Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici sprístupní v piatok 21. marca o 17:00 galérijnú zbierku Historickej portrétnej maľby. Úvodné slovo prednesie Roman Popelár a o príjemnú atmosféru sa postará hudobné duo Colorful Music. Výstava bude prebiehať vo foyer až do 11. mája 2025 v čase otváracích hodín. 
História umeleckého spodobenia konkrétneho človeka siaha hlboko do staroveku, keď sa panovníci a členovia popredných vrstiev spoločnosti nechávali zvečniť na stenách chrámov, palácov či hrobiek. Z obdobia antiky sú známe napr. maľované fajjúmske portréty z Egypta (prvé stor. nášho letopočtu). Zobrazenie jednotlivca, akceptované spoločnosťou, t. j. v zmysle sociálneho fenoménu, prešlo dlhým vývojom. Jeho začiatky v Európe siahajú do 14. stor.; o rozvinutom portrétnom umení v dnešnom zmysle slova však možno hovoriť až od dôb renesancie. Autentické zobrazenie osoby v súlade s jej fyzickou a psychickou podobou zohrávalo zásadnú úlohu nielen pre identifikáciu, ale malo isté opodstatnenie aj v sociálnej rovine, keď naznačovalo jej postavenie v spoločnosti. Maliarsky portrét panovníka napr. zaznamenal individuálny vzhľad, ale popri tom súčasne v jeho neprítomnosti naznačoval autoritu, slúžil ako jeho symbolické zastúpenie. Vynálezom a rozšírením fotografie stratil svoj pôvodný význam.
Prezentovaný komorný súbor šiestich historických mužských portrétov vo výbere zo zbierkového fondu ZGJM je z obdobia druhej polovice 18. a 19. stor., t. j. z obdobia panovania habsburgskej dynastie. Tri obrazy, reštaurované v r. 2007 (autor Ján Hromada) a jeden v r. 2021 (autor Štefan Kocka) predstavujú popisné podobizne z radov cisárskej rodiny a vysokej šľachty. Štyri olejomaľby cisárov z dielne neznámych európskych maliarov sa radia ku kategórii reprezentatívnych oficiálnych portrétov, kde sa v distingvovanej póze modelu snúbi realita charakteristických individuálnych čŕt s miernou idealizáciou a kde dôležitú úlohu hrá i detailné spracovanie honosného slávnostného odevu vrátane panovníckych insígnií (M 538, 539).
Najstarším dielom je oválny reprezentačný portrét veľmoža, pravdepodobne Františka I. Štefana Lotrinského, manžela cisárovnej Márie Terézie, ktorý na svojom záhorskom panstve (Holíč, Šaštín) rozvinul významné manufaktúrne aktivity v keramickej a textilnej výrobe. Z dramaticky osvetlenej stojacej ¾ postavy vyžaruje aristokratická noblesa, ktorú ešte umocňujú jemné, minuciózne spracované detaily tváre, dlhovlasej parochne a bohato zdobeného, honosného rúcha. Panovník symbolicky kladie ruku na atribúty moci (jablko a žezlo), čo odkazuje na obdobie vzniku portrétu po r. 1745, kedy bol František Lotrinský korunovaný cisárom Svätej ríše rímskej. Autorstvo tohto kultivovaného barokového portrétu možno priradiť niektorému z oficiálnych maliarov v okruhu viedenského cisárskeho dvora.
Obdobného pôvodu, t. j. z cisárskej maliarskej dielne pravdepodobne pochádza i portrét syna Františka I. Lotrinského a Márie Terézie, neskoršieho cisára Jozefa II. Elegantná, svieža postava v červenom rokokovom kostýme, spracovaná v konvenčnom ceremoniálnom ¾ natočení žiari sebavedomím a vitalitou. Zobrazuje cisára ako pohľadného mladíka s trochu idealizovaným výrazom na abstraktnom (nedokončenom?) tmavom pozadí, opierajúceho sa o atribúty panovníckej moci.
Portrét ďalšieho mladého muža predstavuje iného významného monarchu z habsburgskej dynastie – rakúskeho arcivojvodu Františka Jozefa. Posledný rakúsko-uhorský cisár je namaľovaný na pozadí iluzívnej krajiny v slávnostnej bielej garderóbe a s vážnym výrazom, symbolicky upretým do budúcnosti. Akademicky signovaná maliarska traktácia ho zachytáva niekedy v dobe resp. predtým, keď v roku 1848 ako 18-ročný nastúpil na trón.
V zbierkach galérie je evidovaný i ďalší portrét cisára Františka Jozefa. Tentokrát pochádza z opačného obdobia, z druhej polovice jeho dlhej vlády (zomrel uprostred 1. svetovej vojny v r. 1916). Verná podobizeň sediaceho, dôstojne pózujúceho panovníka v zrelom veku so známou osobnou fyziognómiou fúzov a brady prezentuje výnimočnosť vladára a legitimitu jeho moci; je pomerne rozšíreným oficiálnym maliarskym vyjadrením jeho cisárskeho majestátu.
Ďalším prezentovaným dielom je portrét uhorského aristokrata, generála Józsefa Gvadányiho. Obraz neznámeho autora s viacerými premaľbami vznikol v druhej polovici 18. stor. a pravdepodobne ozdoboval i grófovu skalickú kúriu. V rokoch 1785 – 1801, už vo výslužbe, Gvadányi pôsobil v Skalici a pomerne intenzívne sa tu venoval i literárnej činnosti. Ako prvý napr. spracoval príbehy svojho súčasníka Mórica Beňovského. Parádna uniforma portrétovanej polpostavy v dobovej parochni či ľavá ruka zvierajúca šabľu však poukazujú iba na generálovu vojenskú kariéru ako popredného dôstojníka cisárskej jazdy.
Istú paralelu Gvadányiho portétu predstavuje polfigúra neznámeho šľachtica, spracovaná v súlade s barokovou konvenciou 2. polovice 18. stor. v dobovom kostýme na neutrálnom pozadí. Modrá uniforma s bohatým šnurovaním, čiapka s chocholom a šabľa po boku prostovlasého muža zrelého veku ho identifikujú opäť ako vojenského dôstojníka.
Božena Juríčková / kurátorka ZGJM