Na hranici medzi skalickou hrdosťou a záhoráckym humorom vznikla veta, ktorú pozná takmer každý Záhorák. Povesť o skalickej šibenici vysvetľuje, prečo sa dodnes hovorí, že niečo je „enem pro nás a pro naše deti“. Hoci legenda má viac verzií, jadro príbehu je stále rovnaké: dvaja zlodeji, útek a narážka, ktorá prežila celé generácie.
Ako vznikla povesť o skalickej šibenici
Najznámejšie rozprávanie vraví, že v susednom Holíči chytili dvoch zlodejov, ktorí tam dlhšie rabovali a kradli. Dostali trest smrti, no v Holíči vraj nemali kata, a tak odsúdencov poslali do Skalice, ktorá mala takéto veci „vybavovať“.
A práve tu sa príbeh láme do legendy, ktorú Záhorie miluje. Skalica bola vnímaná ako hrdé mesto s vlastnými pravidlami a susedské vzťahy medzi mestami a obcami nemuseli byť vždy srdečné. Keď k tomu pridáte smrteľný trest, mestskú radu a otázku „prečo by sme mali vešať cudzích“, máte základ povesti, ktorá sa šíri rýchlo – najmä ak má dobrú pointu.
Prečo sa hovorí „enem pro nás a pro naše deti“
Legenda pokračuje tým, že skalickí radní sa dlho nevedeli rozhodnúť, čo so zlodejmi. Napokon však podľa tradovania prišli s riešením, ktoré sa stalo nesmrteľným: skalická šibenica má byť len pre Skaličanov a ich deti. Zlodejov preto odviedli na moravsko-slovenské hranice, dali im peniaze a prikázali, aby sa išli prihlásiť do Strážnice a dali sa popraviť tam.
Tento moment je presne ten, pre ktorý sa legenda rozpráva dodnes. Odsúdenci sa pochopiteľne nešli dobrovoľne obesiť, peniaze pre kata si nechali a ušli. A keď sa s príbehom pochválili v okolí, narážka bola na svete: Skaličania majú šibenicu „enem pro nich a pro jejich deti“. Veta sa postupne odlepila od konkrétnej situácie a začala žiť vlastným životom – ako žartovná poznámka o majetníckosti a susedskej rivalite.
Kde stála šibenica v Skalici podľa historikov
Nie každá časť povesti sedí s tým, ako vyzerala realita v kráľovských mestách. V niektorých verziách sa objaví predstava, že šibenica stála „na rínku“, teda priamo na námestí. Historické vysvetlenia však upozorňujú, že šibenice zvykli byť mimo obývaného jadra – na viditeľnom mieste za mestom, často na vyvýšenine.
V prípade Skalice sa lokalita popraviska spája so smerom na Zlatnícku dolinu. Podľa uvádzaných výkladov malo ísť o vyvýšené miesto týmto smerom a neskôr tam mal byť vybudovaný kamenný mlyn, ktorý ešte začiatkom 20. storočia stál.
Zlatnícka dolina je dnes známa najmä ako rekreačno-turistická oblasť pri Skalici na úpätí Bielych Karpát – teda miesto, ktoré si väčšina ľudí spája skôr s oddychom než s temnejšími príbehmi minulosti.
Čo je legenda a čo je historický rámec
Legenda je legenda – jej úlohou je zjednodušiť, zvýrazniť pointu a urobiť z nej príbeh, ktorý si ľudia zapamätajú. Zároveň však stojí na reálnom historickom pozadí: Skalica bola slobodným kráľovským mestom a v minulosti mala výsady spojené so súdnictvom a výkonom trestov. Aj preto sa v tradovaní objavuje obraz „skalickej šibenice“ ako výsady, na ktorú si mesto potrpelo.
Z historických zhrnutí zároveň vyplýva, že kráľovské mestá prišli o právomoci súdiť a vykonávať rozsudky po roku 1848. Pre Skalicu sa uvádza aj konkrétny údaj o poslednej poprave – mala sa konať v roku 1843 a súvisela s vraždou.
Dôležitý je aj kultúrny kontext: príbeh o šibenici sa do povedomia nedostal len ústnym podaním. Výrazne k tomu prispeli aj autorské spracovania – medzi nimi najmä texty Ferdinanda Dúbravského, skalického učiteľa a spisovateľa, ktorý podobné miestne povesti zachytával.
Ako sa z povesti stal regionálny výraz
„Enem pro nás a pro naše deti“ je dnes viac než spomienka na jednu povesť. Funguje ako regionálny kód: stačí ho použiť a každý z okolia chápe, že ide o narážku – na majetníckosť, susedské podpichovanie, ale aj na typický záhorácky humor. V modernej podobe sa z toho stal frazeologizmus, ktorý sa na Záhorí stále objavuje v rozhovoroch aj v textoch o regióne.
A možno je to práve dôvod, prečo je táto legenda taká odolná. Nie je to len príbeh „o dávnych časoch“. Je to príbeh, ktorý sa dá použiť aj dnes – ako vtipná poznámka, keď si niekto chráni svoje, keď si obce doberajú susedov, alebo keď sa rozpráva o tom, čo je typické pre miestnu povahu.
