Závodčanka Lucka Knoteková je neustále v oblakoch. A to doslova! Lucke sa splnil jej sen a stala sa letuškou pre leteckú spoločnosť v Dubaji. Vďaka svojej práci neustále cestuje.
Respondentkou dnešnej rubriky Robím, čo ma baví je Lucia Knoteková. Má 23 rokov a pochádza zo Závodu. Prezradila, že vyštudovala politológiu na univerzite Komenského v Bratislave, no život ju zavial iným smerom. Namiesto politológie sa vybrala pracovať, ako letuška do Dubaja, kde už skoro dva roky žije a pracuje.
Čo ťa priviedlo k tomu, že si sa rozhodla stať letuškou?
Tento nápad nebol ani tak úplne môj, no viaže sa na to spomienka z doby, keď som mala 17. Vzniklo to cestou z dovolenky, v lietadle za mnou prišiel steward (pozn. red. – člen leteckej posádky), či môžem ísť s ním dozadu za ostatnými letuškami. Samozrejme som bola prekvapená. Nakoniec sa len spýtal, či môžem preložiť, čo sa bude podávať a ohlásiť to celému lietadlu, plnému Slovákov. Spätne si myslím, že som spravila veľa chýb, keďže to bolo narýchlo a bola som nervózna. Potom prišiel ešte raz, aby som vyhlásila, že o chvíľu budeme pristávať. Vtedy mi povedal, že by som sa veľmi hodila na prácu letušky či už osobnostne, výškovo, ale aj vzhľadovo. Keďže väčšina spoločností prijíma až od 21 rokov, musela som počkať.
Ako vyzeral výberový proces? Bol náročný?
Na casting som išla do Bratislavy. Prišlo nás asi 20, medzi nami ľudia aj z Indie a Egypta. Všetci sme vyzerali podobne, pretože sme mali dopredu určené, ako vyzerať. Museli sme si dať čiernu sukňu, sako a červený rúž. Ten som si samozrejme zabudla. Celý proces sa začínal prezentáciou o Dubaji a pripomienkou toho, že ak nás zoberú, musíme sa tam presťahovať. Všetky lety našej spoločnosti začínajú a končia v Dubaji, takže iná možnosť nie je. Potom prišlo k samotnému výberu, kedy nás rozdelili na niekoľko skupín a prešli sme tromi výberovými kolami.
Najprv sme dostali rôzne situácie na obrázkoch a našou úlohou bolo popísať situáciu a hlavne to, ako by sme v danej situácii postupovali a ako by sme sa zachovali. Prvý obrázok bolo dievčatko bez dozoru, takže sme museli povedať, ako by sme k nemu pristupovali a ako by sme ho zabavili. Ak si dobre pamätám, tak druhá situácia bola s jedlom. Na obrázku bol starší človek, tehotná žena, dieťa a blogger. Museli sme sa rozhodnúť, komu by sme dali jedlo ako prvému. Riešili sme aj koľko skúseností máme s prácou s ľuďmi. Potom nasledovalo meranie, keďže spoločnosť požaduje, aby letuška mala aspoň 160 cm a dočiahla do výšky 212 cm na špičkách. Taktiež zisťovali či máme nejaké viditeľné tetovania.
Ďalej nasledoval test z angličtiny a čítanie s porozumením. Tie neboli extra náročné a zvládol by ich snáď každý, kto z angličtiny zmaturoval. Po týchto troch kolách pár ľudí vylúčili a my ostatní sme išli k poslednému kroku, k foteniu a pohovorom. Tam už som musela mať červený rúž, no našťastie mi ho požičala veľmi zlatá slečna. Niektorí sme pohovor robili s pani, ktorá robila nábor a niektorí sme ho robili prostredníctvom online hovoru. Riešili sme hlavne to či spĺňam všetky požiadavky na moje vlastnosti. Letušky musia zvládať tímovú prácu, byť komunikatívne a otvorené a vedieť riešiť problémy.
Aké schopnosti sú podľa teba k tejto práci najdôležitejšie?
Myslím si, že najdôležitejšie je efektívne komunikovať, predchádzať nedorozumeniam v kolektíve aj s pasažiermi. Ako letuška musím byť určite empatická a ochotná pomôcť, pretože nikdy neviem na aký typ človeka narazím. Samozrejme treba byť aj trpezlivý, tak ako v každej práci s ľuďmi. Často musíme riešiť aj rôzne problémy, čo tiež nie každý dokáže. Zo všetkého najdôležitejšie je vedieť pracovať v tíme a byť „kultúrne otvorený“, pretože sa často stretávame s rôznymi kultúrami. To všetko je taký základ a zvyšok je samozrejme o tréningu a školeniach.
Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?
Deň pred odletom dosť oddychujem, potrebujem sa dobre vyspať. Vstávam cca hodinu a pol pred odchodom z domu. Najprv sa osprchujem a následne si spravím make-up a vlasy dám do drdolu, keďže na tom si naša spoločnosť veľmi zakladá. Oblečem si uniformu a odchádzam na let. Keďže bývam v ubytovaní, ktoré nám poskytuje spoločnosť, tak mám možnosť využiť autobus našej spoločnosti. Veľa ľudí to ani nevie, no moja práca sa začína na centrále, čo je v mojom prípade hneď oproti letisku. Tam sa stretne celá posádka lietadla, zahlásime sa, odovzdáme prípadne batožiny a spoločne potom ideme na letisko.
Ako často chodíš domov? A ako zvládaš vzťahy na diaľku s kamošmi, rodinou, prípadne partnerom?
Snažím sa, čo najčastejšie, no nie vždy to vychádza podľa plánov. Keďže lietame aj do Viedne, tak sa snažím žiadať si o lety tam, aby ma rodina mohla prísť pozrieť. Potom každé štyri mesiace sa snažím mať dovolenku, aby som mohla prísť na Slovensko, prípadne mohla prísť rodina za mnou. Život letušky obnáša takéto obety, nemôžem byť na každej oslave, každom rodinnom stretnutí. O to viac si však vážim každé stretnutie s rodinou či kamarátmi a som neskutočne vďačná za čas s nimi a za to, že sme udržali kamarátstva aj napriek vzdialenosti.
Ktoré destinácie máš najradšej a prečo?
Zatiaľ sa mi páčili všetky destinácie. Je úžasné, že vďaka práci môžem lietať na miesta, o ktorých by som ani vo sne nepovedala, že sa tam niekedy dostanem. Keby si mám ale vybrať konkrétnejšie, tak sú to európske krajiny, pretože mi veľmi pripomínajú domov. Z „dovolenkových“ destinácií sa mi veľmi páčili Seychely, Maurícius, Srí Lanka, Ázia a nedávno som konečne dostala možnosť pozrieť sa aj do Japonska. Super bola aj Austrália a Hong Kong. Je to ale veľmi ťažký výber, lebo každá destinácia má svoje čaro. Určite sa teším aj na ďalšie destinácie, ktoré budem mať možnosť spoznať a navštíviť.
Primárne lietaš z Dubaja. Plánuješ tam ostať, alebo rátaš do budúcna so zmenou?
Určite chcem zostať v Dubaji, čo najdlhšie mi to situácia umožní. Je to môj splnený sen. Vďaka tomu som najšťastnejšia. Veľmi sa mi tu páči, život tu je super a vidím v tom budúcnosť. Oplatí sa tu investovať a Dubaj je plný rôznych možností. Naozaj som rada, že som sa sem dostala a verím, že tu budem môcť ostať, čo najdlhšie sa dá.
Zažila si už nejakú stresovú alebo krízovú situáciu počas letu? Ako si to zvládla?
Zažila som ich viacero, no tým, že máme veľmi dobrý tréning, tak sme všetky zvládli. Hneď na mojom druhom lete, do Sydney, sme mali problém s motorom. Museli sme sa núdzovo vrátiť do Dubaja, pretože celý let by sme nezvládli. Zaujímavá skúsenosť bolo pristávanie počas najväčších búrok a povodní v Dubaji. Netreba však panikáriť, stále platí, že lietadlo je najbezpečnejší dopravný prostriedok. Vďaka takýmto situáciám si uvedomujem, ako dôležité je prejsť tréningom, kde sa zaúčame aj postupom v krízových situáciách a myslím si, že pasažieri nám môžu veriť, pretože vždy robíme maximum a sme pripravení na každú situáciu.
Aký bol tvoj najväčší trapas alebo najvtipnejší zážitok na palube?
Som typ človeka, ktorému sa stále stáva niečo trápne. Pamätám si, ako som raz celú tácku s jedlom vysypala na pasažierov, pretože som sa ju jednému z nich snažila podať. Držali sme ju obaja a keďže sme sa v hluku okolo nás nepochopili, tak sme ju obaja pustili. Jedlo tak padlo na pasažierky vedľa neho a celá tá situácia bola dosť trápna, no teraz mi to príde už vtipné. Našťastie nikto neostal špinavý a dámy to zobrali v pohode a začali sa smiať. Pár krát sa mi stalo, že som otvorila toaletu, práve vtedy, keď tam niekto bol a nezamkol sa. Väčšinou sa v takýchto situáciách snažím zasmiať a s pasažiermi o tom zavtipkovať a zatiaľ mi to celkom vychádza.
Ako sa vyrovnávaš s časovými posunmi a dlhými letmi?
Časové posuny mi nerobia až taký problém, za čo som veľmi rada. Kolegovia mi však často spomínajú, že problém majú najmä v Austrálii, keďže tam je posun väčší. Najťažšie pre mňa bolo adaptovať sa na čas v Los Angeles, kedy som bojovala s 12 hodinovým posunom a bola som úplne mimo svoj režim. Bola som tam dva dni, takže sa to dalo prežiť. Vo všeobecnosti však môžem povedať, že sa mi to nestáva často.
Máš nejakú nezvyčajnú skúsenosť s cestujúcimi?
Cestou do Saudskej Arábie som zažila cestujúceho, ktorý mal nasmerované do Umrah (pozn. red. – pútnicke miesto v Mekke) a mal na sebe veľmi typické oblečenie, ktoré vyzerá ako vytvorené z uteráku. V tej dobe som nevedela o čo presne ide a bola som prekvapená. S ďalšími letmi do Saudskej Arábie som si na ich oblečenie zvykla a už ma to neprekvapuje, no prvý krát to bolo celkom nezvyčajné, vidieť niečo podobné v lietadle. Všeobecne by som povedala, že takéto kultúrne šoky sú vždy celkom nezvyčajná skúsenosť.
Čo máš na svojej práci najradšej? A čo by si pokojne oželela?
Na svojej práci milujem to, že môžem veľa cestovať, spoznávať nové krajiny, nové kultúry a spoznávať aj kolegov z iných kútov sveta. Pre mňa je to splnený sen, mať možnosť takto dobíjať svet, aj keď mám doslova rozlietaný život. Oželieť asi nie je čo, pretože vo všetkom viem nájsť niečo pozitívne. Ak by som však niečo uvítala, bolo by to viac času na spánok. To však doháňam, keď mám deň voľna.
Ako tráviš voľný čas medzi letmi? Objavuješ mestá alebo si radšej oddýchneš?
Voľný čas trávim väčšinou v Dubaji. Zatiaľ som si nenašla čas úplne spoznávať okolie. Chcela by som ísť do Abú Dabí, no na to potrebujem viac ako jeden deň voľna. Počas voľného času idem buď niekam na obed či von alebo si spravím deň pre seba doma. Počas voľna si rada zájdem aj do fitka či na nákupy. Snažím sa to vybalansovať oddychom a zábavou. Pri mojej práci nikdy neviem, ako sa budem cítiť, či budem bez energie alebo budem mať voľný deň plný plánov.
Keby si nebola letuškou, čo by si robila?
Keďže som dokončovala bakalára v čase, kedy ma prijali do leteckej spoločnosti, asi by som pokračovala v štúdiu a neskôr sa zamestnala v mojom odbore. Vždy som však chcela pracovať v zahraničí, takže už dopredu som premýšľala. Podvedome som vedela, že chcem skúsiť prácu letušky a som rada, že som sa k tomu dostala aj keď som nedokončila magisterský titul. Už na strednej ma zaujímali medzinárodné vzťahy. Aj keď nie som na 100 % v tom odvetví, mám pocit, že práca letušky má k tomu naozaj blízko.
