže stavať z dreva je absolútne neekonomické – pretože napr. bytové stavby môžete mať iba trojpodlažné, a to je neudržateľné a neekonomické. No v severských krajinách stavajú bežne z dreva. Nedávno som bola na prednáške britského architekta, ktorý hovoril, že dováža naše, resp. rakúske drevo tak, aby si mohli vo svojej krajine vytvoriť svoj štandard. Je veľmi smutné, že Česko a Slovensko nezaostáva vo vyvážaní dreva, aby v iných krajinách mohli stavať úžasné drevostavby. U nás je legislatíva drevostavieb prikrátka i z požiarneho hľadiska. Nedáva to logiku, pretože oheň a drevo nehorí u nás inak ako v iných krajinách. Preto apelujem na systémové zmeny, a tým sa to týka aj politiky a odlivu mozgov. Kvôli politike a nášmu parlamentu, ktorý nerieši reálne problémy našej krajiny.
Na čom aktuálne pracujete a čo je vašou hlavnou výzvou do budúcna?
To je tajomstvo. No napriek tomu, že nerada hovorím o veciach, kým ich nemám hotové, tak teraz urobím výnimku. Aktuálne pracujem na štyroch projektoch. Dvoch menších a dvoch väčších, jeden z toho je analýza a hľadanie diplomu. Z tých menších je, že mám realizačný projekt design-build, na fa cvut v Prahe. Je to typ projektu, ktorý sa na konci zrealizuje. Aktuálne som v tíme na kaplnku v Broumove. Druhý je workshop zameraný na spoluprácu rôznych architektov z rôznych špecializácií, akými sú páni Hájek, Aulický a Efler. Na rekonštrukciu a čo s mŕtvou typológiou, ako sú automatické telefónne ústredne. Potom mám z tých väčších projekt na paliatívnu starostlivosť o starších ľudí s lokalitou v Prahe. Ďalším projektom je diplom zameraný na lokáciu v mojom rodnom meste, čo by som si nechala na záver ako tajomstvo. Po polroku sa určite dozviete, ako môj projekt dopadol. Zamerala som sa na potenciály mesta Senice a okolia a našla som ich celkom veľa. No vybrala som si jeden a chcela by som ho riešiť na základe mojich skúseností zo zahraničia, takže sa máte určite na čo tešiť. Na záver chcem povedať, že urbanizmus je pre mňa ďalšia veľká téma, pričom Senica a Záhorie má veľký potenciál stať sa dobrým miestom pre život. Rada pri napĺňaní tohto potenciálu, ak budem mať šancu, pomôžem.
Kristína Chudá
Rozhovor vyšiel v partnerskom týždenníku Záhorák
