Poslankyňa Progresívneho Slovenska a podpredsedníčka výboru NR SR pre kultúru a médiá v exkluzívnom rozhovore pre Záhorí.sk hovorí o aktuálnej mediálnej situácii, súčasnej atmosfére vo verejnoprávnej STVR, ako aj postihov v prípade Európskeho aktu o slobode médií.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako reaguje na nových členov Rady pre mediálne služby?
- Je Slovenská televízia a rozhlas stále verejnoprávnym médiom?
- Aká je regulácia mediálneho obsahu v súčasnosti?
Novou členkou Rady pre mediálne služby je 23-ročná Rebeka Riabová. V posledných parlamentných voľbách kandidovala za SNS. Kontroverzné boli jej výroky s očkovaním, obhajovala trestne stíhaného extrémistu Daniela Bombica či útočila na novinárov. Podľa zákona by mal byť tento orgán nezávislý. Do akej miery to spochybňuje jej členstvo?
Asi viete, že som vystúpila v pléne, keď bola rozprava práve k tejto voľbe kandidátov do Rady pre mediálne služby. Túto kandidátku som navrhla vylúčiť zo zoznamu aj z tých dôvodov, ktoré uvádzate. Z môjho pohľadu proste nespĺňa podmienky, dokonca v niektorých prípadoch si myslím, že ani zákonné podmienky, ale rozhodne nie morálne. Vieme tam nájsť niekoľko dôvodov, napríklad nemá vôbec žiadnu prax, má 25 rokov a je študentkou vysokej školy.
Medzi zamestnaniami si uvádza, že je ekonomická riaditeľka nejakej firmy, ktorá od roku 2022 nevykonáva žiadnu činnosť. Neviem presne, čo tam robí. Už len ten fakt, že v životopise uvádzala zavádzajúce údaje, ju podľa mňa diskvalifikuje na to, aby vôbec do Rady kandidovala. Ale samozrejme, najväčší problém sú práve tie jej názory, ktoré verejne prezentuje. Sú v príkrom rozpore s činnosťou a zákonmi, ktorých bude ako členka Rady pre mediálne služby dodržiavanie kontrolovať. Spochybňovala európske regulácie, boj s dezinformáciami, ktorý je jednou z podstát regulácie digitálneho priestoru. Tieto veci som sa jej aj pýtala na vypočutí – prečo sa hlási do orgánu, ktorý robí presne to, čo ona kritizuje. Odpoveď nebola dostačujúca.
Tým, že jednak kandidovala za SNS, čo ju samozrejme samo o sebe nediskvalifikuje, ale všetky výstupy, ktoré má v digitálnom priestore sú vyslovene prostranícke. Objavuje sa tam s politikmi SNS. My z nich nemáme žiadnu záruku, že bude vykonávať túto prácu apoliticky, tak ako to vyžaduje zákon. Toto všetko som povedala aj v pléne, apelovala som na kolegov z koalície. Navrhla som ju vyškrtnúť, čo neprešlo. Apelovala som na to, aby túto kandidátku nezvolili, ale napriek tomu ju koalícia zvolila. Považujem to za veľmi smutnú správu pre médiá na Slovensku.
Ako na vás ako podpredsedníčku výboru pre kultúru a médiá pôsobili ďalší kandidáti na verejnom vypočutí. Do Rady boli okrem Riabovej zvolení aj Dzurian a Chovanec.
Bolo to už druhýkrát, čo sme mali túto voľbu. V prvej nebol zvolený ani jeden kandidát. Niečo to hovorí o úrovni a kvalite tých, ktorí sa tam hlásia. Bohužiaľ som relatívne sklamaná tým, akých kandidátov tam v podstate v poslednom čase máme. Čo sa týka ostatných dvoch, ktorí boli zvolení, tak obidvaja majú skúsenosti z médií. Čo sa mne na nich zdalo problematické a čo bol aj napríklad dôvod, prečo sme ani jedného z nich my nevolili, bolo, že nemali predstavu o nových právomociach Rady pre mediálne služby.
Tými sú kontrola digitálneho, mediálneho a audiovizuálneho priestoru. Na to som sa obidvoch pýtala a nedostala som veľmi uspokojivé odpovede. Myslím si, že je to veľmi dôležitá nová kompetencia tohto regulačného orgánu. Uvítala by som, keby v rade bolo viac ľudí, ktorí majú nejakú predstavu práve o tejto činnosti. Bude veľmi dôležité, ako sa v najbližších mesiacoch a rokoch Rada k tomu postaví a aké štandardy si tam zadefinuje.
Vrátim sa ešte k Rebeke Riabovej, ktorá v minulosti protestovala proti presunu sovietskeho pamätníka v Košiciach spolu s proruskou organizáciou Brat za brata. Môžu takéto aktivity predstavovať riziko pre dôveru verejnosti v oblasti mediálnych služieb?
V prvom rade predstavujú bezpečnostné riziko pre Slovensko, čo v konečnom dôsledku nájdeme aj v správach tajných služieb, ktoré monitorujú túto organizáciu. Pokiaľ teda viem, tak práve manžel pani Riabovej sa aj angažuje v tejto organizácii, čo je o to alarmujúcejšie, že je členom správnej rady Tlačovej agentúry Slovenskej republiky. Je to veľmi nebezpečné, osobitne vo svetle napríklad nedávnych vyhlásení tejto organizácie, ktorá tu chce budovať nejaké paralelné tajné služby a ozbrojené zložky.
Máme tu jedno obrovské bezpečnostné riziko, a to, že ľudia spriaznení s touto organizáciou, očividne podporovanou z Ruska, sa dnes dostávajú do kontrolných orgánov v mediálnom prostredí, je veľmi nebezpečná vec. Môže to prerásť do úplného ovládnutia a deformácie toho mediálneho prostredia a jeho zneužívaniu.
V posledných týždňoch opäť vystúpil vládny splnomocnenec pre prešetrenie pandémie Peter Kotlár, ktorý žiada relácie o očkovaní a pandémii vo vysielaní verejnoprávnej STVR. Potrebuje Slovenská televízia takéto relácie päť rokov po začiatku pandémie?
S pánom Kotlárom je viac problémov, ako len ten, že si žiada nejakú reláciu v televízii. Jeho kontroverzné názory na očkovanie a na mnohé iné veci sú problémom samé o sebe. Základným problémom je, že človeka tohto psychického a názorového nastavenia vymenoval premiér do funkcie splnomocnenca pre prešetrenie pandémie. Je evidentné, že je to človek, ktorý na to nemá žiadne odborné, mentálne ani ľudské kapacity. V zásade celá jeho činnosť, ktorú vykonáva o tom veľmi dobre svedčí, lebo vôbec nerobí to, čo má robiť.
Nevyšetruje manažment pandémie, on si proste v mikroskope kvapká nejakú krv, rieši očkovacie látky a prichádza k záverom, ktoré sú protichodné všetkým vedeckým názorom celosvetovo. Považujem to za mimoriadne cynické zo strany premiéra. Pán Kotlár očividne úprimne verí tomu, čo robí. Veľmi dobre vieme, že premiér toto nemôže myslieť vážne, pretože týmto spôsobom zásadne otriasa vôbec dôverou v akékoľvek inštitúcie a autority. Pri každej tlačovke pána Kotlára sa tu proste drolí a rozpadáva súdržná spoločnosť a inštitučný základ tohto štátu.
To, že dnes pán Kotlár, ktorý ani nevie odpovedať na otázky, žiada nejakú reláciu v STVR, je len čerešnička na torte. V niečom veľmi presne popisuje to, ako si táto vládna garnitúra predstavuje takzvané verejnoprávne médiá. Hlavne to hovorí o tom, že STVR už dávno verejnoprávnym médiom nie je. V akejkoľvek inej európskej demokratickej krajine, keby sa nejaký poslanec vládnej koalície postavil a povedal, že „ja chcem reláciu vo verejnoprávnom médiu“, tak by to bol obrovský škandál. Pretože to je presne to, čo tí politici nemajú robiť a to je podstata verejnoprávnosti – televízia je nezávislá, má nezávislé orgány a nezávisle si tvorí program.
Ale vieme my dnes, ako si STVR tvorí program? Tá STVR, v ktorej Rade sedí generálny tajomník služobného úradu ministerstva kultúry? Sedia tam výlučne nominanti vládnej koalície. Televízia povyhadzovala všetkých nepohodlných ľudí, ruší relácie, ktoré sa nepáčia politikom. Niečo takéto je podľa mňa neprípustné. Ukazuje to na to, že máme vážny problém, a že naše verejnoprávne médiá už dávno nie sú verejnoprávne, ale sú priamo štátom, respektíve vládou kontrolované. Je to veľký problém nie len pre Slovensko, ale aj v európskom kontexte.
Doteraz nemá Slovenská televízia a rozhlas svoje logo. Používajú sa staré logá alebo len čierne peny na mikrofónoch. Pôvodný je aj vizuál z čias RTVS. Pristavím sa teraz pri Lukášovi Machalovi, ktorý na rade telerozhlasu kritizoval personálnu politiku tohto média, v ktorej podľa jeho slov nenastal posun k lepšiemu. Požaduje taktiež výraznejšiu internú výrobu. Na povrch vychádzajú informácie o lustrovaní novinárov STVR, napríklad pri výplatných páskach. Môže toto všetko vyžadovať?
Celá kauza STVR podľa mňa, okrem možno Fondu na podporu umenia, čo je ešte väčšia katastrofa, tak je najvýraznejším symbolom neschopnosti tejto vládnej koalície. Až v takej miere, že ani tie zlé úmysly, ktoré majú, nedokážu efektívne zrealizovať. Jedným zákonom zrušili existujúce verejnoprávne médiá, známe pod značkou RTVS, a založili nové – STVR.
Nebudem komentovať celú legislatívnu anabázu, bolo tam niekoľko verzií zákonov. Nová STVR dodnes, ako ste povedali, nemá logo, čo je fascinujúce. Existuje už takmer rok a pol. Takmer rok nedokázali ani len zvoliť členov rady tejto organizácie a následne aj riaditeľa, ktorého zvolili takmer rok potom, ako vznikla televízia. Dovtedy ju riadil nejaký poverený človek, na ktorého sú dnes za to obdobie podané rôzne trestné oznámenia za všelijaké zmluvy, ktoré tam podpisoval.
Dnes už radu máme. Niekoľko mesiacov nemá predsedu, pretože bohužiaľ pán Krošlák zomrel. A oni si nedokážu zvoliť nového predsedu, pretože v skutočnosti ju riadi ministerský úradník pán Machala, ktorý chcel byť predseda. Niektorí koaliční partneri sa proti tomu postavili. Nevedia ani dovoliť ďalšieho človeka, čo má urobiť ministerka kultúry. Pán Machala ďalej vedie túto radu. Vidíme absolútny rozvrat jednej inštitúcie, kde v konečnom dôsledku, máme podanú aj ústavnú sťažnosť, lebo sme presvedčení o tom, že to, ako vznikla STVR nie je v súlade s ústavou. Hlavne to nie je v súlade s európskou legislatívou, najmä s aktom o slobode médií, ktorý je už od augusta v plnej platnosti.
Je to len otázka krátkeho času, kedy komisia začne konanie proti Slovensku, pretože niektoré ustanovenia tohto zákona sú jednoducho v rozpore s týmto aktom. Už minulá komisia, komisárka Jourová, kritizovala to, že si pán Machala zákon napísal tak, aby on ako generálny tajomník služobného úradu, čo je výsostne politicky nominovaná funkcia, mohol byť zároveň členom rady. Vo svojej podstate je to definícia konfliktu záujmov pri verejnoprávnej inštitúcii, lebo ako politický nominant je zároveň členom rady mediálneho domu, ktorý má byť nezávislý. Nehovoriac o tom, že sa takýmto spôsobom vyjadruje na zasadaniach rady, kde hrubo prekračuje svoje kompetencie, pretože personálna politika je výlučne v gescii generálnej riaditeľky.
To, že tam argumentuje nejakými auditmi, ktoré nikto nevidel a odmietajú ich ukázať, je bežná prax na ministerstve kultúry. Stále nimi argumentujú, keď si ich od nich pýtame, tak nám ich odmietajú sprístupniť. Toto je proste učebnicový príklad toho, že kam tá takzvaná verejnoprávna televízia dospela. Myslím si, že keď ešte pán Machala párkrát takéto niečo povie na rade, tak to bude veľmi dobrým dôkazom pre Európsku komisiu aj náš ústavný súd. To, ako dnes fungujú verejnoprávne médiá na Slovensku, je v rozpore so všetkými možnými pravidlami a štandardami.
Spomínali ste Európsky akt o slobode médií. Aké následky alebo postihy môžu hroziť Slovensku?
Ak to Európska komisia zanalyzuje tak, že je naša legislatíva v rozpore s tou európskou, je to nariadenie, dokonca to nie je ani smernica, čiže je to ten najvyšší stupeň záväznosti legislatívneho aktu, tak začne viesť proti Slovensku konanie – takzvaný infringement. Najprv požiada o to, aby sa zosúladila legislatíva. Pokiaľ to Slovensko neurobí, nastupujú finančné sankcie. Môže to napríklad viesť až k tomu povestnému pozastaveniu európskeho financovania.
Je paradoxné, že akt o slobode médií sa prijal práve kvôli tomu, čo sa pár rokov dozadu dialo v Maďarsku a neskôr v Poľsku. Orbánovej vláde sa to veľmi úspešne podarilo, ale aj predošlá vláda Práva a spravodlivosti sa veľmi násilne snažila ovládnuť verejnoprávne médiá. Práve preto vznikla táto európska legislatíva, ktorá definuje nejaké štandardy. Je paradox, že kým napríklad v Poľsku sa odvtedy situácia zmenila, tak Slovensko môže byť možno prvé, voči ktorému budú vyvodené aj nejaké sankcie na základe tejto legislatívy. Asi to aj ukazuje to, že táto legislatíva prišla v pravý čas.
Ministerka kultúry Martina Šimkovičová čelí kritike v podstate od nástupu do funkcie. Často nechodí do televíznych diskusií, avšak bola u YouTubera Oskara Baramiho, ku ktorému chodia aj iný vládni predstavitelia. Mala by sa regulácia mediálneho obsahu viac rozšíriť aj na influencerov a YouTuberov?
Zákon o mediálnych službách sa vzťahuje aj na nich. Tam, akoby tá regulácia dnes, ktorá vyplýva aj z európskej legislatívy, sa vzťahuje aj na tieto audiovizuálne služby. Samozrejme tým, že ide o relatívne novú legislatívu, tak regulácie nie sú možno úplne dostatočné. Určite nie sú také alebo v takej miere ako regulujeme tlačené médiá, klasické lineárne, audiovizuálne médiá. Ale mnohé z tých regulácií sa na nich vzťahujú.
To, na čo sa vy pýtate, je možno skôr akoby obsah v zmysle, že keď je tam napríklad nejaký politický obsah, aké možno etické pravidlá by sa na to mali uplatňovať, tak to je oveľa ťažšie. Aj v žurnalistike sa tie etické štandardy väčšinou nastavujú nejakými samoregulačnými mechanizmami. Keďže tieto médiá, mnohé z nich aj predstierajú, že nie sú médiá, aj keď podľa nového zákona o mediálnych službách sú, ten veľmi presne definuje, tak je veľmi ťažké regulovať obsah.
My v zásade nemáme inú možnosť ako podporovať zdravé, štandardné mediálne prostredie, ktoré si stanuje nejaké štandardy a nimi sa pokúšať tlačiť aj na tých, ktorí sú mimo tejto regulácie. Nijak inak nevieme nastaviť novinárske štandardy v prostredí, kde ich tí ľudia neuznávajú.
Debata o nejakej spoločenskej zodpovednosti rôznych influencerov a ľudí pôsobiacich v digitálnom prostredí je debata, ktorú určite treba viesť. Takisto o regulácii audiovizuálneho digitálneho prostredia. Ale je to debata, ktorá sa aj na európskej úrovni vedie, je ale komplikovaná. Súvisí možno s celkovou reguláciou pri používaní sociálnych sietí, o ktorej sa už tiež diskutuje a v nejakom reálnom horizonte aj taká regulácia príde.
Akú vidíte budúcnosť médií, mediálnej situácie na Slovensku, keď vidíme, že v posledných rokoch prichádzajú výrazné zásahy do legislatívy?
To, čo sa deje dnes, je problematické. Vidíte to na všetkých rebríčkoch slobody tlače, kde sa vyhodnocuje stav a miera slobody mediálneho prostredia. Slovensko v nich rapídne klesá. Nedávno som dokonca zaregistrovala, že Reportéri bez hraníc označili Roberta Fica za predátora v mediálnom prostredí a prirovnali ho k Donaldovi Trumpovi. Ten digitálny shift, sociálne siete a celá transformácia mediálneho prostredia priniesla obrovské výzvy pre médiá. Na mnohé z nich dnes nemáme odpoveď.
Myslím si, že tak, ako sme zregulovali tlačené médiá, a tak, ako sme zregulovali iné médiá, tiež sa to neudialo za rok ani dva. My tak budeme musieť postupne dospieť nejakým spôsobom, akým sa toto dá regulovať. Mnohé tie debaty už prebiehajú. Zároveň si myslím, čo sa týka médií na Slovensku, ešte stále máme množstvo štandardne dobre fungujúcich, ktoré sú nezávislé, snažia sa kontrolovať pravdu a politikov.
Majú to určite stále ťažšie, práve vďaka tým útokom od vlády. Jediné, čo môžeme robiť, je podporovať práve tieto médiá. Napríklad tým, že si ľudia zaplatia predplatné, alebo aj mnohými inými prostriedkami. Mediálne prostredie bude len také slobodné a také dobré, akých politikov máme vo vláde. Zásadná zmena k lepšiemu aj v tejto oblasti môže prísť len zmenou vlády.
