Bývalá herečka, diplomatka a politička, ktorá 10 rokov zastupovala občanov v slovenskom parlamente pre Záhorí.sk hovorí o svojich diplomatických začiatkoch. Niekoľko rokov bola predsedkyňou ženského spolku Živena a svoj názor povedala aj na súčasné vedenie ministerstva kultúry.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo po kariére herečky vstúpila do politiky?
- Čo prináša spolok Živena ženám?
- Aký je jej názor na súčasné vedenie ministerstva kultúry?
Vaša kariéra sa spája s herectvom, ale aj s politikou a diplomaciou. Pôsobili ste v parlamente za SDKÚ-DS. Ak by ste sa v 90. rokoch po páde komunizmu rozhodovali znovu, išli by ste do politiky opäť?
V 90. rokoch som bola požiadaná Václavom Havlom, prezidentom Československej republiky, aby som sa venovala diplomacii – presadeniu úplne novej zahraničnej politiky ČSR. Pretože ma to vždy zaujímalo, som Homo politicus, tak som s tým súhlasila. Samozrejme, Československo sa rozpadlo a vrátila som sa na Slovensko. Hoci som mala ponuku, aby som bola Českou veľvyslankyňou vo Viedni, založila som Slovenskú spoločnosť pre zahraničnú politiku.
Mojím cieľom nebolo byť političkou, ale keďže som bola diplomatkou skoro 18 rokov, tak som pochopila, že diplomati sú úradníci. A tí v demokratickej krajine nemôžu rozhodovať. Rozhodovaciu právomoc získavajú v demokratických voľbách len politici, majú aj demokratický mandát. Takže som si povedala, že ak chcem naozaj niečo zmeniť, musím vstúpiť do politiky. To je veľmi dôležitý krok.
Kým ako úradníčka v diplomacii som bola viazaná mnohými vecami, tak v politike ste slobodný. Ja som si musela dokonca zvykať, že môžem povedať, čo chcem, čo si myslím, že je dôležité. Nemusím sa nikoho pýtať. Ten krok bol pre mňa veľmi dôležitý a som rada, že som bola 10 rokov v politike.
Po odchode z parlamentu ste boli aj predsedkyňou spolku Živena. Čo prináša ženám?
Spolok priniesol v roku 1869, kedy bol založený mužmi, lebo ženy vtedy nemali právo niečo zakladať, nádej, že si ženy môžu svojou prácou zlepšovať svoje postavenie. Živeniarky napríklad založili svojpomocný spolok Lipa, aby mohli predávať svoje produkty cez ňu, ktorá patrila Živene a mali konečne svoje vlastné peniaze v rukách. Čiže emancipácia žien.
Všetky ženy, ktoré viedli Živenu – slovenské spisovateľky Šoltésová, Vansová, boli vlastne takými prvými, ktoré boli mimoriadne vzdelané. Nemohli ale chodiť do škôl a samé sa vzdelávali.
Živena mala niekoľko cieľov – vzdelanie žien, založila aj prvú ženskú školu na Slovensku a potom angažovanosť. V roku 1918, keď vznikalo Československo, pani Podjavorinská, ktorú vy mladí poznáte, že napísala „Čin-Čin“, napísala aj tri otvorené listy pre ženy, aby konečne začali vstupovať do politiky.
Veľmi by vás to prekvapilo, aké boli ony moderne mysliace, až tak, že ich komunisti hneď zakázali. Takže na 40 rokov musela ísť Živena do podzemia a okamžite sa vynorila, keď bola prvá možnosť ešte v roku 1989.
Vy ste boli aj herečkou, mali by umelci a najmä herci vyjadrovať svoj politický názor ako to vidíme aj v súčasnosti v prípade hercov Slovenského národného divadla?
Každé tvorivé dielo je vyjadrením názoru, čiže chcieť, aby tvoriví ľudia nemali názor je do neba volajúca sprostosť. Každé tvorivé dielo, divadlo, všetko nesie vlastne názor o veciach verejných. A to je politika, nie je to nič iné ako spravovanie vecí verejných. To môžu hovoriť len takí ľudia, ktorí sú absolútne nevzdelaní.
Aký je váš názor na ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú?
Nemá zmysel tratiť čas a vôbec sa ňou zaoberať. Po prvé, ona neriadi ministerstvo, to je jedna vec. Je tam len takou bábikou, ktorú vozia v aute. Ale budeme ju musieť stadiaľ okamžite aj s ľuďmi pána Machalu dostať preč.
Viete, čo sa týka pána Machalu a podobných ľudí ako bol pán Murín a podobne, to je veľký problém. Sú to ľudia, ktorí mali veľké plány, keď boli takí mladí ako vy. Mali pocit, že svet im bude ležať pri nohách, že niečo dokážu vo svete. Nedokázali nič, tak si túto svoju frustráciu teraz hoja na nás.
Keď to budete počítať, toto je už po niekoľkýkrát v slovenskej kultúre v 20. storočí a dnes, kedy sa absolútne zastavuje kontinuita slovenskej kultúry. Je to kultúrovražedné, toto je vlastizradné. Je to rok 1938, udalosti po 1948, 1968, 1989 a potom Mečiar v roku 1994. Celá kontinuita slovenskej kultúry sa zastavuje. Je to veľká tragédia, ale nádej je v ľuďoch, čo chodia na tieto protesty, pretože to sú ľudia, ktorí vedia, čo je kultúra a čo je kontinuita kultúry.
