A opäť je tu jar. Prináša nádej a radosť z prebudenej prírody. Všade okolo nás je krásna svieža zeleň, zakvitli stromy, kvety, prilietajú sťahovavé vtáky, aby u nás opäť zahniezdili a tešili nás svojim spevom.
Podobne ako my aj naši predkovia v minulosti s nádejou vždy očakávali novú jar, kedy sa všetko preberie k životu. Zvlášť gazdovia vítali jarné obdobie po dlhej zime a čakali na príhodný čas, aby mohli začať poľné práce a vyhnať dobytok na pašu. Verili, že s príchodom jari nastane nový život, všetko sa prebudí a znovu zrodí. Vnímali okolo seba všetky premeny prírody a snažili sa ju ovplyvniť a využiť jej silu vo svoj prospech. Preto aj v jarnom zvykosloví na Slovensku v minulosti bola pripisovaná dôležitá úloha vode, zelenej ratolesti, vajíčku, ale aj ohňu.
Voda zohrávala významnú úlohu pri očiste i liečení, bola symbolom čistoty, zdravia a krásy. Umývanie sa v tečúcej vode napríklad na Veľký piatok pred Veľkou nocou malo zabezpečiť nielen zdravie a symbolickú očistu, ale aj krásu, mladosť a sviežosť. Zelená ratolesť bola zase znakom obnovy prírody a jej oživenia po zimnom spánku. Prútiky, halúzky, ale aj stromy symbolizovali túžbu a predstavy roľníckeho obyvateľstva zabezpečiť dobrú úrodu a tým aj prosperitu. Kontakt so zelenou ratolesťou mal preniesť silu z prírody na ľudí napríklad aj šibaním prútenými korbáčmi na Veľkonočný pondelok. Ratolesťami sa prizdobovali príbytky, v kostole svätili plodiny, modlili sa za úrodu počas procesií. Vajíčko symbolizovalo plodnosť, znovuzrodenie a kontinuitu života. Oheň mal očistnú funkciu, bol zdrojom svetla a tepla.
Ešte pre príchodom jari sa v mnohých regiónoch Slovenska vynášal na Smrtnú nedeľu (2 týždne pred Veľkou nocou) von za dedinu symbol zimy v podobe Moreny. Bola to slamená figurína oblečená do ženských šiat a symbolizovala koniec zimy, chorôb a pôsobenie zlých síl. Figurínu vynášali dievčence i chlapci, ktorí niekde nosili aj mužskú figurínu Dedka. Figurínu hodili do potoka alebo kde potok nebol, tak ju zapálili, aby skoncovali so zimou a chorobami, ktoré prinášala.
V mojej rodnej obci Zohor na Záhorí, ale aj v iných záhorských obciach, sa tento zvyk nepraktizoval. Jar sa začínala symbolickým prinesením zelených ratolestí „leta“, na Kvetnú nedeľu tzn. predposlednú nedeľu pred Veľkou nocou. „Leto“ bola zelená pučiaca alebo lístím pokrytá vŕbová prípadne brezová halúzka, niekedy to bola halúzka z ovocného stromu, prizdobená maľovanými vyfúknutými vajíčkami, ovešaná farebnými mašľami a retiazkami zo slamy a malých kúskov látky. S „letom“ chodili školopovinné deti v skupinkách po štyri či päť, najčastejšie dievčence vo veku okolo 10 rokov. Navštevovali domácnosti príbuzných a známych, ohlasovali príchod novej jari a takto sa prihovárali domácim:
Čí je toto noví dum, nové leto máme
A vám pane hospodáre pjekňe zaspívame:
Leto miué leto,
Des tak dúho biuo.
V pivňici na lavici,
V červenej ružici.
Dú dú pod vodú,
Pod zelenú jahodú.
Sedzí pani v koši
A pán sa i prosí:
Daj paňičko daj vajíčko,
Jedno lebo dvje,
Šak ti to malunko ubudne
Dajte nam grajcarek lebo dva,
Šak vám to panbúšek požehná.
Dajte nám vajíček!
Za odmenu dostali požadovaný drobný peniaz, surové vajíčka, koláče. Deti občas aj cielene chodili do niektorých solventnejších rodín so zámerom získať odmenu. Chodenie s letom patrí už dávno minulosti, zaniklo ešte po druhej svetovej vojne. Dnes je už iba súčasťou zvykoslovného pásma, ktoré nacvičili deti z detskej folklórnej skupiny a vystupujú s ním počas jari na verejnom priestranstve pred obecenstvom.
Ďalším významným úkonom jarného zvykoslovia bola posviacka vŕbových konárikov „kočátka“, ktoré mali ochrániť domácnosti pred bleskom počas búrky. Svätenie konárikov sa praktizovalo na Kvetnú nedeľu počas omše, kedy ich kňaz svätil svätenou vodou, kadidlom a modlitbou. Posvätené ratolesti sa dávali za sväté obrazy alebo ich uložili za drevenú hradu na strope v izbe. Pri veľkej búrke hádzali „kočátka“ do ohňa, lebo verili, že ich ochránia od hromobitia a blesku. Tento zvyk pretrváva od 7. storočia dodnes. Ľudia si posvätenými ratolesťami krášlia svoje príbytky na Veľkú noc a niektorí ešte veria, že majú ochrannú funkciu, ale väčšinou im už nepripisujú takú dôležitosť ako v minulosti.
Kvetnou nedeľou ( Palmovou nedeľou) sa začínalo obdobie veľkonočného týždňa (svätého týždňa), ktorý sa niesol v znamení príprav na najväčšie a najvýznamnejšie sviatky kresťanského cirkevného roka Veľkú noc. V domácnostiach vo veľkom upratovali, pripravovali veľkonočné pokrmy, piekli tradičné koláče ako je pletený sladký koláč z kysnutého cesta „cauetka“, bábovka „gugla, makovník, orechovník, osúchy s rôznymi posýpkami a nesmel chýbať koláč v tvare baránka.
Dni svätého týždňa mali svoje pomenovanie a každý z týchto dní v predveľkonočnom období mal aj svoj význam. Štvrtok bol zelený, piatok veľký a sobota biela.
Na „zelení štvrtek“ zaviazali na kostole zvony a tie stíchli až do „bíuej soboti“, kedy sa opäť rozozvučali večer po „skríšení“. Namiesto zvonenia sa na kostolnej veži len rapkalo rapkáčmi. Ľudia čiastočne zachovávali pôst, nekonzumovali mäso a zvykli variť zelené pokrmy – napríklad špenátový prívarok s vajíčkom. Ak nemali k dispozícii špenát použili mladú žihľavu alebo v niektorých prípadoch aj zelené listy šťaveľa (v záhoráckom dialekte „šťavík“.)
Velikí pátek bol dňom smútku, dňom Kristovej smrti. Bolo prikázané dodržiavať prísny pôst alebo konzumovať len pôstne jedlá: biele polievky, obvarené cestoviny s posýpkou, kyslé ryby, pila sa čierna žitná káva. Veľký piatok bol jediný deň v roku, kedy sa v katolíckych kostoloch neslúžila svätá omša. Ľudia chodili do kostola, ale len sa pokloniť a pomodliť k symbolickému Ježišovmu hrobu. Zdržiavali sa po celý deň prác so zemou na počesť v zemi pochovaného ukrižovaného Ježiša Krista. Gazdovia pozorne sledovali počasie. Dážď v tento deň predznamenal „žížniví“ (suchý) rok.
Na „Velikí pátek“ ešte pred východom slnka bolo zvykom umývať sa v potoku, aby boli všetci po celý rok zdraví. Dievčence verili, že nebudú len zdravé, ale aj „dríčné“. Aby bol akt očisty efektívny, pri umývaní bolo treba takto odriekať:
Vodičko čistá,
ti tečeš z ran Ježiša Krista.
Ti obmívaš brehi aj drobné kameňí,
umi aj mja, hríšné stvoreňí.
Na Bielu sobotu vrcholilo upratovanie príbytkov, dvora i ulice, čo sa stravovania týka pokračoval pôst. Sobota vrcholila „pálením Judáša“ pri kostole, kde sa symbolicky spaľovali zvyšky svätených konárikov alebo suchej výzdoby. Oheň okrem očistnej funkcie prinášal teplo, svetlo a nádej. Omša sa konala po zotmení a trvala do neskorých hodín. Bohoslužbou, procesiou v kostole a okolo kostola nazývanou „skríšení“ sa skončilo obdobie veľkého štyridsať dní trvajúceho pôstu. Tí, čo dodržiavali pôst už mohli po návrate z kostola začať konzumovať aj mäsité jedlá.
Na Veľkonočnú nedeľu sa svätili v kostole pokrmy. Gazdiné si do pletených prútených košíkov alebo pletených tašiek vyložených vyšívaným sviatočným obrúskom naukladali varené maľované vajíčka, čerstvé vajíčka, údené mäso (najčastejšie lopatku), čistý pletený koláč „cauetku“, bábovku „guglu“, pečeného cukrového baránka, chlieb, niekedy aj chren a takto prinášali jedlo na posvätenie do kostola.
K Veľkej noci patria neodmysliteľne vajíčka ako symbol plodnosti, zrodenia a pokračovania nového života. Boli nielen odmenou pre šibáčov, ale nosili ich gazdiné aj na posvätenie do kostola spolu s inými pokrmami. Vajíčka pôvodne maľovali prirodzenými farbami napríklad odvarom zo šupiek z cibule alebo odvarom z čiernej kávy. Po uvarení ich pretreli masťou kvôli peknému lesku. Až neskôr sa na maľované vajcia lepili rôzne kupované nálepky alebo sa používali kupované špeciálne farby na vajíčka.
Bolo zaužívané, že z posvätených, z kostola prinesených pokrmov, musia všetci trocha zjesť, aby si zachovali zdravie, silu a boli ako rodina súdržní. Kosť z údenej posvätenej lopatky pripevnili na maštaľné dvere alebo priamo do maštale, aby ochránili statok od zlých síl, ktoré by mu mohli spôsobiť neželané choroby a kravám úbytok mlieka.
Pod vplyvom kresťanstva sa rozšírila konzumácia niektorých špecifických veľkonočných jedál, ktoré vychádzali z kresťanskej symboliky. Patrilo k nim napríklad sladké pečivo v podobe veľkonočného baránka, pečené v hlinenej alebo plechovej forme.
Dôležité miesto v sviatočnom jedálnom lístku patrilo aj mäsitým pokrmom, ktoré boli po dlhom pôste vítanou zmenou v stravovaní. Prednosť malo údené posvätené mäso, bravčovina, hydina, ale podľa možností aj mladá kozľacina z domáceho chovu.
Veľkonočný pondelok patril neviazanej zábave – chlapčenskej a mužskej šibačke po záhorácky „šlahačke“. Šlahačkabola spontánnym prejavom najmä medzi mladou generáciou. V Zohore rovnako ako aj v iných obciach na Záhorí sa spravidla len šibalo „šlahalo“ a občas sa voňavkovalo tradičnými voňavkami. Samozrejme, že sa našli aj takí šibáči, ktorí dievčence oblievali. Niektorí s mierou, iní bujaro.„Šlahat“ chodili malí chlapci, ale aj školáci a regrúti, rovnako i ženáči. Školopovinní chlapci šibali spolužiačky, starší mládenci prichádzali za svojimi frajerkami, dospelí navštevovali príbuzné, susedy a známe. „Šlahalo“ sa korbáčmi, upletenými z vŕbového prútia. Približne v 70. rokoch 20. storočia prišli do módy korbáče z „bužírky“, z farebne obalených drôtikov alebo sa používali varešky.
Dospievajúci chlapci si už pred Veľkou nocou plietli dlhé korbáče z prútia smútočnej vŕby a nosili ich na pleciach v skupinkách po 4-5. Okrem toho mal so sebou každý ešte aj malý korbáč. Na korbáč im dievčence uväzovali farebné stužky. Takýto omašľovaný korbáč zvykli pripevniť v krčme na stenu a tam zostal do nasledujúcej Veľkej noci.
Dievčence, ale aj dospelé ženy, boli v zásade radi keď ich“ šlaháči „neobišli, lebo verili, že po šibaní už „neoprašivjejú“. „Šlaháčov“ zvykli obdarovať vajíčkami, pohostiť vareným údeným mäsom s chrenom, chlebom, vínom, pálenkou, koláčmi. Ak prišli chlapci z rodiny, dostali aj finančnú odmenu. Malí chlapci pri šibaní hovorili:
Šibi ribi,
masné ribi.
Dávaj vajca ot korbáča,
Ked mi nedáš, višlahám ťa.
V Zohore sa v 60.-70. rokoch 20. storočia rozšíril zvyk na „šlahačku“ navštevovať krstných rodičov nielen so zámerom vyšibať ich, ale najmä deti v predškolskom veku rovnako dievčence i chlapci si chodili spolu s otcom ku krstným rodičom po výslužku „pro šlahačku „ kedy okrem sladkostí, ovocia, maľovaných vajíčok a peňazí dostávali aj okázalé dary – kolobežky, trojkolky, mechanické hračky, bicykle, dievčatká dostávali bábiky, kočíky. Deti, ktoré išli na jeseň prvýkrát do školy si vyšlahali od krstných rodičov alebo aj od starých rodičov školské aktovky s pomôckami. Veľká noc sa tak stávala príležitosťou na prestížne obdarúvanie, ktoré má pokračovanie aj v dnešných časoch.
V minulosti bol rozšírený zvyk, že chlapci a muži šibali len dopoludnia a poobedie patrilo dievčenskej šibačke. V utorok zvykli dievčence šibať chlapcov napríklad v škole. Tento zvyk však zanikol a nepretrval do súčasnosti, ako je to v prípade chlapčenskej a mužskej šibačky.
Veľkonočná šibačka je jednou zo zachovaných tradičných zvyklostí v našej dedine, pretrvávajúcich až do súčasnosti. Členovia folklórneho zoskupenia každoročne na Veľkonočný pondelok organizujú spoločnú šibačku v zohorských krojoch.
Veľkonočné obdobie je v našej spoločnosti popretkávané náboženskými obradmi i tradíciami, ktoré sa viažu ešte k predkresťanskému obdobiu. Tieto zložky sa vzájomne dopĺňajú, vytvárajú akúsi symbiózu a zároveň na dedinách i v mestách neopakovateľnú atmosféru.
Mgr. Oľga Drahošová