V komunizme neexistovala možnosť slobodného cestovania mimo Československo. Od prevratu v roku 1948 až po Nežnú revolúciu režim nedovoľoval opustiť územie krajiny. Napriek tomu utiekli alebo sa o to aspoň pokúsili desaťtisíce ľudí. O tom, ako fungovala železná opona, nám bližšie povedal Ústav pamäti národa.
„Odchádzali prevažne z politických, náboženských a ekonomických dôvodov. Občania Československa nemohli slobodne cestovať do zahraničia, najmä do kapitalistických krajín,“ uvádza Ústav pamäti národa (ÚPN) na svojom webe, pričom od roku 1949 stratili občania aj právny nárok na vydanie cestovného pasu.
Hlavné útekové trasy
„Pohraničná stráž používala pre útekové trasy termín ,smer predpokladaného postupu narušiteľov‘ (SPPN). Od roku 1951, kedy vznikli pravidelné mesačné hlásenia, sa SPPN určil na tri hlavné úseky, a to Moravský Ján – Malé Leváre, Zohor – Devín a Petržalka – Rusovce,“ povedal pre Záhorí.sk riaditeľ Archívu Ústavu pamäti národa Peter Mikle.
Asi najznámejší východiskový bod „narušiteľov hranice“ si môžu ľudia vybaviť práve v Devíne. V jeho okolí vznikli prvé technické prekážky na prelome rokov 1949 a 1950. „Boli to takzvané klopítavé prekážky – asi meter vysoké drevené koly zatlčené do zeme v troch líniách a následne prepletené ostnatým drôtom,“ pokračuje Peter Mikle z ÚPN.
Zaujímavosťou podľa Archívu ÚPN je fakt, že boli vytvorené z ostatného drôtu, ktorý v roku 1945 počas 2. svetovej vojny zanechala na Slovensku ustupujúca nemecká armáda.
Neistota slobody
K správnemu fungovaniu pohraničnej stráže dopomáhali aj psy. Tie boli dokonca primárne vyšľachtené na stráženie hraníc ČSSR. Z kríženia karpatského vlka a nemeckého ovčiaka tak vznikol československý ovčiak. Utekajúci nikdy nemali istotu či sa im podarí dostať za hranice, v prípade neúspešného pokusu ich mohlo čakať práve novo vyšľachtené plemeno psa.
„Hliadky Pohraničnej stráže mohli ,narušiteľa‘ usmrtiť v procese jeho zadržania alebo pri kladení odporu,“ pokračuje Peter Mikle. K samotnému vraždeniu už zadržaných osôb podľa jeho slov nedochádzalo. „Osoby boli vypočuté v priestoroch roty Pohraničnej stráže, odtiaľ transportované do Mestskej väznice v Bratislave a vyšetrované ŠtB.“
Trestný čin opustenia republiky sa trestal odňatím slobody na šesť mesiacov až desať rokov. Existoval však aj trestný čin vniknutia na územie republiky, tu hrozili maximálne 3 roky.
Napomáhanie k úteku z ČSSR malo dôsledky a trestne sa stíhalo. „Vyšetrovatelia ŠtB sa pomoc pri úteku snažili za každú cenu dokázať v 50. rokoch, od 60. rokov v tomto poľavili a zväčša akceptovali výpoveď príbuzných, že o úteku nevedeli,“ približuje riaditeľ Archívu ÚPN Peter Mikle.
Samotný dopad to podľa Mikleho malo na rodinu a príbuzných, ktorí mali problémy v kariérnom postupe, v štúdiu niektorých odborov či vycestovať do zahraničia.
Kontrolované vycestovanie
Vycestovať do zahraničia si nemohol len tak hocikto. Ako píše Ústav pamäti národa na svojom webe: „Nepreverovaní a nelustrovaní žiadatelia o cestu do cudziny boli poslanci a funkcionári KSČ na všetkých úrovniach.“ Súčasťou každej cesty bola vycestovacia doložka, ktorá slúžila na zabezpečenie celoštátneho prehľadu o vydaných povoleniach na cesty do kapitalistických štátov.
Občania však potrebovali aj devízový prísľub, uvádza ÚPN: „Šlo o písomné povolenie banky na výmenu určitého množstva korún československých za devízové prostriedky potrebné na cestu do kapitalistických krajín.“ Bežný občan bez kontaktov či napojenia na KSČ naň čakal aj niekoľko rokov.
Začiatkom 80. rokov pokusov o emigráciu stúpalo. Dôvodom boli zájazdy cestovných kancelárií, keď sa mnohí z nich nevrátili. „Vedúci zájazdu sa snažili obmedziť emigráciu aj tým, že vyzbierali účastníkom zájazdov pasy. Rovnako boli zneužívané i dovolenkové pobyty v Juhoslávii,“ píše Ústav pamäti národa.
Nežná revolúcia v novembri 1989 znamenala aj možnosť slobodne vycestovať do zahraničia. Po viac ako štyroch dekádach sa tak obnovilo jedno zo základných ľudských práv – právo na slobodu pohybu.
