Dostať sem kvalitný súbor znamená bojovať o čas a o financie, hovorí v rozhovore riaditeľ festivalu Cirkul’art Pavol Kelley.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo museli meniť program,
- v akej podobe by bol Cirkul’art bez podpory,
- kam sa posunul festival za 14 rokov.
V akom čase, respektíve v akej atmosfére prebieha tento ročník Cirkul’artu?
Tento ročník prebieha v inej situácii, ako sme boli zvyknutí. Fond na podporu umenia, ktorý podporuje náš projekt v podstate od jeho vzniku, nám narobil určité komplikácie. To, že spochybnil viacročné zmluvy, ktoré sme mali, trojročné, dostal ten festival trochu do neistoty.
Niekoľko mesiacov sme prežívali pomerne kritické obdobie, kde sme nevedeli, či to vôbec budeme vedieť zorganizovať. Dnes ešte stále nemáme podpísanú zmluvu, aj keď ten proces beží. Tento rok je výnimočný v tom, že sme sa trochu natrápili a v neistote budovali tento projekt, čo neprospieva vlastne nikomu.
Museli sme zrušiť jeden veľký kanadský súbor, ktorý sme mali dohodnutý niekoľko rokov dozadu a presunuli sme ho na budúci rok, takže rovnaká neistota. Nevieme, čo nás čaká, ale veríme, že tie právne analýzy hovoria v náš prospech a že jednoducho tie viacročné zmluvy budú nakoniec podpísané.
Hovorili ste, že jedno vystúpenie ste museli úplne zrušiť. Hrozilo aj v iných prípadoch, že by ste tie vystúpenia nejakým spôsobom redukovali alebo úplne zrušili?
Trochu sme museli upraviť našu dramaturgiu a program. Napriek tomu, že máme spolu 67 predstavení zo 14 krajín, a naozaj sú to krajiny ako Argentína, Kanada, Brazília, plus európske krajiny, museli sme niektorých účinkujúcich, ktorí boli vo väčších skupinách alebo väčších súboroch, pretože ich letenky napríklad a náklady na dopravu sú obrovské, trochu zredukovať.
Napriek tomu je ten festival ešte v podobe, ktorý vďaka partnerom a vďaka kraju aj mestu sme ho v podstate zachránili v takej podobe, ktorá je ešte pre nás únosná ako ľudí, ktorí pracujeme 25 rokov v tejto oblasti a v kultúre. Ten projekt ešte stále má krásnu podobu a myslím, že má aj veľký význam pre región a pre našu krajinu a prináša moderné umenie z celého sveta, prepája kultúry a ľudí.
Ale naspäť k vašej otázke, trochu sme ten program museli zredukovať, ale stále sa vieme za neho postaviť. Je to veľmi náročné byť v takejto finančnej neistote, pretože vy ten proces neviete zastaviť. Skončí jeden festival, jeden Cirkul’art a už v podstate plánujeme, už máme 50 % vecí dohodnutých na ďalší rok.
Ono je to proces, nie je to jednoduché len tak zo dňa na deň niečo zrušiť. Toto nie je ani jarmok, ani nejaký malý projekt. Je tu cez 130 umelcov, ktorých treba dohodnúť, celý ten servis pre diváka, veľa techniky a budovania.
Ak by vás teda tento rok nepodporilo mesto ani kraj, tak by festival nebol?
Určite áno, pokiaľ by sa do toho nezapojil kraj, mesto, Nadácia VÚB a samozrejme ďalší partneri, ale títo traja zásadní, tak by sme ten festival museli úplne zrušiť. To by pre nás znamenalo, že zrušenie toho festivalu v určitom momente znamená vyrobiť okamžite dlhy, pretože tie letenky sa kupujú v januári a už minimálne všetky tieto náklady alebo zálohy, ktoré platíme umelcom dopredu pri podpisoch zmlúv, tak by sme boli v totálnej strate a neviem, z čoho by sme to vlastne ani vykryli.
Čiže áno, vďaka týmto partnerom sa podarilo ten projekt zachrániť a je to fajn, že sa to podarilo, ale myslím si, že to nie je úloha len týchto subjektov. Ten fond pre umenie je zriadený aj kvôli tomu, aby tým divákom prinášal tie zážitky a to zmysluplné trávenie voľného času s umením a s kultúrou. A to je podľa mňa strašne dôležité, že každý svoje percento prikladá do toho projektu a vtedy to funguje, ale akonáhle jedno koliesko z toho súkolia vypadne, tak jednoducho ten projekt prichádza na kritickú rovinu.
Už ste spomínali zahraničných umelcov, ktorí sa vám na tento festival najťažšie vybavovali?
Všetci vždy radi prídu, máme veľmi dobré meno a sme aj v medzinárodnej sieti, ktorá sa volá Circostrada, ktorá má trikrát do roka také výročné stretnutia, na ktoré chodíme. Je tam asi 60 členov takýchto festivalov, čiže my máme pomerne dobré meno už v tejto oblasti. Každý u nás rád vystupuje.
Skôr je problém finančný. Ten je vždy, lebo to závisí od veľkosti toho súboru. Ako som spomínal, napríklad tí Kanaďania, tak to je 19 ľudí, takže keď si zoberiete, že len 19 leteniek, ktoré sú priemerne okolo 1200 eur, tak už sme hneď na sume, ktorá je cez 20-tisíc.
A potom tak trochu termíny. To, že vieme plánovať dopredu, to, že fond vytvoril v minulosti trojročné zmluvy, je vynikajúce, pretože vy môžete naozaj naplánovať tie kvalitné veci na niekoľko rokov dopredu. Lebo vy súťažíte v tomto našom, alebo v inom termíne, s inými letnými festivalmi na západe, kde financovanie kultúry patrí medzi priority, čiže vo Francúzsku, Belgicku, v severských krajinách a to je jedno Španielsko, Rakúsko, Nemecko.
S organizátormi z týchto krajín súťažíme, lebo majú väčší rozpočet, môžu si dovoliť dlhodobejšie plánovanie. Dostať sem kvalitný súbor, nejaký zahraničný, znamená bojovať o čas a o financie, ale z hľadiska toho, že by niekto sem nechcel prísť, tak také sme nezažili ešte.
Na ktoré vystúpenie ste sa najviac tešili?
Ja mám veľmi rád taký komorný Cirkus Hopley, to je Michal Mudrák, ktorého som videl v Salzburgu na jednom festivale pred štyrmi rokmi a potom aj v Prahe. A niekoľko rokov sa dohadujeme. Vždy v našom termíne mal práve nejaké turné po Nemecku alebo po Rakúsku, takže tešil som sa na neho, pretože je to malé komorné šapitó, kde je on sám, je to fyzické divadlo, veľmi ťažká práca vytvoriť takéto cirkusové predstavenie, ktoré má aj nejaký dej.
Milujem tú vôňu toho koláčika alebo tej bábovky, pretože Michal je vo vzduchu, na hrazde, mieša vajíčka, múku a upečie vlastný koláč počas toho predstavenia. A potom na konci ho rozkrája, potrie medom a rozdá divákom. Toto je taký moment, ktorý mám strašne rád a veľmi som sa tešil, že sa to podarilo nakoniec sem dostať. Aj tá odozva divákov je veľmi pozitívna.
Ale samozrejme teším sa aj na BuFanfu, to je taká kapela, v žltých kostýmoch, takí žltí siedmi hudobníci s trumpetami. Im sa teraz stála napríklad taká vec, že pred troma dňami nám písali, že jeden z nich si zlomil nohu. Ľudia si myslia, že to je súčasť toho programu, ale on vlastne aj tak prišiel. Natreli mu tú sadru na žlto, my sme zohnali vozík a tá kapela normálne pochoduje. Čiže akože aj toto je cirkus, že tí ľudia držia slovo, robia si tú svoju prácu a toto mam rád.
Kam sa Festival Cirkul’art za 14 rokov posunul?
Toto by mal zhodnotiť možno asi niekto z vonku, ale z môjho pohľadu sa posunul tou dramaturgiou, že sme si mohli dovoliť pozývať kvalitnejšie produkcie a dúfam, že tá stabilita v kultúre nastane, aby sme sa vrátili na tú cestu. Lebo pýtali ste sa na posunutie, ako ten posun tam je, ale to, čo sa nám teraz stalo tento rok, bola pre nás tak trochu stagnácia, alebo teda posun späť.
Takže ťažko sa mi to teraz hodnotí, lebo, hovorím, tento ročník sme museli trochu zredukovať, ale pokiaľ bude Fond na podporu umenia stabilným partnerom a bude naozaj podporovať dobré veci viacročnými projektami, tak si myslím, že ten hlavný posun bude v tej kvalite, že budeme vedieť sem pozývať a dovoliť si pozývať telesá, ktoré sú bežné v iných krajinách, kde žáner nový cirkus má svoje pevné miesto.
