Barbora Putíková pracuje už niekoľko rokov ako praktická sestra. Nedávno začala pracovať v súkromnom zdravotnom zariadení. Popri práci, ktorú si zamilovala, sa venuje štúdiu a usilovne pracuje na získaní titulu.
Dnešnou respondentkou rozhovoru Robím, čo ma baví je 25-ročná Barbora z Brodského. Vyštudovala strednú zdravotnú školu, po ktorej začala pracovať ako praktická sestra. Tým však jej cesta nekončí, pretože Barbora nerada stojí na jednom mieste a vždy sa rada posúva vpred! Aktuálne ukončuje bakalárske štúdium a plánuje pokračovať. Okolie ju podceňovalo, no ona teraz dokazuje, že prácu môžete milovať a dotiahnuť to ďaleko!
Prečo si sa rozhodla pre prácu sestričky? Čo ťa k tomu viedlo?
Pre túto prácu som sa rozhodla najmä preto, že moja mamina bola ťažko chorá. Nie vždy sa človek stretne s príjemným personálom ochotným pomôcť, a v zdravotníctve to platí dvojnásobne. Presne preto som si vybrala odbor v zdravotníctve. Mnoho pacientov na slovenské zdravotníctvo nadáva, ale ja verím, že aj niekoľko ľudí dokáže spraviť zmenu. Chcem byť tu pre pacientov a chcem, aby odchádzali s pocitom pokoja a spokojnosti!
Aké boli tvoje pocity, keď si prvýkrát vstúpila na oddelenie?
Keď som prvýkrát vstúpila na oddelenie, vedela som, že toto je to, čo chcem v živote robiť. Do školy som chodila počas Covidu, a nástup bol pre mňa ťažký, keďže sme mali len online výučbu. Doslova som bola hodená do vody, čo nebolo veľmi príjemné, ale sestričky sa ma ujali. Ukázali mi smer, naučili ma mnoho a patrí im veľké ďakujem.
Aký je podľa teba najväčší rozdiel medzi prácou v štátnej a súkromnej nemocnici? Ktorú uprednostňuješ a prečo?
Vyskúšala som si prácu v oboch sektoroch a bez váhania môžem povedať, že práca v súkromnej nemocnici je na nezaplatenie. Komfortne sa tu cítia nielen pacienti, ale aj personál. Pre nás je dôležité cítiť sa pohodlne a nebyť pod stresom, pretože to sa následne odzrkadľuje aj na kvalite práce, ktorú vykonávame. Verím, že náš prístup a poskytovanie služieb v súkromnej nemocnici – aspoň v tej našej – je na špičkovej úrovni.
Aké sú podľa teba najväčšie výzvy v práci sestričky v súčasnosti? V čom ti príde náročná?
Táto práca mi príde najnáročnejšia v momentoch, keď vidím ľudí odchádzať bez ohľadu na ich vek a na to, koľko bolesti po sebe zanechajú. Často ma mrzí, že nie každému sa dá pomôcť. Toto je pravdepodobne tá najťažšia časť.
Stretávaš sa často so situáciami, kedy máš pocit, že by si potrebovala viac času alebo zdrojov, materiálov pre pacientov?
V našej nemocnici, našťastie, nemám pocit, že by niečoho bol nedostatok – či už času alebo materiálu. Veľmi si to vážim, pretože v dnešnej dobe sa s takýmto komfortom stretávame len zriedkavo.
Aké sú podľa teba najdôležitejšie vlastnosti, ktoré by mala mať dobrá sestrička?
Sestra by mala v prvom rade vykonávať svoju prácu s láskou a pristupovať ku všetkým pacientom individuálne no s rovnakou úctou. Často je to práve empatia a podpora, čo pacient potrebuje najviac. K pacientom sa správam tak, ako by som chcela, aby sa správali ku mne, keď raz budem pacientom ja. Mojou silnou stránkou je, že som empatická, viem si zachovať chladnú hlavu, dobre zvládam stres a dokážem sa ľahko zaradiť do kolektívu. Práve tieto vlastnosti sú veľkým plusom v živote sestričky.
Ako zvládaš stres spojený s prácou v zdravotníctve? Máš nejaké rituály alebo koníčky, ktoré ťa dokážu odpútať od práce?
U nás v práci máme výborný kolektív, a preto tam chodím s radosťou. Vo voľnom čase rada vybehnem s kolegyňou či kolegom na kávu alebo von, pretože kolegovia sú pre mňa ako druhá rodina. Keď máme v práci ťažký prípad, často sa musím niekde zatvoriť a vyplakať. Doma mi stačí objatie od priateľa. S podporou sa všetko ľahšie zvláda. Moja práca je zároveň aj mojím koníčkom. Ak však nie som v práci, veľmi rada trávim voľný čas na túrach alebo v posilňovni.
Čo ťa najviac baví na tvojej práci? Sú nejaké konkrétne situácie, ktoré ťa napĺňajú?
Baví ma rozmanitosť mojej práce. Každý deň sa stretávam s novými situáciami, či diagnózami a každý deň má pre mňa pridanú hodnotu. Ako som spomínala, s podporou sa všetko ľahšie zvláda, a to platí aj pre pacientov. Najviac ma hreje pri srdci, keď sa mi niekto vyrozpráva a zdôverí, alebo keď mu môžem byť oporou akýmkoľvek iným spôsobom.
Ak by si mohla mať nejakú superschopnosť a využit ju v práci, aká by to bola?
Určite by som si priala, aby sme necítili bolesť, keď nás opustí pacient. Aj keď to zažívame často, tá bolesť sa nikdy nezmierni. Každému v slovenskom zdravotníctve by som priala schopnosť „naklonovať“ dostatočný počet kvalitných zdravotníkov, aby mal každý pacient na Slovensku zabezpečenú adekvátnu starostlivosť.
Čo by si odkázala budúcim praktickým sestrám a študentom zdravotných škôl?
Budúcim sestrám by som odkázala, že práca sestry je náročná a zodpovedná, no zároveň ju robíme srdcom. Je to jedno z mála povolaní, pri ktorom človek intenzívne vníma jeho zmysluplnosť a pocit naplnenia.
