Pokoj, profesionalita a ľudskosť. Tak by sa dala opísať skúsenosť mamičky Denisy, ktorá svoj pôrod prežila vo Fakultnej nemocnici AGEL Skalica. Skalická pôrodnica dlhodobo podporuje rodičky, rešpektuje ich potreby a vychádza im v ústrety ich individuálnym požiadavkám. V rozhovore mamička Denisa (34), ktorá v Skalici priviedla na svet aj svojho druhého syna Viliama, úprimne opisuje, ako prebiehala jej starostlivosť pred aj po pôrode, čo pre ňu znamenala podpora manžela a personálu, aj prečo vníma svoju skúsenosť ako výnimočne pozitívnu.
Ako vnímate starostlivosť pred pôrodom? Mali ste dostatok informácií?
Pred pôrodom som u vás absolvovala 3 – 4 poradne. Prvú, tú najdôležitejšiu, som mala u pani doktorky Rusnákovej, s ktorou sme prebrali moje požiadavky. Bola pri mne počas môjho prvého pôrodu a pevne som verila, že bude i pri druhom. Bola veľmi priateľská, jemná, citlivá, profesionálna a vedela ma usmerniť. Mala som ako-takú predstavu o tom, čo by som chcela zmeniť v porovnaní s prvým pôrodom a vo všetkom mi vyhovela. Dokonca mi naviac ponúkla rodinnú izbu, v ktorej so mnou mohol byť aj manžel. Ďalšiu poradňu som mala s veľmi milým mladým doktorom a ďalšiu s mladou pani doktorkou. Zo všetkých som mala príjemný pocit, vyšetrili ma, spýtali sa či mám nejaké otázky.
Ako si spomínate na prvé chvíle po príchode do nemocnice?
V ten deň som rodila ja, ďalšie dve ženy čakali, či sa im pôrod spustí, alebo nie. Takže tam vládla relatívne pokojná atmosféra, všetko sa mi zdalo byť pripravené, personál bol práve zhromaždený v jednej miestnosti, tak som aspoň videla kto bude v ten deň pri mne. Všetci vyzerali byť poučení o tom, aký máme dohodnutý priebeh. Odovzdala som papiere, vyšetrili ma, išla som na izbu (nie ešte na rodinnú), nadiktovala som meno dieťaťa a bola spolu s manželom.
Aké boli vaše očakávania pred pôrodom a ako sa naplnili?
Dôležitá bola pre mňa prítomnosť manžela pred, počas a po pôrode Chceli sme počuť ten prvý plač dieťatka a vidieť ho spolu naraz. Chcela som cítiť, že je o dieťa a o mňa dobre postarané, dotepanie pupočníka, bonding hneď na sále a prítomnosť bábätka na izbe, a to od začiatku, ak bude všetko zo zdravotného hľadiska v poriadku. Samozrejme som verila, že nebudem počuť žiadne „nemiestne reči“ ktoré mi to celé znepríjemnia (obavy z recenzií z rôznych pôrodníc). Pre mňa to bolo v poriadku aj po tejto stránke. Spoliehala som sa na pani doktorku, na ktorej bolo vidieť, že vie čo robí a že jej ide o dobro všetkých, o správny priebeh a o najkrajší zážitok. Jednoducho, mala to „pod palcom“, a to mi dodalo určitý druh istoty a bezpečia. Všetko bolo splnené okrem toho, že som nemala bábätko prvú noc pri sebe. Dôvod si neviem vybaviť.
Ako by ste opísali starostlivosť lekárov a sestier počas pôrodu?
Mala som sekciu a povedala by som, že sa o mňa všetci normálne a štandardne starali. Nebolo treba extra povzbudzovať, meniť polohy, dávať rady, takže v tomto ohľade to veľmi okomentovať neviem. Prvý pôrod začal prirodzene, vtedy ma dali na pásy, zavolali manželovi, ukázali kde je sprcha, dali fit loptu a každú chvíľu sa chodili do sprchy pýtať kde cítim tlaky a priebežne ma na sále vyšetrovali. Čo sa týka starostlivosti po pôrode, myslím, že ani raz som nemusela použiť zvonček :). Vždy boli o krok vpred. Dokonca mi pomohli postaviť sa a osprchovať.
Čo pre vás bolo najťažšie a čo naopak najkrajšie počas pôrodu?
Najťažšie, asi psychika a také iné uvedomenie si, čo všeličo sa môže pri pôrode stať a aká je to obrovská zodpovednosť lekára na pichanie spinálu, to bolo pre mňa nepríjemné. Najkrajšie bolo počuť „zdravý plač“ bábätka a pocit, keď mi ho priložili, dokonca aj ako s úsmevom mi okamžite hlásili že je to chlapec. Tiež musím spomenúť, že ma veľmi prekvapilo (už pri prvom pôrode), že doktorka na konci všetkým poďakovala za spoluprácu. Bolo to naozaj pekné gesto.
Ako sa cítite po narodení bábätka, aké boli vaše prvé pocity?
Šťastne, že si vybralo práve mňa, ako svoju mamu. Že sme to zvládli bez komplikácií, že sme zdraví. Som si vedomá negatív, ktoré sekcia prináša, ale tak nejak cítim, že to bolo správne rozhodnutie.
Ako ste vnímali prostredie a podmienky na oddelení?
Občas sa líšili informácie od sestier (kedy mi privezú malého), o koľkej sa kúpe, dokonca jedna smena mala problém s tým, prečo som poslala kúpať manžela. Ale okrem tejto „zvláštnej“ skúsenosti, nemôžem na nikoho povedať krivé slovo. Naopak, rada spomeniem Evku z Oravy, ktorú som si veľmi dobre pamätala z novorodeneckého ešte z prvého pôrodu. Veľmi nápomocná skúsená a vždy pozitívna žena. Ako nadštandard ma potešil otvorený bufet (jogurty, čaje, automat na kávu, ovocie, sušienky) a aj to, že som si stravu mohla priniesť na rodinnú izbu a byť tak stále pri bábätku. Posledný deň mi priniesli prepúšťaciu správu, vysvetlili to najdôležitejšie čo sa týka mňa, ďalšej kontroly, liekov atď., a taktiež pani vedúca sestra z novorodeneckého mi povedala to najdôležitejšie a spýtala sa ma či som bola spokojná.
Ako sa vám darí v začiatkoch dojčenia a starostlivosti o bábätko?
S dojčením som mala problém. Teraz je to lepšie, aj keď nie 100 %. Staráme sa najlepšie, ako vieme.
Čo by ste odkázali budúcim mamičkám, ktoré čaká pôrod?
Spoznať osobu, ktorá s nimi bude pri pôrode. Vedieť, čo chcete a hlavne prečo.
Čo vás najviac potešilo alebo prekvapilo počas pobytu na našom oddelení?
Potešila ma starostlivosť a taký celkový záujem či je všetko v poriadku. Nájdenie alternatív ak niečo nebolo, výmena liekov, úľava na prsníky… Najväčšiu pomoc som však mala od svojho manžela, ktorý sa staral o bábätko, keď som potrebovala dať dokopy ,,samu seba“. K tomu patrilo okamžité pribehnutie k bábätku, keď som sa nevedela postaviť z postele, keď som bola v sprche, zaobstaranie mlieka z druhej strany pôrodnice, podpora keď bolo hocičo treba. To, je pre ženu po sekcii aj pre novorodeniatko obrovská výhra. Tu v Skalici je to skôr také menšie rodinné, ale keď je treba vedia podariť. Prekvapilo ma pár vecí pri mojom prvom pôrode (napr., že mi priniesli dieťa s cumlíkom v ústach (nikto sa ma na to nespýtal a cumlík nebol náš) a automaticky mi povedali, že dojčiť sa mi bude dať jedine s klobúčikom. Doma som potom mala spolu s laktačnou čo robiť. Teraz som nič také nezažila.
