Etnomuzikológ, muzikológ Záhorského múzea v Skalici, autor monografií o ľudovej hudbe v záhorskom regióne, primáš a riaditeľ ĽH Skaličan, autor scenárov k programom na folklórnych festivaloch… To je len stručný výpočet toho, čo všetko stíha Peter Michalovič, ktorého sme požiadali o rozhovor.
Čo má na starosti etnomuzikológ?
Muzikológia je veda o hudbe a etnomuzikológia je špecifickejšie určený cieľ výskumu a bádania. Zjednodušene povedané, etnomuzikológ sa zaoberá výskumom tradičnej, resp. ľudovej hudby, prípadne hudby, ktorá zreteľne vychádza z tradícií. Záleží však na tom, z ktorého zorného uhla sa chceme na tento fenomén pozerať. Môžeme sa zaoberať detailnejšie ľudovými piesňami, alebo hudobnými nástrojmi, vtedy ide o etnoorganológiu, alebo ľudovými tancami, ako etnochoreológ, atď.
V časoch Dr. Janka Blaha a Samka Dudíka nebolo ťažké objaviť a znotovať takmer zabudnuté ľudové piesne. Ako je to dnes? Je možné ešte natrafiť v nejakom dome, napr. na kopaniciach, na takú skladbu?
Toto je asi najbežnejší pohľad na ľudovú pieseň a jej strácanie sa, ja však nie som až taký pesimista. Už minimálne sto rokov pred dobou, kedy zbierali piesne J. Blaho a S. Dudík, sa totiž nariekalo, že je „o päť dvanásť“ a treba zapísať piesne, lebo ich už nebude! Je určite chvályhodné, že sa zapísali a v 80. rokoch 19. storočia mohli vychádzať napr. viaczväzkové Slovenské spevy a potom ďalšie piesňové zbierky, ale vidíme, že pieseň je stále medzi nami, žije si svojím životom a kto chce, ten si ju nájde, vypočuje, poučí sa z nej, alebo sa s ňou „iba” poteší: to je možno to najcennejšie. A keď spomínate kopanice, bol som, samozrejme, aj na takýchto romantickejšie vyzerajúcich výskumoch, napr. u výborného heligonóra, speváka a rozprávača Jána Jagoša (1917-2001) na samote U Kunčákov v katastri Vrboviec, ktorý nám vtedy, v roku 1992, zahral krásne piesne k tancu dupkaná, ale boli to skôr varianty k piesňam, ktoré som už poznal, avšak interpretačne znamenite podané. Ale paradoxom je, že takú pieseň, ktorú som ešte nikde nepočul a ani nevidel zapísanú v mne známych piesňových zbierkach, som nahral s takmer neznámymi ľudovými muzikantami po penziónoch na začiatku 90. rokov minulého storočia, alebo trebárs aj pod komínom, ako ešte mládenec pri pečení trdelníkov s mojím starým otcom Ferencom Buchtom.
V ĽH Skaličan ste primášom od roku 1982. Keby ste mali porovnať aké to bolo vtedy a aké je to dnes?
Tak na toto vám neodpoviem, pretože ako muzikológ by som rozhodne nemal hodnotiť, čo je lepšie – horšie, mal by som iba jav objektívne popísať. A zhodnotiť obdobie, kedy sme boli veľmi mladí, ide objektívne len veľmi ťažko, videli sme ho totiž mladými očami. S odstupom času sa môže aj určitý negatívny jav ukázať ako veľmi prospešný. Napríklad taký folklorizmus; na Slovensku sa od 50. rokov 20. storočia roztrhlo vrece s folklórnymi súbormi, skupinami a pod., mali vytvorené podmienky, súťažilo sa jedna radosť, ale na druhej strane nastala aj silná unifikácia hudobných štýlov. Nakoniec, keď to preženiem, všetci hrali ako na pretekoch: rýchlejšie, vyššie, silnejšie… Ale či to našej slovenskej tradičnej piesni, hudbe a tancu, a najmä ich regionálnej rozmanitosti pomohlo, alebo skôr uškodilo, ukáže až čas.
Aký máte názor na vnášanie moderných prvkov do folklóru, ako sme to videli pred časom napr. v programe SĽUK-U?
Záleží vždy na tom, ako k určitému prameňu (pieseň, tanec, zvyk) pri jeho spracovaní pristupujeme. Existuje totiž veľa faktorov, ktoré spoluvytvárajú určitý nezameniteľný štýl tej ktorej hudobno-nárečovej oblasti, alebo len obce, výrazného interpreta a pod. Čím viac o danom fenoméne daný skladateľ, upravovateľa, samozrejme, interpret, vie, tým lepšie. Pri každom prenose nejakého javu z ľudovej hudobnej kultúry na javisko dochádza k určitej štylizácii a jej miera zasa súvisí s konkrétnym interpretom. Je teda rozdiel v nazeraní a posudzovaní interpretácie napr. výrazného nositeľa hudobných
tradícií z regiónu, alebo folklórnej skupiny z určitej obce a profesionálneho telesa, akým je SĽUK, od ktorého sa očakáva práve umelecky náročné spracovanie a interperetovanie rôznych tém z bohatej slovenskej ľudovej hudobnej kultúry. Takýmto nádherným príkladom môže byť hudobno-tanečný projekt Pašie, s ktorým v posledných rokoch SĽUK vystupuje a diváci môžu mať z tohto predstavenia silný umelecký zážitok.
Kde a pri akej príležitosti ste zažili doteraz najväčší úspech a čo to pre vás znamenalo?
Každý z muzikantov ĽH Skaličan to môže vnímať inak. V minulosti, za totalitného režimu, bolo najväčšou odmenou dostať sa za hranice, kam by ste sa inak len ťažko dostali. A keď vám tlieskajú ľudia aj napriek jazykovej bariére a ocenia jednak interpretáciu i náš folklór, je to neopísateľný a povzbudivý zážitok. Najväčším fanúšikom, ale zároveň i kritikom, je domáce publikum, preto pre mňa je najväčším zadosťučinením kladný ohlas pri domácich vystúpeniach, napr. cez Skalický jarmok, alebo na tradičnej januárovej besede pri cimbale. Z najúspešnejších vystúpení súčasnej muziky Skaličan môžem okrem účasti na folklórnych festivaloch (Myjava, Východná, Strážnice, Horňácké slavnosti) a vo viacerých rozhlasových a televíznych programoch spomenúť samostatný koncert vo Viedni v máji roku 2003 v rámci pravidelného medzinárodného folklórneho cyklu Musikanten in Wiener Koncerthaus (Mozart Sall), kde sa dostávajú pred náročné rakúske publikum osobité ľudové hudby z celého sveta. Kto niekedy nahrával v štúdiu, dobre vie, čo to všetko obnáša: pripraviť repertoár, nacvičiť a zohrať ho, v neposlednom rade zohnať na projekt peniaze a podobne. Takže za obrovský úspech našej generácie pôsobiacej v ĽH Skaličan považujem vydanie zvukových nosičov: Vjej vjetríčku (MG 1991), Poprvé (CD 1999), 50 rokov folklórneho súboru Skaličan (CD 2004), Podruhé (CD 2005), Naživo (CD, živá nahrávka z januára r. 2007) a zvukovo-obrazový záznam 30 rokov ľudovej hudby Skaličan (DVD 2011).
Vieme o vás, že ste vytvorili aj hudobné úpravy k tancom. Čo to presne znamená?
Presnejšie by to malo byť označené ako hudobná úprava k tanečnej kompozícii, resp. choreografii, a v tej sa nachádza jeden, ale častejšie i viaceré typy folklórnych tancov, ktoré sú pospájané do určitého tematicky zameraného tanečno-hudobného niekolkominútového dielka (označované medzi folkloristami zjednodušene ako tanec) alebo väčšieho tanečného bloku, prípadne celovečerného hudobno-tanečného divadla. Pre hudobného upravovateľa to znamená najmä spolupracovať s autorom choreografie, a to hneď pri výbere námetu, určitej témy, či ústrednej myšlienky, pri výbere jednotlivých nápevov, resp. piesní, pri určení temp, atď. A treba pozorne počúvať, čo chce váš choreografický partner tancom vytvoriť, aby ste boli na jednej tvorivej vlne. Doteraz som v tejto oblasti spolupracoval s Helenou Jurasovovou – Blahovou, Jánom Blahom, Antóniou Chaloupkovou, Radom Timkom a najviac s mojou manželkou, dlhoročnou vedúcou tanečnej zložky a choreografkou FS Skaličan.
Ktorý folklór okrem slovenského vás zaujal?
Slovenský a moravský hudobný folklór majú, samozrejme, veľa spoločných znakov, a ten je mi aj najmilší a srdcu blízky. A ako muzikanta ma oslovujú viaceré etnické hudby, napríklad írska, rumunská, ale vlastne všetka hudba, ktorá ma svojím obsahom a formou osloví. A to už nehovorím o tom, že mám rád – nie, to je slabé slovo, potrebujem k životu – vážnu hudbu, džez, blues, vyrastal som na Jimi Hendrixovi a Mariánovi Vargovi. Dodnes si velmi rád zahrám, keď je na to príležitosť, napríklad s kvartetom, ktoré sme zakladali v rámci súboru historického tanca a hudby Reminiscencie, alebo s bluesovým gitaristom Janom Ponka Dubanom a viacerými skalickými i senickými muzikantmi v country štýle.
Pripravujete pre rozhlas relácie o ľudovej hudbe. Akým kľúčom sa riadite?
Tých relácií nebolo tolko, nepracoval som totiž v rozhlase a keď som aj robil reláciu, tak to bolo zväčša v spolupráci s vtedajším redaktorom pre ľudovú hudbu Samom Smetanom, mojím vynikajúcim priateľom ešte zo spoločného vysokoškolského muzicírovania vo FS Ponitran. A bolo to vždy o problematike súvisiacej s hudobnou kultúrou na Záhorí, teda o tom, čomu sa venujem a mal by som tomu aj rozumieť, povedzme o slovensko-moravských vzťahoch v hudobnej kultúre, alebo o rôznych podobách a formách ľudovej hudby, rôznych nástrojových zoskupeniach, atď. Nová technológia ponúka aj nové možnosti, ako spracovať výsledky výskumnej práce. Takto vznikli filmové dokumenty z dielne hudobného oddelenia Záhorského múzea, najprv to bol v roku 2016 časozberný film Ladislav Zezula – výrobca ľudových hudobných nástrojov. Na tomto filme som začal pracovať krátko po mojom príchode do múzea, s kameramanom Jánom Pardubským a dokončil som ho s vtedy mladým študentom Samkom Timkom, dnes už profesionálnym kameramanom. V roku 2021 som v spolupráci s Miroslavom Minďašom (štúdio Archa) vytvoril filmový dokument Páter Paulín Bajan (pri príležitosti 300. výročia narodenia). V roku 2022 sme naplno využili potenciál skalických múzejníkov, pretože sme s kolegom historikom Richardom Drškom spracovali na námet výstavy Rodina našej etnologičky Dity Andruškovej filmový dokument „Staraua sa maci má, de mi Pánbú místo dá“, ktorý vyrobil a odvysielal MFF Myjava. A v tom istom roku som spolupracoval aj na krátkom filmovom dokumente o hudobných prameňoch a zbierkach vo fondoch Záhorského múzea. Film bol prednostne určený pre účely Slovenskej národnej skupiny IAML – Medzinárodnej asociácie hudobných knižníc, archívov a dokumentačných stredísk, ale prezentovali sme ho, samozrejme, aj na webe a FB-stránke Záhorského múzea.
Aké zbierky máte na starosti ako kustód v Záhorskom múzeu? Prepája sa istým spôsobom s vaším pôsobením v ĽS Skaličan?
Zbierky v hudobnom fonde, ktorý má názov Dejiny hudobnej kultúry, sú rozličnej povahy, od hudobných nástrojov, ktoré sa ešte delia na dychové (gajdy, fujara, píšťala, trúbka, klarinet, okarína), strunové (klavír, husle, gitara), samoznejúce (rapkáče, bubon), aerofonické (harmónium), cez tlačené notové pamiatky až po rukopisné noty. Súčasťou fondu je i príručná hudobná knižnica a fotoarchív. Ľudová hudba Skaličan je súčasťou hudobnej histórie Záhoria a mesta Skalice, takže aj rôznorodý materiál týkajúci sa tohto telesa je súčasťou fondu v múzeu.
Čo pripravujete, kde sa diváci môžu tešiť na vystúpenie ĽH Skaličan?
Ľudová hudba Skaličan hrá ako súčasť Folklórneho súboru Skaličan. V nedeľu 28. apríla sme sa predstavili v strážnickom skanzene pri májovej oslave, ďalšími podujatiami budú skalický Trdlofest (18.5.), muzika pri novom podujatí Cimbalky po Skalici (1.9.), atď. Tento rok bude folklórny súbor Skaličan oslavovať 70 rokov od svojho vzniku, takže chystáme program na november (15. a 16. 11.). A budúci rok by sme chceli osláviť 45 rokov fungovania súčasného zloženia ľudovej hudby Skaličan. Plány by boli, uvidíme, čo na to povedia naše pribúdajúce roky a hlavne, aby nám slúžilo ako-tak zdravie, a to prajem aj našim fanúšikom, poslucháčom a milovníkom nielen ľudovej hudby.
Jozef Kollár
Rozhovor vyšiel v partnerskom týždenníku Záhorák
