Alexandra Bolfová študentka Gymnázia F.V. Sasinka v Skalici, nádejná scenáristka, režisérka, herečka. Autorka divadelnej hry „Darujem svoju ženu“.
Zľava: Nikola Regásková (šepkárka), Michal Štefanec (zvukár), Silvia Biskupičová (chyžná Sára), Alexandra Bolfová (Agáta Slabová), Denis Marek (Krištof Slaba), Mária Balážová ( teta Júlia), Viktor Hlúpik ( komorník Albert), Foto: Simona Turkovičková
Je možné ťa vidieť na rôznych dobových akciách prevažne situované do 30.- 40. rokov minulého storočia. Ako si sa k niečomu takému dostala?
„Áno, je to možné. Zúčastňujem sa na podujatiach, ktoré sa nesú v duchu prvej republiky. Ako napríklad otváranie kúpeľnej sezóny v kúpeľných mestách na Južnej Morave (Lednice, Luhačovice). Tieto otvárania kúpeľných sezón sú totižto jednými z mála miest, kde si môžete obliecť dobové oblečenie bez toho, aby sa na vás ľudia pozerali ako na blázna. Ja som sa k tejto aktivite dostala úplnou náhodou. Milujem obdobie prvej republiky a históriu vôbec. Podarilo sa mi raz kúpiť v starožitníctve kostým z 30. rokov a asi týždeň po tejto skvelej kúpe som zistila, že v Lednici sa bude konať otváranie a svätenie prameňov za hojnej účasti rôznych klubov vojnovej histórie a spolkov elegantných dám, ktoré budú, samozrejme, ako inak než v dobovom a práve tu som sa, opäť čistou náhodou, zoznámila s členmi týchto spolkov. I keď sú to výlučne české spolky sme od tej doby neustále v kontakte a stretávame sa niekoľkokrát do roka práve na takýchto podujatiach. Jednou z posledných bola akcia vo Valticiach, ktorá prebiehala v spolupráci s Múzeom železnej opony vo Valticiach, kde som sa zúčastnila aj módnej prehliadky dobového oblečenia, čo bola pre mňa vynikajúca skúsenosť.“
Kde sa zrodila myšlienka založiť divadelný spolok?
„Táto myšlienka sa zrodila po tom, ako som zistila, že ma neprijali na konzervatórium, kde som sa hlásila na odbor herectvo. Vtedy som si povedala, že do roka a do dňa si „zahrám“. Dramatický odbor v ZUŠ-ke v Gbeloch neotvorili a tak som začala čoraz intenzívnejšie premýšľať nad tým, že by nebol zlý nápad, keby sme založili nejaký divadelný spolok u nás na gymnáziu. Zohnala som pár spolužiakov a asi v novembri minulého roku sme začali oficiálne fungovať.“
Ako „ochotne“ sa pridávali ochotníci?
„Celkom ochotne, oslovila som totiž spolužiakov, o ktorých som vedela, že už v minulosti divadlo hrali a nie sú v tomto smere začiatočníci, ale tiež kamarátov, ktorí síce divadlo nikdy pred tým nehrali, ale mali úžasný dar reči. Keď som spolužiakom povedala o divadelnom spolku, všetci súhlasili, čo ma príjemne prekvapilo.“
Je celkom náročné zrealizovať taký „projekt“ napísať hru, zohnať si kultúrne priestory a nejako sa prezentovať verejnosti ak uvážime tvoj (váš) vek. Pomáhal ti (vám) niekto?
„ Predovšetkým pán profesor PhDr. Jozef Špaček, ktorý nám pomohol s organizačnými vecami, tiež nás „zastrešuje“ a je naším kritikom, samozrejme, v dobrom slova zmysle. Pomohla nám pani riaditeľka nášho gymnázia RNDr. Božena Stúpalová . Kedykoľvek, keď niečo potrebujeme, veľmi ochotne nám vyjde v ústrety.
Čo bolo impulzom, pre napísanie hry?
„Určite nesmierna túžba hrať divadlo a keďže som nechcela začínať s hrou nejakého známeho autora musela som napísať vlastnú hru. Oporným bodom tejto hry je film Provdám svou ženu z dielne režiséra Miroslava Cikána. Nakoniec som však upustila uzdu svojej fantázii, a preto sa hra od filmovej predlohy značne líši. Zachované zostali len niektoré postavy a hlavná myšlienka.“
Vyskúšala si si rolu režisérky, ako ťa vnímali tvoji rovesníci?
Rolu režisérky som si naozaj vyskúšala a to z toho dôvodu, že som chcela aby bol konečný výsledok presne podľa mojich predstáv. Názory mojich „hereckých kolegov“ som akceptovala a myslím si, že naša spolupráca a komunikácia medzi nami bola super. Skúšky aj predstavenia sme si naplno užívali a to hlavne preto, že sme to všetko nebrali ako povinnosť, ale ako zábavu.“
V hre sa objavili postavy s veľmi ľudským rozmerom, pri vykresľovaní charakteru postáv si sa inšpirovala niekým konkrétnym zo svojho života?
„Ani nie. Ako som už hovorila u niektorých postáv som sa inšpirovala filmom a tie postavy ktoré som vymyslela ja, som sa snažila vykresliť čo najhumornejšie so všetkými ich chybami. Prostredníctvom týchto postáv som chcela poukázať na spoločenské poklesy a prešľapy dôb minulých, ktoré boli verejným tajomstvom a dnes sa s nimi stretávame úplne bežne.“
Sama si stvárnila jednu postavu, ambicióznu českú herečku Agátu, aj keď ti prirodzene čeština nie je vzdialená, keďže žiješ v tomto záhoráckom regióne. Tvoja čeština bola excelentná, pripravovala si sa na svoju rolu nejako špeciálne?
„Myslím, že to nebolo potrebné, češtinu mám totiž napočúvanú z filmov pre pamätníkov, ktoré pozerám a zbieram už niekoľko rokov a tiež mám veľmi veľa priateľov z Čiech. Česká republika je čo by kameňom dohodil a tak som tam každú voľnú chvíľu či už u strýka, ktorý býva na Morave alebo na niektorej z historických akcií, kde sa snažím rozprávať výlučne po česky. Takže čeština mi žiadne veľké problémy nerobí.“
Pripravuje váš spolok nejakú novú hru?
„Začiatkom novembra by sme chceli začať so skúškami. Cez tohtoročné letné prázdniny ma, ako ja hovorím, „kopla múza“ a napísala som novú hru opäť zasadenú do obdobia prvej republiky. Mala by byť dlhšia, než predošlá hra a opäť je to komédia. Keď nám vyjde všetko ako by vyjsť malo, chceli by sme uviesť jej premiéru niekedy na začiatku júna roku 2012.“
Po skončení gymnázia máš ďalej ambíciu pokračovať a realizovať sa v tomto smere?
„Samozrejme, že by som chcela. Je to môj veľký sen a budem sa snažiť urobiť všetko pre to, aby sa stal skutočnosťou.“
Ďakujem za rozhovor.
