Fakultná nemocnica AGEL Skalica a Nemocnica AGEL Hlohovec majú svojho duchovného. R. D. Peter Pavel Valtoš O. Praem. pôsobí ako diakon a v skupine AGEL sa stal historicky prvým duchovným, ktorý je priamym zamestnancom. V rozhovore hovorí o svojej službe pacientom, podpore zdravotníckeho personálu aj o tom, aké miesto má duchovná starostlivosť v nemocničnom prostredí. Čo je pre neho v tejto službe najnáročnejšie a ako sa vyrovnáva s emóciami a smútkom prezradí v rozhovore.
Čo Vás priviedlo k službe diakona a zároveň k práci v nemocnici?
Vyrastal som v rodine, kde mama pracovala v zdravotníctve, a už ako dieťa som videl, ako sa staráme o chorých a nevládnych príbuzných priamo doma. Mali sme príbuzných so stareckou demenciou, s potvrdenou diagnózou Alzheimer, ale aj po mozgovej mŕtvici. Odmalička som tak videl, ako chorí potrebujú pomoc, ako si ich treba všímať a ako im treba pomôcť. To, vo mne položilo základ pochopenia, že starostlivosť o trpiacich nie je len práca, ale poslanie. Duchovne ma už od samého začiatku oslovoval svätý Norbert, ktorý mal heslo „byť pripravený pre každé dobré Božie dielo“. Toto heslo sa stalo mojím životným motívom. Pre mňa to znamená mať nádej. Byť pripravený je vlastne o tom, že máme nádej. A práve teraz, v jubilejnom roku nádeje, ktorý vyhlásil pápež František, cítim, že moja služba má ešte hlbší zmysel.
Preto som sa pred 24 rokmi stal diakonom. Mal som šťastie stretnúť opáta Bronislava, ktorý sa stal pre mňa skutočnou autoritou – nie kvôli svojmu postaveniu, ale pre svoje veľké a dobré srdce. Slúžiť jemu, a teda dobrej veci ma hlboko napĺňalo. Asi rok predtým, ako ťažko ochorel, sa ma spýtal: „Ak by sa mi niečo stalo, postaráš sa o mňa?“, a ja som povedal bez zaváhania odpovedal: „Áno, samozrejme“. Niektoré veci človek cíti z hĺbky svojho srdca a nepotrebuje nad nimi uvažovať. Keď ho neskôr postihla choroba a pripútala ho na lôžko, tak som sa viac ako desať rokov o neho staral. Bol som pri ňom bez prestávky, dokonca som s ním odišiel z kláštora do jeho rodnej obce. Bol pre mňa ako otec a ani mi nenapadlo ho opustiť. Láska je puto, ktoré sa nedá pretrhnúť. Hoci nedokázal ani hovoriť, videl som na ňom, čo ho trápi, a snažil som sa mu život aspoň trochu zlepšiť. Táto skúsenosť mi definitívne ukázala, že moje povolanie je byť pri tých, ktorí potrebujú pomoc.
Po jeho odchode na večnosť som začal pracovať v Nemocnici Milosrdných bratov v Bratislave, práve v čase pandémie COVID-19. Tam som definitívne pochopil, že toto je moje povolanie. Pri pohľade na všetkých tých bezmocných ľudí som zistil, že liečenie nie je len o tele, ale aj o uzdravovaní duše. Človek potrebuje nádej, aby sa mohol uzdraviť. Keď som dostal príležitosť rozvíjať duchovnú službu v sieti AGEL, cítil som to ako Božiu výzvu podieľať sa na úžasnom diele – na komplexnej starostlivosti, kde sa spája medicína s ľudskosťou a nádejou.
Ako vyzerá váš bežný deň na oddeleniach?
Nie je to ako v kancelárii, kde máte naplánovaný program. V nemocnici nikdy neviem, čo ma čaká. Začnem obvykle obchádzkou oddelení – pozriem sa, kto je nový, s kým som sa včera rozprával a potrebuje pokračovanie. Jeden deň môžem začať u pani na ortopédii, ktorá má strach z operácie kolena a potrebuje sa porozprávať o tom, čo ju čaká. O hodinu neskôr ma zavolajú na rehabilitáciu, kde je muž po nehode a potrebuje podporu. Popoludní sedím pri lôžku staršieho pána, ktorý mi rozpráva o svojom živote a potrebuje prijať sviatosti. Niekedy trávim s niekým päť minút, inokedy hodinu. Záleží na tom, čo človek potrebuje. Jedna pacientka mi len ukáže fotografiu svojich vnúčat a povie: „Pre nich sa musím uzdraviť“. Iný potrebuje hlboký rozhovor o zmysle utrpenia.
Čo ma stále prekvapuje, je tá rôznorodosť. Ráno môžem počúvať obavy mladej mamičky pred pôrodom, cez obed sprevádzať rodinu pri rozlúčke s blízkym a večer sa tešiť s pacientom, ktorý dostal dobré výsledky vyšetrení. Najkrajšie chvíle sú, keď vidím, ako sa človeku rozjasní tvár. Keď prídem a on povie: „Diakon, kde ste boli? Už som sa nevedela dočkať!“ Vtedy viem, že robím to, čo mám robiť. Dávam ľuďom to, čo potrebujú najviac – nádej a pocit, že nie sú sami.
S akými potrebami pacientov sa stretávate najčastejšie?
Každý pacient prichádza s inou potrebou a ja som tu pre každého – bez ohľadu na to, či verí, či nie, aké má vierovyznanie alebo aký je jeho životný príbeh. To je dôležité zdôrazniť. Najčastejšie sa stretávam s potrebou jednoducho sa porozprávať. Ľudia potrebujú niekoho, kto ich vypočuje bez posudzovania. Hovoria mi o svojich obavách, o strachu z budúcnosti, pýtajú sa na zmysel utrpenia. Moja najdôležitejšia úloha je dať im nádej – ukázať im, že nie sú v tom sami, že ich život má hodnotu aj v chorobe.
Veľa veriacich pacientov túži po tom, aby mohli naďalej žiť svoj duchovný život aj v nemocnici. Nechcú byť vylúčení zo svojej viery len preto, že sú obmedzení chorobou. Pravidelne máme duchovné rozhovory, pre nich je to spojenie s Bohom a so svojou komunitou. Často riešim aj krízové situácie, keď ľudia cítia obrovský strach. Ten strach nie je len z choroby, ale niekedy aj z liečby samotnej. Pamätám si jednu pacientku, ktorá sa bála operácie viac ako samotnej diagnózy. Potrebovala niekoho, kto jej pomôže nájsť odvahu.
Ako spolupracujete so zdravotníckym personálom?
Spolupráca s personálom je pre mňa jednou z najkrajších stránok mojej služby v AGELi. Niektorí lekári mi hovoria že: „my lekári liečime, ale Boh uzdravuje“. Stretávam sa s mimoriadne pozitívnymi ohlasmi na vznik duchovnej služby v našej spoločnosti. Zamestnanci mi často hovoria, že AGEL mali radi už predtým, ale teraz, keď vedia, že sme inštitucionalizovali duchovnú službu, majú nás ešte radšej. Jedna sestra mi povedala: „Konečne máme spoločnosť, ktorá sa stará o telesnú, duševnú, ale aj duchovnú stránku pacientov aj nás zamestnancov“. To, čo ma najviac teší, je že ma zdravotníci vnímajú ako „jedného z nich“, nie ako externého duchovného. Rozumiem prostrediu nemocnice, viem, aké výzvy personál každodenne zvláda, ale zároveň môžem poskytnúť neutrálny pohľad na ich situácie. V posledných mesiacoch sa na mňa obrátilo niekoľko zamestnancov s osobnými problémami. Oceňujú, že duchovné rozhovory majú menšiu mieru stigmatizácie, než vyhľadanie inej odbornej pomoci. Významnou súčasťou mojej práce je aj mediácia vzťahov – nielen medzi kolegami navzájom, ale aj medzi zdravotníkmi a pacientmi. Keď sa podarí vybudovať dôveru medzi pacientom a jeho ošetrujúcim tímom, má to priamy dopad na zlepšenie liečebného procesu. Dôvera je totiž základným predpokladom úspešnej liečby. Vidím, že duchovná služba sa tak stáva nielen nástrojom pomoci, ale aj súčasťou firemnej kultúry AGEL, ktorá vyjadruje rešpekt k ľudskej dôstojnosti a potrebe komplexnej starostlivosti.
Ako reagujú pacienti a ich rodiny na vašu prítomnosť?
Reakcie pacientov ma často dojímajú a zároveň potvrdzujú, že duchovná služba v nemocnici má skutočne hlboký zmysel. Nedávno som dostal krásny ďakovný list od jedného pacienta, ktorý bol na rehabilitácii po operácii kolien v našej nemocnici v Hlohovci. Spomína v ňom, ako sme sa spolu stretávali v parku pod platanmi, kde sme mali dlhé duchovné rozhovory. Pre mňa to boli veľmi cenné chvíle – vidieť, ako môže krása prírody spojená s duchovným rozmerom priniesť pokoj a silu človeku, ktorý prechádza náročným obdobím. Často sa stretávam s tým, že pacienti najprv nevedia, čo od mojej prítomnosti očakávať. Niektorí sa boja, že ich budem presviedčať o viere alebo nútiť do niečoho. Ale keď pochopia, že som tu jednoducho pre nich – počúvať, pomodliť sa s nimi, ak si to želajú, alebo len byť ticho prítomný – otvárajú sa. Pamätám si pani z interného, ktorá mi povedala: „Diakon, vy ste mi dali nádej, že nie som v tomto sama.“ Rodiny často reagujú s úľavou. Vedia, že ich blízky má niekoho, kto sa mu venuje nielen po medicínskej stránke. Ako píše aj jeden bývalý pacient v svojom liste – duchovná podpora pomáha pacientom nadobudnúť väčší pokoj nielen na tele, ale aj na duši. A to je presne to, čo sa AGEL snaží pacientom poskytnúť – komplexnú starostlivosť, kde má svoje miesto aj duchovný rozmer uzdravovania.
Môžete sa podeliť o moment, ktorý bol pre vás silný alebo nezabudnuteľný?
Je jeden typ situácie, ktorý ma vždy hlboko dojme a nikdy si naň nezvyknem. Keď prídem na oddelenie a vidím v očiach pacienta takú zmes prekvapenia, radosti a… úľavy. Akoby chcel povedať: „Aha, predsa tu je“, ale zároveň sa akoby hanbil za to, že sa o to sám neopýtal. Mnohí ľudia sa totiž boja opýtať, či je v nemocnici duchovný. Cítim z nich ten strach z odmietnutia. Žijeme v dobe, kde časť spoločnosti má k viere odmietavý postoj, a veriaci ľudia to cítia. Niekedy sa až hanbia za svoju vieru, boja sa, že na nich budú pozerať zvláštne. Ale keď ma uvidia, keď sa im predstavím, tie oči sa im rozžiaria. Niekedy až majú slzy šťastia. Jeden starší pán mi raz povedal: „Celé dni som sa modlil, aby za mnou niekto prišiel, ale neodvážil som sa spýtať.“ Ten pohľad… to je niečo neopísateľné. Je v ňom vďačnosť, ale aj taká detská radosť. Tie vzťahy často pokračujú aj mimo nemocnice. Navštívim ich doma, posväcujem ich bývanie, niekedy ma pozvú do rodinného kruhu. Jedna pani mi volá aj niekoľko mesiacov po prepustení z nemocnice, len aby povedala ako sa má. To puto, ktoré sa vytvorí v tých najzraniteľnejších chvíľach, je skutočne silné. Ale pamätám si aj úplne iný prípad, ktorý ma veľmi poznačil. Mladá žena, ktorá prišla o dieťatko pri spontánnom prerušení tehotenstva. Vôbec nebola veriaca – dokonca mi na začiatku povedala, že nevie, prečo za ňou idem, že v Boha neverí. Ale keď som k nej prišiel a začal som sa s ňou rozprávať, len plakala. Po chvíli mi povedala: „Neviem prečo, ale som rada, že ste tu. Nikto iný mi nedokáže povedať, že tomu rozumie.“ Rozprávali sme sa o bolesti, o strate, o tom, ako ťažko sa vyrovnáva s tým, že teraz nebude mamou. Nebolo to o viere, ale o láske k blížnemu. O tom, že keď je niekto v najväčších bolestiach, potrebuje vedieť, že nie je sám. Keď odchádzala z nemocnice, stisla mi ruku a povedala: „Ďakujem vám. Pomohli ste mi viac, než si myslíte.“ Vtedy som pochopil, že útecha a nádej nie sú len pre veriacich. Sú pre každého, kto ich potrebuje. A my, duchovní, sme tu pre každého – bez ohľadu na to, čo verí alebo neverí. Práve tieto momenty mi ukazujú, aké dôležité je, aby pacienti vedeli, že duchovná podpora existuje. Aby sa nemuseli báť opýtať, ale aby vedeli, že je to prirodzená súčasť starostlivosti o nich.
Čo je pre vás v tejto službe najnáročnejšie?
Najnáročnejšie je vidieť ľudskú bezmocnosť a vedieť, že nie vždy môžem uľaviť fyzickej bolesti. Keď som sa viac ako desať rokov staral o opáta Bronislava, ktorý nakoniec ani nedokázal hovoriť, naučil som sa rozpoznávať jeho potreby len z pohľadu. To bola veľká škola trpezlivosti a empatie. V nemocnici sa často stretávam s pacientmi, ktorí sa pýtajú: „Diakon, prečo práve ja?“ alebo „Kde je Boh, keď trpím?“ Tieto otázky sú vždy náročné, pretože niet jednoduchých odpovedí. Neviem im zaručiť uzdravenie, ale môžem im ponúknuť prítomnosť a nádej. Niekedy je najťažšie len mlčky sedieť pri lôžku človeka, ktorý bojuje o život. Emocionálne ma zaťažujú aj chvíle, keď vidím, ako sa rodiny rozpadajú pod tlakom choroby blízkeho. Ale práve tu sa ukazuje hodnota toho, že AGEL pristupuje k pacientom komplexne. Nie som tu len ja ako diakon, ale celý tím – lekári, sestry, ale aj ostatní personál. Všetci spoločne vytvárame prostredie, kde môže človek nájsť uzdravenie nielen tela, ale aj duše. Paradoxne, to najnáročnejšie ma zároveň najviac napĺňa. Ako hovorí svätý Norbert – byť pripravený pre každé dobré Božie dielo. A v tejto službe som pripravený každý deň, pretože viem, že nádej je to, čo ľudia potrebujú najviac.
Ako sa vyrovnávate s emóciami a smútkom, ktoré sú súčasťou nemocnice?
Smútok a bolesť sú neoddeliteľnou súčasťou nemocničného prostredia a bolo by neúprimné tvrdiť, že ma nedotýkajú. Každý odchod pacienta, každá slza pozostalých, každý výkrik bolesti – to všetko vo mne zanecháva stopu. Keď som pracoval v Nemocnici Milosrdných bratov v Bratislave, počas tej najťažšej doby pandémie, naučil som sa veľa o tom, ako sa vyrovnávať s utrpením. Inšpiroval ma výrok svätého Jána z Boha, zakladateľa rehole Milosrdných bratov: „Pracujte bez prestávky, konajte všetky dobré skutky, ktoré môžete, kým ešte máte čas.“ Tento výrok ma naučil, že nie je čas na dlhé smútenie. Samozrejme, smútok má svoje miesto a je prirodzený, ale nemôžem sa v ňom utápať. Pred nami je ešte veľa dobra, ktoré musíme vykonať. Keď vidím trpiacich ľudí, nepýtam sa „prečo“, ale „čo môžem urobiť.“ Každý deň je nová príležitosť pomôcť, každý pacient je nové povolanie k láske. Modlitba mi dáva silu, ale najväčšiu útechu nachádzam v tom, že môžem konkrétne pomáhať. Keď vidím, že som niekomu priniesol pokoj, že som pomohol rodine prekonať ťažké chvíle, alebo že som jednoducho bol pri človeku, ktorý to potreboval – to mi dáva zmysel a energiu ísť ďalej.
Čo vám práca diakona v nemocnici dáva do osobného a duchovného života?
Táto služba ma každý deň učí o pravej podstate lásky. Keď som sa viac ako desať rokov staral o opáta Bronislava, myslel som si, že dávam. Až neskôr som pochopil, koľko som od neho dostal. Podobne je to aj v nemocnici – prídem pomôcť pacientom, ale často odchádzam s pocitom, že oni pomohli mne. Naučil som sa rozpoznávať nádej v najmenších gestách. Dnes v nemocnici vidím, ako môže jeden úsmev sestry alebo pokojné slovo lekára zmeniť pacientov deň. Moja práca ma posunula od myšlienky aby som ľudí presviedčal o viere, k pochopeniu, že ako hovorila Matka Tereza: „Mojou úlohou je milovať.“ V nemocničnom prostredí AGEL vidím, ako sa komplexná starostlivosť o človeka môže stať formou lásky v praxi. Každý pacient, ktorému môžem priniesť trochu pokoja, ma učí o Božom milosrdenstve.
Prečo je podľa vás dôležité, aby mal pacient v nemocnici aj duchovnú podporu?
Človek nie je len súhrn orgánov, ale bytosť, ktorá má aj duchovné potreby. Keď som sa staral o chorých a bezmocných, pochopil som, že aj keď telo slabne, duša stále potrebuje pokoj a nádej. Liečenie nie je len o tele, ale aj o uzdravovaní duše. V nemocnici sa stretávam s ľuďmi v najzraniteľnejších chvíľach ich života. Niekto leží na lôžku a premýšľa nielen o tom, či sa vylieči, ale aj o zmysle svojho života, o vzťahoch, o strachu z neistoty. Medicína dokáže liečiť chorobu, ale duchovná podpora pomáha liečiť človeka. Často stačí, keď si môže s niekým povedať o svojich obavách, pomodliť sa, alebo len vedieť, že v tom nie je sám. Táto dôvera má vplyv aj na fyzické uzdravovanie – pacient, ktorý má nádej, lepšie spolupracuje s liečbou. To, čo ma na spoločnosti AGEL teší, je že skutočne pochopila túto komplexnosť. Nestará sa len o chorobu, ale o celého človeka. V Skalici aj Hlohovci už pripravujeme nové kaplnky, zabezpečujeme modlitebné knižky, vytvárame priestor pre tichú modlitbu. To nie sú náhodné kroky – AGEL si uvedomuje, že človek je bytosť, ktorá potrebuje starostlivosť aj o túto stránku svojej osobnosti. A nejde len o tieto dve nemocnice. To, čo sa teraz buduje v Skalici a Hlohovci, má ambíciu rozšíriť sa postupne aj do ďalších nemocníc siete. Je to systematická snaha zabezpečiť, aby pacienti všade mali možnosť duchovnej podpory. AGEL mi dáva možnosť byť pri ľuďoch práve vtedy, keď to najviac potrebujú, a to nie sú len slová, ale skutočnosť, ktorú žijem každý deň.
