Po Vianociach, Novom roku a Troch kráľoch nastal v mestských i vidieckych komunitách, a inak tomu nebolo ani v obci Zohor v dávnej minulosti, všetkými dlho očakávaný čas zábav, plesov, bálov, návštev divadelných predstavení a estrádnych pásiem. Prišli fašiangy.
Je to obdobie, pretrvávajúce od Troch kráľov do Popolcovej stredy, kedy sa začína štyridsať dní trvajúci pôst, končiaci na Veľkú noc. Toto obdobie má rôzne pomenovania. K najstarším názvom patrí mjasopust, ktorý sa používal ešte v období Veľkej Moravy v 9. storočí. Ako nám prezrádza starobylý termín ide o pôstne obdobie bez konzumácie mäsa. Dodnes ho používajú na Morave a v Čechách v podobe „masopust“. Na Slovensku sa však udomácnilo ešte v stredoveku pomenovanie fašiangy, čo má pravdepodobne pôvod v nemčine. Záhoráci si osvojili označenie fašank.
Pretože fašiangy predchádzali dlhotrvajúcemu pôstu, ľudia sa snažili plne využiť tieto dni na zábavu, bezstarostnosť a uvoľnenie, ale aj na zvýšenú konzumáciu mäsových pokrmov. Bol to okrem zábav aj čas domácich zabíjačiek. Fašiangy patrili v minulosti k najveselšiemu obdobiu v roku. V tomto čase sa zvyklo konať nielen najviac zábav, výročných plesov, divadelných predstavení, ale aj priadok, drápačiek peria a spoločenských susedských posedení a v neposlednom rade i svadieb. V Zohore nebolo nejaké charakteristické jedlo pre toto obdobie. Pripravovali sa bežné jedlá ako v iných sviatočných dňoch. Snáď viacej sa konzumovali zabíjačkové špeciality – „huspenina,“ itrnički“, „jelítka“, „presburšla“, „ bravčové pečenki“, klobásky. Výnimku však tvorili sladké vyprážané dobroty „šiški“a „boží milosci“, čo boli pre fašiangy špecifické múčne jedlá. Toto pražené pečivo bývalo aj súčasťou jedál, ktoré prinášali príbuzné šestonedieľke „do kúta“ a zvykli sa podávať aj na krstinách.
Nedá mi nespomenúť jednu zaujímavosť, spojenú s fašiangovými šiškami. Moja starenka, (mama mojej mamičky), tak ako tisíce ďalších Slovákov, emigrovali spolu s malou dcérkou ešte pred vypuknutím 1. svetovej vojny za svojim manželom do USA do mesta Milwaukee a za zárobkom. Bez znalosti jazyka si bolo aj vtedy ťažko nájsť prácu, tak sa spolu s ďalšími Záhoráčkami zamestnali ako pomocnice v kuchyni miestneho hotela. Starenka spomínali ako sa raz na fašiangy spolu s krajankami rozhodli upražiť šišky, ako boli doma naučené. Tento nápad a hlavne chutné šišky sa zapáčili majiteľovi hotela tak, že sa dostali po prvých ochutnávkach na jedálny lístok. Fašiangy už dávno skončili a záhorácke ženičky robili šišky ďalej. Hostia si ich obľúbili a denne ich chceli mať v ponuke. Starenka často spomínali, že takto si nechtiac na seba „uplietli bič, a keď si chceli prácu udržať, museli sa prispôsobiť požiadavke zamestnávateľa.
Fašiangy mali rôznu dĺžku trvania. Závisela od termínu pohyblivého sviatku Veľkej noci. Veľkonočná nedeľa pripadá totiž na prvú nedeľu po prvom jarnom splne t. j. po 21. marci, ktorý je považovaný v astronomickom kalendári za deň jarnej rovnodennosti tzn. prvý jarný deň. Podľa toho bolo fašiangové obdobie dlhšie alebo kratšie. Ak bol „fašank“ krátky, hovorilo sa, „Krátki fašank na škaredé dzífki“. Čo znamenalo, že krátke fašiangy priali dievčatám menej pekným, lebo chlapci, ktorí sa chceli čo najskôr ženiť nemali veľa času vyberať si budúcu partnerku, dlhšie dvoriť vybranému dievčaťu a preto často „uťali“ na samom kraji.
Fašiangy neboli len zábavou pre dospelú mládež, ale aj pre mladých ženáčov či starších chlapov. Všetci spoločne navštevovali svoje obľúbené pohostinstvá, kde popíjali, besedovali , hrali karty a bavili sa často aj za sprievodu jedného či dvoch muzikantov. Fašiangové obdobie, dni bujarej zábavy, chválili mnohí štamgasti hovoriac: Fašanki to sú svátki, ze šenku do šenku…Krčmárky prizdobili svojich stálych hostí karafiátmi z krepového papiera. Naopak, slobodných mládencov dekorovali uvitými pierkami dievčence súce na vydaj. Pierko bolo prejavom náklonnosti. Bolo pravidlom, že na fašiangy si chlapci prichádzali k svojim vyvoleným pre pierka a spoločne odchádzali na zábavy, ktorých bolo v dedine viacero podľa príslušnosti k jednotlivým pohostinstvám.
Fašiangové veselenie vrcholilo „na konec fašank“, posledné tri dni v nedeľu, pondelok a utorok pred popolcovou stredou. V pondelok a utorok organizovala dospelá mládež obchôdzky so živou hudbou po dedine, pričom navštevovali najmä domy, kde mali slobodné dievčence. Po príchode do gazdovstiev vytancovali domáce dievky a ženy, za čo boli patrične pohostení a dostali aj výslužku v podobe slaniny, klobás, šišiek, vajec, niekde aj peniaze. Slaninu, klobásy a šišky si napichovali na kovový ražeň či šabľu, vajíčka ukladali do košíkov, ktorý za tým účelom nosil niekto z maškarného sprievodu. Kým sa „fašangovníci“ zabávali na dvore, zatiaľ šikovnejší zo sprievodu „navštívili“ komoru, povalu, podkomín či kurín a sami sa obslúžili zabíjačkovými dobrotami a vajíčkami. V sprievode za „mačkare“ boli najčastejšie prezlečení chlapci. Boli to tanečnice, Cigánky, ale aj husári, agenti, mäsiari, kominári, žongléri, pričom nechýbali ani zvieracie masky. Sprievod prechádzal dedinou a takto vyspevoval:
Fašanki, Turice, Velká noc ide,
do nemá kožucha zima mu bude.
Ja nemám kožucha len sa tak trasem,
Dajte mi slaňini nech sa vipasem.
Počable, počable muj mili pane,
Šecko mi bereme aj hruski plané.
Tuto nám nedali, tuto nám dajú
Kocúra zabili, suaňinu majú.
Po skončení obchôdzky sa mládež usadila vo vybranom hostinci a tam si pripravili z prinesených naturálií pohostenie. Z vybraných peňazí vyplatili krčmára a muziku.
Na fašiangy zvykli mládenci medzi seba prijímať nových členov z radov dospievajúcich chlapcov. Tento obrad „pasovaní za muádenca“ spočíval v tom, že mládenec musel preliezť cez chomút a ostatní ho symbolicky bili po zadku. Keď preliezol, nechali mu chomút na krku a šabľou ho pasovali „za muádenca“. Mladí ho prijali medzi seba a odporučili mu, aby si našiel čoskoro frajerku, nech im „neleze do zelá“. Niekedy museli mládenci zaplatiť ešte aj zopár fliaš vína na vstup medzi dospelú mládež.
Aj malí chlapci chodili k rodine a susedom s drevenými šabličkami a so spevom, hovorilo sa, že chodili „počable“ a za odmenu dostávali fašiangové pečivo šišky, fánky, ktoré napichovali na šabličky a k tomu ešte drobný peniaz.
Počasie počas fašiangového veselia bolo niekedy priaznivé, inokedy menej. Pranostika hovorí: “Šiški na ulici, vajca pri peci“ a samozrejme aj naopak.
V utorok o polnoci zábava končila symbolickým smútočným sprievodom a pochovávaním basy, hraným oplakávaním a rozlúčkou s nespútaným veselím. Hudba stíchla, zábavy sa ukončili a nastalo pôstne obdobie, kedy sa ľudia viac pohrúžili do seba.
Tak sa skončilo fašiangové obdobie a nasledujúci deň „škaredá streda“ alebo aj „popelec“ začal pôst, ktorý končil na Bielu sobotu pred Veľkou nocou. Od popolcovej stredy sa prísne zakazovalo konzumovať mäso a mäsové výrobky, v dávnych časoch sa dokonca ani nesmelo variť na masti, ale len na rastlinnom oleji a nekonzumovalo sa ani mlieko a mliečne výrobky, lebo aj tie obsahovali živočíšny tuk. Dokonca aj všetky hrnce, panvice, kotly, kde boli zvyšky mastného napríklad od fašiangovej zabíjačky, vyumývali a odložili.
Počas pôstu konzumovali strukoviny, zemiaky, kyslú kapustu, múčne jedlá, prívarky, kaše, nakladané kyslé ryby.
Niečo z fašiangových obyčajov sa v Zohore v takmer nezmenenej podobe zachovalo dodnes. Obradové fašiangové pečivo „šiški“ a „boží milosci“ a rôzne zabíjačkové špeciality sú stále súčasťou fašiangového jedálneho lístka. K fašiangovému veseliu patria aj tradičné zábavy a plesy. Základná škola i materská škola organizujú karneval pre deti v priestoroch kultúrneho domu alebo školy či škôlky. Posledné roky sa stále väčšej obľube teší obecný karneval detí aj dospelých na ľadovej ploche na športovom štadióne.
Fašiangové veselie vrcholí už zopár rokov obľúbeným podujatím Krojovaný fašang. Tento rok sa uskutoční už 15. ročník. Konať sa bude 1.3.2025 o 18.00 hod. v kultúrnom dome v Zohore. Všetci záujemcovia sú srdečne vítaní. Čaká ich nielen zábava, ale aj prehliadka krojov, masiek, občerstvenie a tombola. Pred polnocou bude tradičné pochovávanie basy tak, ako to zvykli robiť naši predkovia od vekov.
Oľga Drahošová