Olympijská medailistka Mariana Némethová Krajčírová rozprávala v KC JÁNY o detstve v Moravskom Svätom Jáne, o ceste na tri olympiády, a aj o tom, ako do športu zasiahla politika roku 1968. A prezradila aj netradičnú motiváciu, „psíka“, ktorá ju hnala vpred.
Lekári povedali vášmu otcovi, že nebudete môcť športovať. Vnímali ste to niekedy ako obmedzenie?
Ja som sa narodila po vojne a mama rodila doma. Pri narodení som bojovala o život, bola som priškrtená pupočnou šnúrou a neskôr sa ukázalo, že mi pri pôrode vykĺbili nožičky. Jediná možnosť bola vrátiť ich do pôvodného stavu a najlepší ortopédi boli v Bratislave. Keďže som sa narodila v Košiciach a Bratislava bola ďaleko, na čas sme sa presťahovali k starej mame a starému otcovi do Moravského Svätého Jána, aby to bolo bližšie.
Najprv som nosila sadru. Stará mama mala dvor a zvieratá a ja som sa v tej sadre dokonca naučila chodiť. Za týždeň som ju vedela tak „rozbiť“, že mi ju museli meniť. Bola som hyperaktívna, stále som sa hýbala. Do troch rokov som potom nosila ešte remence.
Otec bol aktívny športovec a chcel, aby jeho dcéry, mala som staršiu sestru Dášu, športovali. Lekári tvrdili, že pri takej diagnóze v žiadnom prípade, ale otec sa s nimi pustil do boja. Hovoril, že šport môže pomôcť, nie odradiť. Bol vojak z povolania a cvičiteľ, vodil ma aj so sestrou do telocvične. Tam som sa prvýkrát zoznamovala s gymnastikou, v Olomouci, kde som aj začala chodiť do školy.
Nebolo to ako krúžok, jednoducho sme so sestrou trénovali spolu s vojakmi.
Gymnastika ma uchvátila. Keď sme sa v roku 1957 presťahovali do Bratislavy, prvá cesta viedla do Sokola. Základy som už mala a v škole som robila aj atletiku, skok do diaľky, do výšky, aj to mi veľmi pomáhalo.
A aby som nebola „nečinná“, otec ma doma všade vešal, na stromy, na dvere. Mama vždy tŕpla, či ma má zvesiť a ja som hovorila, že nemôže, lebo ocko by sa hneval. Držala som a držala, vypestovala som si obrovskú silu v rukách. Aj preto som mala rada bradlá, kde sa lieta zo žrde na žrď.
Keď sa povie Moravský Svätý Ján, čo vám utkvelo
v pamäti z detstva?
Najlepšie bolo skákanie do sena z povaly, to boli moje prvé saltá. Alebo prašiak na dvore, tam som robila prvé výmyky. Večne som chodila domov krvavá, čelo rozbité, zuby vybité, kolená rozbité. Ale mala som voľnosť, užívala som si slobodu. Mám veľa sesterníc a bratrancov a chodila som sem na prázdniny. Keď sme sa všetci zišli, bola to taká „materská škôlka“.
Vaša sestra Dáška vás dostala k vrcholovej gymnastike, povedala trénerovi, že vedľa cvičí jej mladšia sestra.
Áno. V Sokole sme mali všeobecnú gymnastiku a striedali sme sa na náradí. Vedľa sa robila vrcholová, pretekárska gymnastika. Tréner hľadal nové cvičenky a sestra mu povedala, nech sa na mňa príde pozrieť. Chvíľu ma sledoval, asi niečo vo mne videl, a zobral ma pod svoje krídla. U neho som potom začala vrcholovú gymnastiku.
V knihe som sa dočítal, že za vaše olympijské medaily „môže“ pes, prečo?
Ja som milovala zvieratá a psíkov. Otec bol proti psovi v byte, bývali sme na siedmom poschodí. Tak sme uzavreli stávku, že keď pôjdem na olympiádu, môžem si psa priniesť domov. Otec si myslel, že je to nesplniteľné. A moja motivácia dostať sa na olympiádu bol teda psík.
Keď som sa v roku 1964 vrátila z Tokia, prvé, čo som sa pýtala, bolo, či už mám doma psa. Neskôr mi otec tento sen splnil, doniesol psíka z útulku, volala sa Zorka. Mala som na ňu málo času, ale otec si ju nakoniec veľmi obľúbil. Chodil s ňou na ryby, vozil ju na bicykli v košíku a v podstate všetci ju poznali.
Dnes je jednoduché sledovať všetko v telefóne. Ale keď ste mali 16 rokov a pred sebou prvú olympiádu, aké to bolo?
Boli kontrolné preteky. Kto sa umiestnil medzi prvými, cestoval. Nikto nemal stabilné miesto, forma je raz hore, raz dole. Pred olympiádou sme mali aj dvojmesačné sústredenia. Vedela som, že musím skončiť do štvrtého miesta, lebo to bola istota. Od roku 1962 do 1972 som bola stálica v národnom družstve a zažila som tri olympiády, Tokio, Mexiko, Mníchov.
V Tokiu ste hneď získali medailu. Zavolali ste túto radostnú správu domov?
Netelefonovalo sa, neboli telefóny tak, ako ich poznáme dnes. Keď som bola ďaleko, dali sa využiť verejné telefóny na pošte, ale nie často. Otec mal vojenskú výchovu, a tým aj istý rešpekt a prísnosť. Už od 12 rokov som cestovala sama, dal mi papierik s adresou a povedal: máš ústa, opýtaj sa.
Šport bol vtedy iný aj v tom, že štát platil sústredenia, trénerov, telocvične, oblečenie. Dostávali sme aj vreckové valuty. Pre mnohých bol šport zároveň spôsob, ako sa dostať von, aj na západ.
V Tokiu som bola najmladšia z výpravy, dovtedy súťažili aj 30 ročné cvičenky. Československá gymnastika šla hore, sovietky boli dlho neporaziteľné. V Tokiu ich Viera Čáslavská porazila ako jednotlivkyňa a my sme ako družstvo skončili druhé.
Ako ste vnímali cestovanie, napríklad do Tokia, keď ste sa báli lietadla?
Lietadla som sa bála, takže väčšinu letu som prespala. Milovala som knihy a históriu, polovicu batožiny boli knihy. Keď si niečo prečítate a potom to vidíte naživo, je to úžasné. Japonci sú veľmi milí, stále sa klaňajú. Raz sme si v hoteli dokonca pomýlili hotelové pyžamá s kimonami a vyšli sme v nich na večeru.
S Vierou sa nedalo chodiť po meste, všade bol dav. Raz nám otvorili obchodný dom o polnoci len pre nás a dali nám peniaze na nákup. Kúpila som si fotoaparát Olympus a 8 mm kameru, mám rada fotografovanie. Dnes zachraňujem archív, lebo staré fotky blednú. Fotografie sú spomienky a ja robím fotoalbumy celej rodine.
Tá medaila, ktorú tu máte, nie je originál.
Do roku 1964 družstvo dostávalo len jednu medailu a dostala ju trénerka. My, cvičenky, sme si ju doma požičiavali po tri mesiace a chodili sme na besedy. Originál je v múzeu v Prahe. Po 50 rokoch nás pozvali do Prahy a Český olympijský výbor vybavil repliku od Japoncov. Po 53 rokoch mi znova zavesili medailu na krk, bolo to úžasné.
V knihe spomínate silný moment pred okupáciou 1968 a list od otca. Ako ste vnímali prípravu na Mexiko v tej situácii?
Boli sme v Šumperku. Zobudila som sa a vravím dievčatám, že sa mi snívalo, že lietajú nad hlavou lietadlá. A ony mi povedali: to nebol sen, sme obsadení. Prvá myšlienka bola rodina. Otec bol na liečení v Piešťanoch, mama so sestrou doma, ja v Šumperku. Zobrala som správcovský bicykel a išla som sa pozrieť do mesta. Boli tam tanky. Vrátila som sa až večer a dostala som disciplinárny trest, lebo som nikomu nepovedala, kde som.
Nevedeli sme, či na olympiádu pôjdeme, riešili sa víza. Nakoniec ich dali, aby sa olympiáda uskutočnila. Videla som vojakov s puškami na stanici. Doma bolo vyhlásené stanné právo, po ôsmej sa nesmelo ísť a zastavila nás hliadka.
V Mexiku to bolo aj o politike?
Áno. Začala sa politika miešať do športu. Povedali si, že keď Čáslavská vyhrá, československé družstvo nemôže vyhrať. Prehrali sme o 6 tisícin, lebo Sovieti podali protest.
V Mexiku bola aj svadba Viery Čáslavskej a vy ste sa skrývali v krypte.
Ona vymyslela, že sa vydá, aby tam dostala Pepíka, ktorý nesplnil kritériá. V katedrále bol ošiaľ, ľudia jej strhávali kytice, gombíky, dotýkali sa jej, dav bol aj na sochách. Nemohli sme odísť, tak nás schovali v krypte a čakali sme tri hodiny. Hostina v olympijskej dedine sa posunula na tretiu ráno. Bola to svadba, ktorú si ani nemohla užiť.
Po tretej olympiáde v Mníchove ste ukončili kariéru.
V Tokiu som mala 16, v Mníchove 24 a to už som bola „stará“, prišla generácia 15, 16 ročných. Mala som aj zdravotné problémy. Bez úrazu som prešla tri olympiády, mala som šťastie. V roku 1971 som si natrhla sval na bradlách a obetovala som majstrovstvá Európy, aby som neprišla o olympiádu. V Mníchove sme do posledného náradia boli tretie, ale na kladine tri popadali a skončili sme piate.
Potom ste sa stali trénerkou, 20 rokov na Slovensku a 20 rokov v Taliansku. Aký bol rozdiel?
Chcela som odovzdávať skúsenosti. Urobila som si kvalifikácie a neskôr aj fakultu. Trénerstvo ma napĺňalo, generácie sa menia. Robila som vrcholové trénerstvo 25 rokov a potom, pri zmene systému, prišla ponuka do Talianska. Pôvodne to mali byť dva roky, nakoniec bolo z toho dvadsať.
Vybudovala som krúžky v dedinách, kde dovtedy športovali najmä chlapci. Nosila som vybavenie z domu, žinenky, lavičky. V Miláne sme videli inú gymnastiku, postupne sme sa stali konkurenciou a pribudli aj naše rozhodkyne, takže to bolo spravodlivejšie.
V Taliansku ma prekvapila podpora športu aj zo strany katolíckych oratórií. Niekde preteky začínali omšou, farár deti psychicky pripravil a bol tam dôraz na súdržnosť. To som tu nezažila.
Venovala sa gymnastike aj vaša dcéra a vnučky?
Dcéra mala veľa smoly, zlomeniny, pred Barcelonou si zlomila ruku a potom prišli ďalšie zranenia, skončila v 19. Otvorila si klub a robila aerobik a tanec. Vnučky, staršia išla cez juniorskú reprezentáciu, potom si zranila koleno a dnes študuje žurnalistiku. Mladšia je v reprezentácii, je húževnatá, ale chce byť architektka. Sú športovkyne a to je podľa mňa dôležité.
Na záver, keby ste mali 10 rokov, išli by ste znova do gymnastiky?
Áno. Na svojom živote by som nič nemenila. Mala som krásne detstvo na dvore plnom zvierat a slobody. Šport ma obohatil o cestovanie a zážitky a to mi nikto nevezme.
