Ako vyzerali Vianoce na Záhorí v časoch, keď deti netrpezlivo čakali na zvuk „Andel pána“, darčeky boli skôr vzácnosťou a vianočný stromček visel zo stropu? V Zohore to boli sviatky plné obyčají, ktoré mali zabezpečiť zdravie rodiny, úrodu i prosperitu celého gazdovstva. Oľga Drahošová prináša spomienky na to, ako kedysi naši predkovia pripravovali Štedrý večer, čo nesmelo chýbať na sviatočnom stole a aké vinše zneli pod oknami v zimnej tme.
Vianoce v nás dospelých prebúdzajú spomienky na detstvo. Vracajú nás nechtiac do minulosti, do obdobia, keď sme zažívali ešte biele idylické zasnežené Vianoce plné prekvapení. Predvianočný čas nás každoročne znovu a znovu núti zamyslieť sa nad otázkami nášho bytia a nášho smerovania. Vo víre povinností totiž zabúdame, že Vianoce to nie sú len nekonečné nákupy, zháňanie darčekov, upratovanie, pečenie koláčov, ale aj osobné zamyslenia a stíšenie, je to aj pohľad pod povrch vecí, duchovné prežívanie očakávania príchodu Ježiška. Pripravujeme sa naň počas celého obdobia adventu. Prinášajú tajomný Štedrý večer, kedy sa okolo bohato prestretého stola stretáva celá rodina. Je to čas, kedy sa tešíme zo vzájomnosti a spoločne strávených nevšedných chvíľ. Najviac sa na Vianoce tešia azda deti. Počítajú koľkokrát sa ešte vyspia a nevedia sa dočkať rozbaľovania darčekov pod vianočným stromčekom. Takto vnímame a prežívame Vianoce v súčasnosti.
V dávnejšej minulosti mali však Vianoce inú podobu. Naši predkovia okrem duchovnej prípravy na sviatky narodenia Ježiša Krista mali snahu rôznymi spôsobmi zabezpečiť svoju existenciu, zdravie pre celú rodinu a v neposlednom rade i zaistenie hospodárskej prosperity. Robili rôzne úkony, ktoré považovali za dôležité a potrebné. Ale zároveň sa chceli aj dozvedieť, aké majú vyhliadky ich hospodárstva, aká bude ich prosperita a v neposlednom rade ich zaujímalo aj zdravie celej rodiny v nasledujúcom roku. Vráťme sa teda do minulosti a pripomeňme si aké bývali Vianoce na Záhorí, konkrétnejšie v Zohore, v dobách dávnejších.
Na Vianoce sa bolo aj v minulosti treba dostatočne a včas pripraviť. Či už to bolo zabezpečenie potravinových produktov prostredníctvom domácej zabíjačky, pečenie chleba, koláčov, upratovanie, zásobenie hospodárstva krmivom pre domáce zvieratá a ďalšie potrebné aktivity pre riadne zaopatrenie gazdovstva. Pár dní pred Vianocami prinášal gazda z lesa jeden zo symbolov Vianoc – ihličnatý stromček. Kedysi to bývala zvyčajne chvojka alebo celkom malý stromček ihličnan „krispán“, ktorý vešali nad stôl a až neskôr ho začali upevňovať do dreveného podstavca v tvare kríža. Obyčaj prinášať ihličnatý stromček do domu a zdobiť ho sa na Slovensko šírila od konca 18. storočia z nemeckých a rakúskych oblastí. Do roľníckej kultúry teda na vidiek prenikla pretransformovane až z miest v období od konca 19. storočia do 30. rokov 20. storočia. Vianočným stromčekom bol obvykle smrek. Zriedkakedy jedľa. Tú si mohli dovoliť len solventnejšie rodiny. Stromček umiestňovali do izby kde sa nekúrilo alebo len príležitostne, aby dlhšie vydržal. Až asi v 60.- 70.rokoch 20.storočia zvykli ľudia z praktických dôvodov používať ako vianočný stromček borovice, lebo tie tak rýchlo neopadali ako smrek. Spočiatku stromček ani nezdobili. Neskôr ho začali prizdobovať domácky robenými ozdôbkami, orechmi, jabĺčkami, prípadne do staniolu zabaleným kockovým či škrobovým cukrom. Zdobiť stromček sviečkami, salónkami a kupovanými ozdobami sa začalo pravidelne až po 2. svetovej vojne. Spočiatku sa používali parafínové sviečky, ktoré neskôr nahradili farebné elektrické svetielka. Stromček zostával v domácnosti do Troch kráľov alebo do Hromníc. Obdarúvanie sa darčekmi tiež nebolo pôvodne zvykom. V medzivojnovom období zvykli rodičia obdarovať len deti. Menšie dostali nejakú hračku a školáci praktické darčeky ako bol zošit, ceruzky či farbičky. Väčšie vianočné darčeky sa začali objavovať až v 60.-70. rokoch 20. storočia.
Kým v priebehu roka rodina stolovala bežne v kuchyni, na Štedrý večer sa v niektorých rodinách stolovalo v izbe. Tým dávali najavo úctu sviatku narodenia spasiteľa. Osobitnú pozornosť upriamili na úpravu miestnosti a stola, kde sa podávala štedrá večera. Domáca pani prestierala stôl sviatočným vyšívaným obrusom. Pod obrus v niektorých domácnostiach zvykli dávať po kresťansky do kríža slamu, aby tak zabezpečili v nasledujúcom roku bohatú úrodu. Na stole nikdy nesmel chýbať chlieb, aby ho bol vždy dostatok, rovnako peniaze, lebo aj tie boli v domácnosti potrebné. Niekde kládli na stôl aj rybacie šupiny, v prípade, že konzumovali ryby. Šupiny boli symbolom hojnosti, prosperity a šťastia. (Niektorí ľudia si ešte aj dnes dávajú pár šupín do peňaženky, aby nezostali bez peňazí.) V chlebovom košíku, ktorý sa kládol na stôl, boli nasypané strukoviny, obilniny, cesnak, cibuľa a domáce ovocie, aby aj týchto produktov bolo vždy hojne. Nohy stola obopli reťazou pre zabezpečenie súdržnosti rodiny a pevného oceľového zdravia. Všetky pokrmy museli byť už vopred na stole, aby nemusela gazdiná vstávať od stola, lebo verili, že by sa jej nevydarili sliepky, rozutekali by sa a zanášali by vajíčka inde.
Na Štedrý deň sa v kresťanských rodinách podobne ako na Veľký piatok zachovával prísny pôst. Preto si k večeri zasadali už okolo 16. alebo 17. hodiny, keď na kostole zvonili „Andel pána“. Prv, než si sviatočne vyobliekaní členovia domácnosti posadali k stolu, obišiel hospodár príbytok s kadidlom a pokropil dom svätenou vodou, aby z domu vyhnal choroby a biedu. Večeru začínal gazda modlitbou, zavinšovaním milostiplných sviatkov, dobrého zdravia, šťastia a prípitkom. Podelil rodine oblátky s medom, prípadne rozkrojil jablko a rozlúskol orech, aby si vyveštili budúcnosť. V niektorých rodinách slobodným dcéram, súcim na vydaj, urobil gazda na čelo medom krížik, aby sa páčili mládencom a skoro sa vydali. Po týchto úkonoch začali konzumovať jedlá v každej rodine v inom zaužívanom poradí. Súčasťou štedrej večere však museli byť tieto obradové jedlá: strukovinová polievka zo šošovice alebo fazule, varený bôb, makové pupáky, niekde hríbová omáčka, kompót zo sušeného ovocia („trnky“ a „ščípky“- sušené jablká), sušené ovocie, makové, tvarohové a orechové koláče, čistý sladký kysnutý koláč „ cauetka“ , bábovka „gugla““, z nápojov rôzne domáce vína, likéry, biela káva, čaj.
Je nevyhnutné uviesť, že konzumovať ryby na štedrú večeru sa pravidelnejšie začalo až po 2. svetovej vojne a dodnes je vianočný kapor so zemiakovým cibuľovým šalátom spolu s medovými oblátkami, makovými pupákmi a strukovinovou polievkou, ktorú v posledných rokoch už aj na Záhorí stále viac vytláča kapustnica, súčasťou štedrej večere. V niektorých domácnostiach zemiakový šalát s cibuľou nahradil šalát majonézový. Ak v domácnosti podávali na Štedrý večer kapra, tak zvykli pripraviť aj rybaciu polievku na rôzne spôsoby.
Gazda hneď po večeri vynášal hospodárskym zvieratám zbytky jedál a špeciálne oblátky, kde bola zapečená petržlenová vňať a vkladali ju medzi chleby. Takto chceli zabezpečiť zdravie pre hospodárske zvieratá na nasledujúci rok. Omrvinky zo štedrovečerného stola nevyhadzovali, ale ich sypali sliepkam, aby dobre niesli.
Už počas večere bolo počuť pod oblokmi spev detí, práskanie bičov a trúbenie na pastierske trúby. Obecní sluhovia: pastier, nočný hlásnik, hájnik, zvonár i hrobár, si na Štedrý večer prichádzali do domácností po naturálnu i finančnú odmenu za celoročnú službu.
Pastier takto zavinšoval:
Abi Vám kravički dobre dojili a abi ste mjeli pjekné telátka.
To vám vinšujem já, váš pastír.
Popri tradičnom vinšovaní zdravia a šťastia odznievali i nasledovné vinše:
Vinšujeme vám títo slávne svátki.
Krista Pána narodzení,
na statečku rozmnožeňí
na políčku hojnú úrodečku
A šecko, co si od Pána Boha vižádate:
zdraví, ščascí, svaté božské požehnáňí
a po smrci králofství nebeské. Amen.
Domáci odpovedali na vinšovanie po kresťansky:
Pambudaj nebeskí!
Zastavil sa aj nočný hlásnik, ktorý takto vinšoval:
Vinšujem vám tito svátki,
na statečku rozmnožení,
aby vám slépki dobre sedzeli
a aby vám krávi hodne mléka dávali.
Popod okná i do domov prichádzali spievať aj celkom cudzie deti z chudobnejších rodín, ktoré vianočnú obchôdzku vyhľadávali, lebo očakávali odmenu v podobe dobrôt alebo drobných peňazí.
Najčastejšie bolo počuť tieto popevky:
Čo koho do toho, ked Ježiška lúbim,
Ked pujdem na jarmak,
Cukrové mu kúpim.
Cukrové, jabúčka to je pro Ježiška,
Aby sa mu suatko spauo v tých jeho jasličkách.
Pastýri vstávajte,
chleba si krájajte,
na cestu podte.
A jakože pújdeme,
ked mi cestu nevíme?
Šak nám ju ukáže,
gdo nám tam ít káže,
nepochybíme.
Štedrý večer bol príležitosťou aj na návštevy blízkych príbuzných a vzájomné vinšovanie zdravia, šťastia a požehnaných Vianoc. Niektorí vinšovníci sa zastavili cestou na polnočnú omšu, ktorá bola vyvrcholením večera alebo blízka rodina sa stavila aj po polnočnej omši. Gazdovia sledovali, či je vonku tma alebo jasno. Podľa toho odhadovali, aký bude nasledujúci rok: „Tmavé Vánoce, jasné stodoui“ a opačne predpovedali počasie a od toho sa odvíjajúcu úrodu.
Pretože bol celý deň pôst a aj večera sa niesla v pôstnom duchu, po návrate z polnočnej omše si však dopriali mäsité jedlá z domácej zabíjačky: huspeninu, tlačenku, jaternice, klobásy alebo sa aj vzájomne pozývali na pohostenie.
Prvý sviatok vianočný – Boží narodzeňí platil všeobecne rešpektovaný zákaz návštev a rovnako aj zákaz vykonávať v domácnosti akékoľvek práce. Okrem zabezpečenia jedla pre rodinu, zaopatrenia domácich zvierat a návštevy kostola sa nič iné nesmelo robiť.
Druhý sviatok vianočný bol sviatok svätého Štefana. Už nebolo treba dodržiavať zákaz návštev. Rodina a známi sa vzájomne navštevovali a vinšovali si požehnané sviatky, zdravie a hojnosť. Na Štefana spravidla končili sluhovia službu u bohatých gazdov v okolitých dedinách alebo v Rakúsku. Do novej služby sa zjednávali na Jána 27. decembra a nastupovali po Novom roku alebo i po Troch kráľoch. Preto sa zvyklo hovoriť: Na Štefana každí si je sám za pána a na Jána hledaj si pána. Na Štefana bývala prvá zábava od skončenia adventu.
Obdobie adventného času s krátkymi dňami a dlhými nocami sa skončilo. Dni sa začali predlžovať. Pranostiky o tom hovoria nasledovne: „Na boží narodzení o bueší poskočení“, „Na Noví rok o slepačí krok, na Tri krále o krok dále, na Hromnice o hodzinu více.“.
Takto slávili Vianoce v minulosti naši prastarí rodičia a ich rodičia. Mnohé obradné praktiky, ktorými chceli zabezpečiť to najhlavnejšieho v živote človeka – zdravie a šťastie a udržanie hospodárskej prosperity zostávajú súčasťou nášho zvykoslovného bohatstva a praktizovaním niektorých úkonov si aj my nimi ozvláštňujeme naše súčasné Vianoce.
Oľga Drahošová
